kokoro

Týmto filmom Aronofsky prekonal neprekonateľné, a síce vlastnú latku. Je smiešne a smutné zároveň, aké má nízke hodnotenie a ako je nepochopený. Želám si, aby ho ľudia pochopili s pribúdajúcim časom, či už to má byť 20 alebo 50 rokov. Je geniálny typom podobným, ako je jedna pieseň alebo báseň - režisér sa skutočne priblížil jemnejšiemu umeniu, ako je sám film, a vďaka tomu dosiahol silnejší výsledok. Sám autor povedal, že závidel hudobníkom, že za jedno poobedie napíšu pesničku a potom majú večný hit, a tak napísal tento scenár za tri dni. Tento film je žalospev za planétu, na ktorej žijeme, ktorá nám dáva všetko, a my jej na oplátku všetko berieme, a chceme stále viac a viac, no zabudli sme na srdce vlastné i srdce sveta. Biblické motívy boli využité maximálne, a metaforizované týmto spôsobom dosiahli geniálny, neopakovateľný feeling. Je to sakralizácia profánneho a profanácia sakrálneho, ktorá neustále putuje medzi náboženstvom a ateismom. Aronofsky sa postavil na horu a vrátil Boha na Zem. Gratulujem a ďakujem.

Toto šialenstvo je geniálne.

Výnimočný film. Ak sledujete film, ktorý je brutálny, je pre jeho formu dôležitý aspekt udržania si vašej pozornosti napriek brutalite. Ako to tí tvorcovia - umelci robia? Tarantino používa pre seba typickú "šťavu" radostného hraničného života, ktorou sú jeho filmy naplnené, no a Titus je skôr o osudovosti. To, že film používa mixovanie motívov narácie, je čerešňa na torte audiovizuálnej bomby. Počas sledovania som sa držal gauča, aby som z neho nespadol, nebodaj neomdlel. Bolesť a utrpenie sa zdajú byť nekonečné, až do poslednej scény: finálnej katarzie. Túto scénu, spolu s hudbou, si zapamätám navždy. Poskytuje uvoľnenie sa z cesty zla, po ktorej ľudstvo tak zúfalo túži a kričí z dna trpiacich duší.

Film obsahuje prvky čohosi totálneho, absolútneho: od začiatku do konca vás úplne pohltí a vy sa nemôžete prestať dívať na tie najstrašidelnejšie veci, ktoré sú rovnako desivé, ako smiešne, fascinujúce a divoké. Tento film skutočne urobil obrovskú poctu filmovému Jokerovi, dokonca v niektorých scénach sa Phoenix akoby filmovo stotožnil (aj vizuálne, aj energeticky a atmosféricky) s pôvodným Ledgerovým Jokerom z Temného rytiera. Film je preplnený novodobými archetypálnymi scénami, z ktorých mrazí.

Šiesty diel je medzifilm, ktorého temná atmosféra bola v knihe zachytená oveľa lepšie: nemyslím, že ide o chybu filmárov, skôr to na túto konkrétnu podobu bolo vďačnejšie médium. Filmový Harry Potter si vykročil obrovským krokom, pričom piaty diel končil jedným z najúžasnejších duelov, a určite najúžasnejším duelom v rámci HP série. Ako poraziť neporaziteľné? Nijako: jednoducho sa vyberiete iným smerom... Vo filme je až neočakávane veľa tínedžerského života, a nakoniec: prečo nie? Kontrast medzi tragikomikou tínedžerského života mladých čarodejníkov a vážneho pozadia blížiacej sa vojny je paradoxne zaujímavejší práve tínedžermi (až na finále). Tento diel má teda inú dynamiku než všetky ostatné. Neviem ho odsúdiť ani prijať: tvorcovia vsadili veľkú časť efektu na humor, asi s vedomím, že z toho nemôžu urobiť úplnú komédiu typu českých bláznovstiev, a aj preto film niekedy pôsobí ako na prvý pohľad výborná (forma: neprestajnosť zmyslu pre detail, dospievanie postáv, dospievanie ich vzájomnej dynamiky), no v skutočnosti nedovarená pizza: stále mi niečo chýba, hoci zároveň som spokojný. Možno keby tvorcovia strávili nad filmom viac času a vyhrali sa s HP vesmírom viac (napríklad už len, keby doňho zaradili jedinú scénu s falošnou vešticou Trelawneyovou, bolo by o zimomriavky postarané), skrátka cítim tu potenciál, ktorý nebol naplno využitý.

