MIMIC

V pamäti mi zostáva jedine Beštia (herec prešľapujúci po quaking bog) a Studňa (pán so sekerou, ktorý o celé desaťročia predbehol filmy ako Wrong Turn a pod.), to mi na chvíľu zastavilo srdce. Na nič iné si chvalabohu-bohužiaľ nepamätám. Okrem Liškovej hudby, samozrejme.

Dlho som sa na "Úsvit mŕtvych" tešil s nádejou, že si v kine konečne užijem skutočný zombie horor, taký, na aké sa na Západe chodilo pred štvrťstoročím. Scenár a masky sú perfektné, je to však houby platné, pokiaľ sa režisér rozhodne tie povestné masky (hlavná hrdinka vraj mala pri nakrúcaní problém dívať sa na ne bez toho, aby nezvracala) ukázať nám len na zlomok sekundy (s výnimkou "old fat lady", ktorá už bola v rozklade ešte predtým, než zomrela - taký idiotský nápad sa nevidí každý deň). Úbohý divák môže o vlastných zvratkoch akurát snívať. Páni, toto nie je poctivá filmárčina, to je neúcta k iným filmovým profesiám i k tradícii žánru. Každý kritik ospevuje rýchle pohyby zombie. Možno je to cool, lenže za cenu toho, že sa horor mení na akčný thriller. Šprintujúci dav s nerozoznateľnými maskami nie je nič iné než šprintujúci dav. To má byť zmysluplná inovácia? A propos inovácia. Horor je ako náboženstvo. Zakladá sa na dogme, a ak je spochybnená, je spochybnené všetko, čo dogmu obaľuje aureolou svätosti. Nikto od upíra nechce, aby pil z kokteilového pohára cez slamku. Nikto nechce od Koženej tváre, aby namiesto motorovej píly vzal do rúk brúsny papier. A to je dobre. Takže radšej sa budem dívať na staré zombie filmy, užívať si divné pomalé pohyby, dnes považované za smiešne a čakať, kým príde niekto, kto nakrúti Film a nie stominútový trailer.

Keďže Bjorn Andrésen je skutočne nadpozemsky krásny, týmto filmom dosiahol casting svoj absolútny profesionálny vrchol, nakoľko Smrť v Benátkach je film, ktorý - na rozdiel od prvoplánovo registrovateľného príbehu (zvádzajúceho k plytkým, prostoduchým či dokonca vulgárnym interpretáciám) - sa nadpozemskou krásou programovo zaoberá. Presnejšie - koncentruje sa na rozprávanie o nemožnosti dosiahnutia ideálnej krásy v umení a ideálneho vôbec. Postava poľského mladíka je rovnako neskutočná, preludná a efemérna ako sfumato na obrazoch Leonarda a jeho školy - je to personifikácia Krásy a Inšpirácie. Ako inak si vysvetliť, aby sa skutočný 15 ročný chlapec na kohokoľvek uprene díval s výrazom nejakého tajomného božstva (15 sekundová sekvencia bez zažmurkania) a o čosi neskôr vyvádzal na pláži s rovesníkmi. Práve toto jasne artikuluje, že fyzické a zmyselné je potlačené v prospech duchovného. Viscontiho typické "päťminútové" scény v jedinom zábere zbožňujem. Prezrádzajú absolútnu koncentrovanosť a suverénne gesto režiséra, ktorý si je natoľko istý svojím zámerom, že kladie znamienko rovnosti medzi "skutočný" čas a fiktívny čas filmový, aby z diváka urobil voyeura bytostne zainteresovaného na dianí, ktoré sa pred ním odvíja, i na jeho význame. Už z toho pohľadu je takáto filmárčina fascinujúca, nehovoriac o tom, že okrem premýšľania máme možnosť náležite vychutnať špecifickú atmosféru. Do filmu, kde dominantnou témou je neuchopiteľnosť krásy ako duchovnej hodnoty vnáša použitie dráždivo dlhých záberov (akcentujúcich materiálno) dusný, znepokojujúci prvok a teda estetiku extrémneho kontrastu, ktorá je napokon využitá i pri konfrontácii krásy zmyslovej s ošklivosťou (Tadzio a spevák na terase hotela). Keď ten neuveriteľný Andrésen vrhne - podľa Viscontiho pokynov - "pohľad z bodu A do bodu B", človeka až zamrazí. Tam, kde hlavný hrdina krásu nachádza a stráca, kúzli Visconti klaustrofobicko-fantazijnú krajinu nie nepodobnú niektorým horúčkovitým, unikavým neskororokokovým víziám Benátok, aké občas maľoval Francesco Guardi. Najznepokojujúcejším momentom celého filmu je však záverečné gesto mladíka. Nie preto, že by snáď toto gesto nemalo predobraz v novele. Zatiaľčo Mann vágne popisuje neurčité gesto, Visconti - ak ho chcel mať vo filme (a on ho tam rozhodne mať chcel) - musel divákovi ukázať celkom konkrétny pohyb, teda čosi, na čom stojí a padá kinematografia ako taká. Nečakane alogický charakter tohto pohybu spôsobuje, že do banálneho, až do krajnosti trivializovaného príbehu odrazu vstupuje prvok nadprirodzena, konečne tá enigmatickosť, ktorá je vlastná každému dobrému umeleckému dielu. PS: Andrea Verrocchio by dal 5*. PS 2: Práve som kdesi narazil na jednu interpretáciu, podľa ktorej je chlapec nadprirodzenou entitou, známou v mnohých starých kultúrach, ktorá uľahčuje umierajúcim prechod zo života do smrti.

