kokoro

Záber na tvár spievajúceho hrdinu zobrazuje jeden z najpôsobivejších hereckých výkonov, aké som kedy videl. V zobrazení toho, čo chcel zobraziť, teda aspekt dobra ako kľúčový faktor významu človeka, v tom uspel perfektne, na viac ako 100%. Nie je to úplne môj typ filmu, ale objektívne sa nemôžem sťažovať. Napríklad to, ako hlavný hrdina obdivuje živosť svojej kamarátky, ako po tej živosti túži – to sú všetko jedinečné scény, ktoré zachytávajú prapodstatu života.

Milý film, ktorý si však Oscara rozhodne nezaslúžil. Trochu vtipu, trochu lásky, trochu tragikomickej drámy. Nápad zo svatbou a spôsob, akým sa Kolja dostal k „otcovi“ je úžasný, ale tým zaujímavosť deja hasne. Potom sa z toho stane len rozprávka o láske, v ktorej nič nevynikne, ako by možno malo. Film si získal taký ohlas, pretože skutočne vystihuje ľudskú milotu.

Veľmi prázdny film, ktorý má však zopár dobrých (scenáristicky, výberom hercov i kamerou) scén. Napríklad tie, v ktorých ľudia benevoletní pre zvyšok deja rozprávajú o svojich skúsenostiach z láskou. No hlavná trojica je úplne o ničom – nič sa nedeje, žiadny skutočný vývoj, žiadne skutočné emócie. To, čo je pre dobro Dolanovej tvorby charakteristké a žiarilo v J´ai tue ma mére, teda intelektuálna hystéria, tu proste nie je. Je dobré, keď režisér experimentuje, ale tento experiment jednoducho nevyšiel. Postavy sú prázdne, všetko je len na efekt. Ešte záver sa mi páčil. Len však dosvedčil o danej prázdnote.

Až na úvodnú scénu film neposkytuje žiadny vtip, teda aspoň ja som žiadny neodhalil. Počas filmu som cítil jemné napätie, že ako to dopadne, ale záver bol už celkom predvídateľný. Pekný film, má dušu, ale je to malý film. Nečakajte nič extra. Malý film o láske.

Sledovať Weroniku, ako v bolestiach prejde rukou po popadaných listoch na múre, ako si sadne na opustenú lavičku, je úchvatné. Sú to práve tieto detaily, čo tvoria film – detaily, z ktorých sa postupne skladá celkový obraz, ktorý vyústi do príbehu o magickom spojení dvoch dievčat, ale ide tu o mnoho viac. Jedinečná hudba, bábkarstvo, pásky nahrávajúce všedný ruch, usvedčujúce fotografia z výletu... vskutku čarovný film.

Film za filmom, sledujeme tvorbu všetkých diel tohto génia, ktorý mal rôznorodú, komplikovanú povahu, bol extrovert aj introvert, milý aj brutálny, mal jasnú víziu, ale pritom nevedel, čo od hercov chcel... Pre filmového fanúšika je fascinujúce pozorovať všetky tie detaily okolo jedinečného režiséra, aký už nikdy nebude – napríklad ako točili scénu s biliardom tri týždne. Perfekcionista – keď sa mal niekto iný starať o jeho psy a mačky, zanechal 15 stranový návod v bodoch, ako na to. Fascinujúce.

Film strieda pasáže, počas ktorých od napätia medzi postavami divák ani nedýcha, so scénami, v ktorých sa zase musí usmievať. Milujem filmy zo zmyslom pre detail, a Xavier Dolan si dáva na detailoch zvlášť záležať. Záber na obyčajné nafukovanie žuvačky vyvolá v divákovi podivuhodný, radostný pocit, takisto som od úžasu ani nedýchal pri mamičkinom monológu o tom, ako jej syn dáva zabrať, ktorý kamera celý zabrala zozadu počas toho ako herečka kráčala dopredu. Nakoniec sa obzrela a zistila, že syn je preč. Dolan v jednom kuse vytvára opojnú atmosféru vďaka emóciámi nabitým scénam a divák sa chtiac-nechtiac zapletie do vzťahov hlavných postáv a začne mu na nich skutočne záležať. Dramatický koniec všetko zaklincuje.