Čo už môžem napísať sem? Snáď, že je to moje obľúbené sci-fi: ale prečo?; pretože je o láske. Láske k sebe samému, k vesmíru, k dobrodružstvu, k nepoznanému. O osudovosti našej nádeje, o smere, ktorý nám dáva silu ho nasledovať. To vzrušenie je nezabudnuteľné, pohľad na hviezdy liečivý.

Tento film, rovnako ako kniha, podľa ktorej vznikol, je špeciálny. Je špeciálny láskou k človeku a filozofii, a aj tým, akým spôsobom je tá láska vyjadrovaná. Myslím, že je to najmä ten spôsob, ktorý drží celý film pokope. Rozprávanie filmu splýva s jeho obsahom a navzájom sa prelievajú jeden do druhého. Myslím, že čím viac tento film starne, tým viac naberá na dôležitosti: dokonca že je nesmierne dôležitý práve v týchto časoch (10.4.2020). Kto sme, ak nepoznáme svoje dejiny? úvod do knihy Soffin svet stojí v básni od Goetheho: "Nezkušen ve svém temnu zústaň, slepe žij si ke dni ze dne, plných tri tisíce rokú v oko-li ti nepohlédne." Ak nebudeme poznať naše dejiny, nikdy sa nevyslobodíme z ich najhorších častí a nikdy nepochopíme pravú hodnotu ich najlepších častí: hodnoty, ktoré sa naučíme z histórie ľudstva. Tento film je teda láskou k ľudstvu. Jeho hudba takisto. Sofiin svet je svet lásky k ľudstvu. Na tejto láske je niečo nesmrteľné: snáď preto film končí tak, ako aj končí. Ďakujem ti...

Veľmi som sa bál, že ma film bude naťahovať a nebude sa mi chcieť ho dopozerať. A tu zrazu, hodina a pol je preč, a ja si myslím, že som videl polhodinu. Film má pekné plynutie. Dokonca mi pripadal zaujímavo filozofický v istých častiach, keď sa riešili odkazy na filmy iné, alebo sa v ňom natáčal western: niektoré scény vo mne vyvolali pocit: "čo si mám teraz myslieť o tomto človeku, o tom, čo robí, a ako ho mám spájať s tým, čo robí? Je taký, je onaký?" To je vynikajúce. Tarantino mal na to vždy nábeh a vie tak pracovať. Inšpiruje ma to pozerať filmy o filmoch, aj tie staršie, niečo ako Truffaut alebo Fellini. Prostredie bolo zaujímavé. Samozrejme, v tomto prípade kľúčové. Je zaujímavé pozorovať prostredie, ktoré je poznačené túžbou po dokonalosti z dnešného sveta, pretože: čo potom znamená dokonalosť? Čo je dokonalosť v očiach človeka? Tarantino miluje Hollywood, miluje ho viac ako kritizuje. Kritizoval tu vlastne vôbec niečo? Možno práve tých radikálnych hipíkov. Čo sa týka konca, nebudem spoilerovať, ale až na jeden detail to bolo na mňa príliš. Keď som počul, ako to každý vychvaľoval, zdalo sa mi, že ten koniec bude niečo zaujímavejšie, niečo čo by vyzdvihlo predošlý dej filmu premyslenejším spôsobom. To je ono: nezdalo sa mi to dosť premyslené: pripadalo mi to, akoby Quentin chcel urobiť bodku za vetou, možno tým nechcel potešiť seba, ale skôr divákov(?) - čo by bol zdroj "chyby" v tomto prípade. Každopádne, finálny záber je krásny. Ešte musím spomenúť, že práca s postavami zďaleka nie je taká pokroková ako sme u Tarantina zvyknutí, napríklad z Nehanebných bastardov, alebo staršieho Pulp Fiction. Ako určite aj mnohí ďalší, najviac som si zamiloval postavu Brada Pitta. Čo sa týka Dicapria, on vie vynikajúco hrať falošniakov, ale neznášam ten typ postáv, hnusia sa mi a pripadajú mi bláhoví. Film ma skôr inšpiruje k väčšej láske k filmu ako takému, a preto aj k pozeraniu filmových všelijakých diel, ktoré som dosiaľ nevidel. Ak toto Tarantino dosiahnuť chcel, vyhral na plnej čiare. Neviem však, kedy by som si tento film zopakoval...to radšej budem pozerať iné. Ale vďaka nemu...

Tento film je posvätný a zrelý na to, aby sa používal na metamoderné šamanské rituály.

Slabé. Väčšina vtipov je založená na tom, že sa niekto potkne, spadne, alebo narazí, popríde vrazí, do niekoho iného. Nič prekvapivé, nič objavné. Nič moc.