1) Vlkolaci a upíri sa pohybujú raketovou rýchlosťou tak ako žraloky v Deep Blue Sea, čo je vyložene komické 2) rumunské Karpaty vyzerajú ako Himaláje 3) Mr.Hyde vyzerá ako troll z prvého Harryho Pottera (ak to bolo mienené ako vtip, bol to zlý vtip) 4) veže hradov vyzerajú ako fantasy veže z druhého Pána prsteňov (iste, nič sa nevyrovná Oravskému hradu, tomu úžasnému stredovekému mrakodrapu, kde bol nakrúcaný prvý a najlepší Dracula) 5) Frankensteinovo monštrum "cvičí" na lanách ako Spiderman (ak to bolo mienené ako paródia, tak potom je na zlom mieste) 6) v období gotiky nebol anglický gotický tudorovský oblúk známy v žiadnej časti karpatského oblúka (vadí to ale niekomu? iste, historikom umenia - tam, kde sa nájde 100 miliónov na digitálne efekty, tisícka sa nájde na odborného poradcu vždy, však?) 7) Národní divadlo v Prahe nestojí v Budapešti, čo je už zrejmé asi každému ôsmemu Američanovi 8) scéna s upírskymi zámotkami pôsobí veľmi rozpačito, pretože automaticky revokuje Votrelcov, takže sa míňa účinkom atď. atď. Van Helsing je opus nasledujúci súčasný trend crossoverov, avšak ak by som mohol poradiť, ponúkol by som "intelektuálnejšie" kombinácie, napr. "Funhouse vs. Waxwork" alebo "Bog vs. Fog featuring Leatherface"... Prečo potom štyri hviezdičky? Pretože každý film sa vždy snažím posudzovať z hľadiska žánru. Van Helsing maximálne využíva postupy komiksového filmu bez toho, aby mu predchádzal skutočný komiks. Pokiaľ by taký komiks bol existoval, fanúšikovia by šaleli. Nikto pred Sommersom komiksový film bez komiksu nenakrútil, čo je bezprecedentná záležitosť. Myslím, že všetky tie nádherné nezmysly v explozívnom vizuálnom a hudobnom aranžmá vyzerajú skvele a sú roztomilou pripomienkou našich bdelých denných snov, ktoré sú síce nerealistické a hlúpe, ale mávame z nich dobrý pocit.

