Potrublo

Ďalší Andersonov pokus natočiť film podľa predlohy krvohojnej PC hry. Kým v Rezident Evil malo aspoň prvých 20 minút thrillerovo – horrorovú atmosféru, o AvsP sa nedá povedať ani len to. Tvorcovia jednoducho vystrihli votrelca a predátora zo svojich prirodzených filmových prostredí, vpustili ich kovovej arény v ľadovom podzemí a podhodili im pár od začiatku na smrť odsúdených ľudských exemplárov. Scenár úplne tragický, myšlienka triviálna, detaily okopírované z iných filmov, statické herecké výkony. Nemal som na tento film vysoké nároky a určite som v ňom nehľadal nejaký hlboký intelektuálny rozmer ale čakal by som aspoň primeranú temnú atmosféru. Problém je, že tomuto dielu neviem dokonca ani priradiť žáner, pretože správny thriller by mal diváka udržať v primeranom napätí z nejasných očakávaní, ale čo s filmom, keď sa nie len príbeh ale aj detaily dali predpokladať dávno dopredu. Kto asi ako jediný prežije zo štvorice – chrchlavý miliardár-egoista, vedec-fyzik, vedec-archeológ alebo fešná černoška v úlohe hrdinského horského vodcu? A horror to tiež nebol, kto by sa už bál striekajúcej fosforovo-zelenej krvi? Neviem, možno na tomto počine dokážu niečo nájsť fanúšikovia PC hry z predlohy, pre mňa to však bola hrozná nuda.

Film s veľkými ambíciami vniesť trochu svetla do jednej z temnejších epizód americkej histórie. Stone sa chopil divácky atraktívnej témy a producenti neponechali nič na náhodu keď zjavne zabezpečili rozpočet, ktorý akumuloval herecké obsadenie nabité menami prvej Hollywoodskej ligy, na čele s Kevinom Costnerom, Ten sa zviezol na úspechu filmu Tanec s Vlkmi a zažíval na prelome 80 / 90 rokov asi svoje najsvetlejšie profesionálne obdobie. Film mi príde však značne nevyvážený, akokeby laboroval medzi pokušením priniesť „suchú“ dokumentaristickú analýzu udalostí, ktoré sa odohrali (historické zábery z Dallasu) a nutnou dávkou akcie, zápletky, intríg. Výsledkom je len priemerný príbeh, ktorého nosná časť sa anti-novátorsky odohráva v súdnej sieni ako súboj tých dobrých „pravduhľadajúcich“ a zlých „ututlávačov“. Kto si niečo prečítal o samotnom atentáte aj z iných zdrojov, musí uznať že veľká časť dôkazov, ktoré sú divákovi predkladané ako fakty, sú prinajlepšom neoverené špekulácie. Škoda, táto téma by si zaslúžila triezvejšie spracovanie.

Kim Ki-Duk neostáva nič dlžný svojej povesti zdanlivo ľahostajnej, na oko surovej analýzy duše človeka v hraničnej situácii. Možno je to tou ázijskou hereckou mentalitou, ktorá nechá priemerného európskeho diváka chvíľami v úžase, do akých situačných extrémov je možné zájsť bez samovýplavu emócií. Čisto surovosťou to trochu pripomína Passoliniho ale tam aspoň ľudia kričali a plakali, tu sa tvária že trpieť je úplne prirodzené. Všetky hlavné postavy majú svoje problémy, všetky ich však držia v sebe, nevedia sa o nich nie lenže porozprávať, ani ich akoby ani vnútorne neprežívali. Dievča skáčuce z okno na betón ulice s úsmevom na perách, chlap s výrazom unudeného úradníka, rozbíjajúci lebku inému chlapovi, to je Kim Ki-Duk v najlepšej forme. Nedá mi však neporovnať tento film s iným režisérovým počinom s názvom Ostrov, ktorý na mňa urobil väčší dojem. Tam bol príbeh ešte strohejší, vzťahy ešte viac čierno-bielejšie a herci toho nahovorili ešte menej.

V súčasnej dobe, možno aj pod vplyvom mega-úspešných literárnych počinov Dana Browna, veľmi atraktívna téma, týkajúca sa okultistických periférií kresťanskej viery, nenechala chladným ani režiséra Ruperta Wainwrighta. Po formálnej stránke bol príbeh spracovaný značne farbisto, skvele pôsobí kontrast moderného amerického veľkomesta konfrontovaného s tradičnými náboženskými relikviami. Vynikajúco bola vytvorená nosná scéna filmu. Podkrovný byt hlavnej predstaviteľky, v ktorej sa odohráva veľká časť kľúčových momentov deja, je prepychový aj rozpadávajúci sa zároveň, tým pádom dodáva filmu tak trochu dekadentný rozmer umocnený všadeprítomným dažďom presakujúcim podkrovím v lenivých kvapkách. Kamera, hlavne hra s farbami a svetlom, je tiež výborná. Navyše, citlivo zvolené hudobné tracky atmosféru ešte umocňujú a audio-vizuálny zážitok z filmu je výborný. Bohužiaľ, je to takmer všetko čo tento film ponúka. Scénaristická zápletka je triviálna, novátorsko-vedecký rebel súperiaci s konzervatívnym jadrom rímsko-katolíckej cirkvi je už trochu obohraná platňa (na to sa dokonca zmohol aj Mr. Brown so svojimi bestsellermi). Záverečné vyvrcholenie filmu je skôr smiešne ako strhujúce, prorok-ikubus prehovárajúci zo záhrobia v horiacej spálni a nado všetkým víťaziaca láska.... úprimne, skoro som to nedopozeral. Ale na druhej strane, zmyselne nebezpečnú Patriciu Arquette pri dunení Inertia Creeps, som si dodatočne pustil ešte asi tri krát. Neviem aký majú Massive Attack na Inertiu videoklip, ale o moc lepší ako tento filmový asi nebude.

Očakával som ódu na amerického hrdinu za zvukov americkej hymny a v pozadí americkú zástavu vzdorovito sa trepotajúcu vo vetre. Niekedy je však asi dobré pristupovať k veciam s negatívnymi predsudkami lebo výsledný efekt môže človeka nečakane pozitívne prekvapiť. Nič z toho, čo spomínam v prvej vete sa totiž nepotvrdilo, film je naopak skvelou a hlavne citlivou ľudskou výpoveďou človeka v bezvýchodiskovej situácii, ktorej sa aj napriek beznádeji pokúša vzoprieť. Politika, národné a náboženské motívy ostávajú úplne bokom, na palube letu 93 proti sebe stoja len ľudia. Na jednej strane teroristi, ktorým sa napriek odhodlanosti trasú ruky a na strane druhej cestujúci, ktorým pot steká z tvárí a napriek zúfalej situácií sa odhodlajú zobrať svoj osud do vlastných rúk. Nikto presne nevie, čo sa v skutočnosti na palube letu 93 stalo, všetky predpoklady sú odvodené len z telefonátov obetí svojim blízkym a a odčítaní parametrov zo strediska letovej kontroly. Napriek tomu je verzia pravdy, ktorú ponúkol Paul Greengrass veľmi chytľavá a uveriteľná, film vďaka nej pôsobí ako ucelený dokument, ktorý (hoci by som sa tomu rád vyhol) predsa len musím porovnať so žánrom hraných dokumentárnych filmov z televízneho seriálu typu Katastrofy na kanály Reality Channel. Čo však stavia Let 93 absolútne do inej ligy sú práve biele miesta, ktoré v celej skladačke chýbajú a ktoré dokázal autor tohto diela tak empaticky vyplniť svojimi predstavami, že prídu divákovi absolútne prirodzené. Z môjho pohľadu bol dokonca vytvorený akýsi nový filmový žáner, ktorý by sa dal nazvať fiction dokument alebo podobne. Čo ďalej oceňujem, je fakt, že film sa citlivo vyhol nástrahám hľadania motívov a najmä odpovedí.