Možno najlepší film 90-tych rokov, geniálny spojením umenia, mainstreamu a braku do kompaktného, fascinujúceho a hypnotického celku. Do prebohato zdobenej metafory. Je ťažké niečo také si vôbec predstaviť. A ak už to vídíme, je ťažké uveriť videnému. Chandlerovská detektívka. Nemecký expresionizmus. Konštruktivistická avantgarda. Absurdné divadlo. Melancholicko-existenciálne obrazy Edwarda Hoppera. Román "Dissipatio H.G." (=Humani Generis) od Guida Morselliho. Tiene v raji od Remarqua. Lo Squartatore di New York od Fulciho. Ľubovoľný film s Veronicou Lake. Niektoré scény majú šancu vstúpiť do filmovej histórie - roztrhanie billboardu s prázdnotou v "zákulisí" ako symbol klamlivosti očividného či dvojminútová sekvencia so sugestívnou premenou robotníckeho tehlového činžiaku na bombastický mramorový veľkoburžoázny palác (s manželmi, ktorí sa pred polnocou bavia o nočných smenách a po polnoci o vyhodení zamestnanca - "To si urobil dobre, drahý"). Žánrovo najnezaraditeľnejší film vôbec. Formálna a obsahová syntéza (takmer) všetkého, čím žila alebo v čo verila či dúfala civilizácia 20.storočia. Čaru tohto temného kryštálu naplneného oslepujúcim svetlom však bude prístupnejší divák, ktorý by radšej do ruky vzal krásny telefón ročník 1949 než najnovší model mobilu. Zabudnite na kolosálny hypercool breakthrough menom Matrix - tam je len niečo, v Dark City je všetko (to, čo bolo, čo je, a - áno, aj to, čo bude).

Komorná psycho(logická) dráma z prostredia fašizujúcich sa oceliarskych magnátov, v ktorej každá zúčastnená postava je buď blázon, alebo sa ním skôr či neskôr stane, alebo bude jednoducho fyzicky zlikvidovaná. Za zvukov strašidelného pochodu Maurice Jarrého sa odvíja príbeh pripomínajúci Macbeth alebo ľubovoľnú starovekú rímsku cisársku vyvražďovačku (proste "rodinný" film, no). Zďaleka najlepší výkon podáva Ingrid Thulin ako barónka von Essenbeck. Stačí, ak tá zvláštna žena vojde do záberu a je povedané úplne všetko, ani nemusí hovoriť svoje repliky. S mrazivou presvedčivosťou zvládla svoju postavu od sebavedomej cisárovnej až po (polo)šialenú trosku. Úplným opakom je Helmut Berger, ktorý naozaj nevie hrať (s výnimkou polohy spievajúceho transvestitu) - v konečnom dôsledku však jeho afektovanosť a nechcená komickosť len dotvárajú pôsobivú atmosféru úpadku. Visconti sa tu pochopiteľne nevzdáva svojho obľúbeného štylizovania, takže vytvára ťažko uveriteľné (no o to sugestívnejšie) scény ako vystrihnuté z "dekadentnej" akademickej maľby 19.storočia (rozhodne videl úžasný obraz "Rimania z obdobia úpadku ríše" od Thomasa Coutura z roku 1847, ktorý visí v Louvri). Záverečný záber ponorený do muzeálneho ticha, vyznačujúci sa morbídnou hororovou nádherou (takmer počujeme stúpať bublinky vzduchu, ktoré sami vydychujeme) by som odporúčal previesť do vosku a vystaviť v Múzeu Grévin. Šesť hviezdičiek z piatich. Poklona, pán gróf.