Hlavný hrdina Rob, za asistencie dvoch priateľov Dicka a Berryho, zdanlivo len pasívne pláva životom, tu schytá facku tam kopanec, všetko údery pochádzajúce z minulých alebo súčasných skrachovaných vzťahov. Film však nič nerieši, nič neanalyzuje, o minulých láskach Roba sa divák dozvedá tak nejako prirodzene pri jeho sebareflexiách počas aktuálneho rozchodového konania. Tým pádom je všetko prirodzené a uveriteľné, vlastne všetky veci, ktoré Rob robí sú reálne a zažiteľné. Po zhliadnutí tohto filmu som sa hneď na druhý deň vybral do kníhkupectva, kde som si kúpil High Fidelity od Nicka Hornbyho. A hoci je knižná predloha sama osebe skvelá, filmové spracovanie absolútne nezaostáva a dáva príbehu príjemný audio-vizuálny rozmer (najmä tá audio časť je vydarená). Vo filme, kde je hlavný hrdina fanatický zberateľ platní, majiteľ vlastného obchodu s výberovými LP a gurmánsky konzument hudby zároveň, nemôže chýbať kvalitný soundtrack. Ingredencie boli rôznorodé, výsledný koktail je však namiešaný skvele.

Film, ktorý som si rád pozrel druhý aj tretí krát a to nie len kvôli umeleckému zážitku ale najmä kvôli tomu aby som začal trochu jasnejšie chápať cielene skryté súvislosti. Rozsekať celistvú dejovú líniu na niekoľko útržkov, potom ich znovu pozliepať s úzkostlivým ohľadom, aby nešli v logickej časovej následnosti, nie je počin ničím originálny, niekedy je však výsledný guláš stráviteľný (Pulp Fiction), niekedy trochu samoúčelný (21 grams) Nolan však divákovi servíruje dej veľmi originálnym spôsobom, keď začiatok každej epizódy je logickým záverom tej nasledujúcej. A hlavne, vnútorný svet hlavného hrdinu, trpiaceho dlhodobou stratou pamäti a schopného zapamätať si len krátkodobé útržky svojho života s týmto formálnym obalom absolútne korešponduje a maximálne tým graduje napätie. Skrátka, presvedčivá fikcia s výbornou atmosférou, kde banálna kriminálna zápletka sama osebe nie je až taká dôležitá.

Michael Moore je dokumentaristický fenomén. Málokto vie faktom vdýchnuť taký reálne živý rozmer ako práve on. Téma, ktorú si zvolil pre Bowling for Columbine je natoľko šokujúca, aktuálna a traumatizujúca pre americkú spoločnosť, že spontánny divácky záujem bol viac menej zaručený. Moore dokázal na rozhovoroch s ľuďmi, ktorí poznali obete či vrahov, vystavať príbeh, ktorý má svoje smerovanie, dokonca až napätie. Silnejší je však v osobnej rovine (tam je až brilantný preto hodnotím film vysoko), v situáciách, kde sa snaží spoločensky zovšeobecňovať túto tragédiu, stráca podľa môjho názoru svoj nadhľad. Kladie správnu otázku... v zmysle, kto je vlastne za celý masaker zodpovedný, ale jeho odpovede mi prídu dosť násilné (už len to že ich hľadá mi príde trochu zbytočné). Akoby mal vytvorený svoj vlastný názor na morálny úpadok americkej spoločnosti už dávno (čo určite aj mal a nedá sa mu to vytknúť) a prestrelka v Columbine mu len poskytla priestor na odlfitrovanie svojich názorov divákovi. To všetko je v poriadku, každý autor má nárok na svoju absolútnu pravdu, ale mne Moore v tomto diele pripadal trochu ako násilný krikľúň, najmä tým že hoci kritizuje extrémne abnormálne reakcie ľudí, sám sa neštíti obdobný extémistický nátlak na diváka použiť, len na to, aby podporil svoju argumentáciu (napr. scéna s postrelenými chlapcami vo foyeri K-Martu). Možno, je to jediný spôsob ako zaujať ľudí, ale mne ako Európanovi táto severoamerická nadasertívnosť vadila.

Mal som tú česť čítať ako prvú skvelú knižnú predlohu a moje očakávania sa vo filme nie úplne naplnili. To je pri Tarkovskom asi blbosť ale čo narobím...