Spielberg sa zvykne príliš preceňovať. Nápad založiť horor na pseudodokumentárnom zázname požierania človeka predátorom mi nepripadá dvakrát inteligentný. Film je to ale nakrútený bravúrne, skrátka špičkové béčko. Na to, aby malo päť hviezdičiek mu čosi chýba. Remeselnú perfekciu a la Spielberg z princípu neznášam.

Emóciami nabitý film si rozhodne nepredstavujem ako Titanic. Aj mňa už k slzám dohnalo pekných pár filmov, ale pri žiadnom z nich som nemal tak intenzívny pocit citového vydierania ako práve pri tomto Opus magnum Jamesa Camerona. Ak sa vás niekto ostentatívne snaží niekam zahnať, spontánne sa dostaví ofenzívna reakcia. Nie som síce kráľ sveta, Jimmy, ale to ani ty nie.

Ak niekomu vadí, že alfou a omegou filmu je adorácia Lásky (a tých sa nájde požehnane), tak potom ten film dorazil naozaj v hodine dvanástej. Je predsa vždy lepšie, ak sa z lesa vyroja príšery ako v scéne "Ústup do laboratória" vo Votrelcoch (ktorí mimochodom patria k mojim kultovým filmom), než aby bolo jasne artikulované, že Láska je tým najpodstatnejším elementom... A propos Votrelci - Sigourney bola nepochybne obsadená s jediným cieľom - účinne zmiasť "mäsožravého" diváka očakávajúceho monštrózny "xenomorfný" horor (určite nie preto, že jej to s Hurtom svedčilo už v "Očitom svedkovi" v roku 1981) - typologicky je tu totiž voľne zameniteľná s ktoroukoľvek kolegyňou. Snažím sa loviť v pamäti, či som niekedy videl lepší film. Nie, to nevidel (iba ak vnútorným zrakom). V žiadnom z nich totiž rozmer všeobecne ľudského ani zďaleka nie je taký silný ako v Osade. To, čo vidíme v Osade, v skutočnosti nie je (takže rozoberať nerozoberateľné tu nie je práve prejavom rozvážnej inteligencie), pretože ide o podobenstvo, o najlepšie premyslené a zrežírované podobenstvo v dejinách kinematografie (trúfalá štylizácia? koľko desaťročí potrebujem, aby som to mohol zoštylizovať práve takto?), podobenstvo o nutnosti rozlišovania a separovania dobrého od zlého, napríklad. Shyamalan tu konečne začína byť sexy, prechádzajúc od "duchárskeho realizmu" k "reálnemu duchovnu", uvedomiac si, že i akákoľvek dobrá pointa zostáva akoukoľvek dobrou pointou, pokiaľ slúži len zábave, akokoľvek inteligentnej a sofistikovanej. Oplatí sa na tomto mieste zdôrazniť, že Shyamalan zostáva verný hitchcockovskej maniere nielen koncipovaním prekvapujúceho thrilleru a vložením vlastného camea ale i manipuláciou s divákovým očakávaním - jeho počiatočná anotácia na pripravovaný film odohrávajúci sa kdesi na konci 19.storočia mimovoľne pripomenie lišiacke Hitchcockove fámy okolo obsadzovania pani Batesovej pre Psycho.

Režisér Charles Vidor pripravil pre chlapcov vracajúcich sa z vojny film s ich najobľúbenejšou pin-up girl, ktorý sa vďaka nej stal oslňujúcim a nadčasovým art-deco klenotom. Rita Hayworthová bola schopná svojou aurou prežiariť žiarivé strieborné plátno do takej miery, že i priemerná dráma sa jej zásluhou zmenila na fascinujúci, omračujúci zážitok plný vône ópia, drahého parfumu a dymu z cigár. Aj keď si ju producenti z Columbie zoštylizovali podľa svojich predstáv, v Gilde ukázala, že je naozaj dobrá herečka (konfrontácia s Glennom Fordom po vstupe do hotelovej izby, napríklad). Ak však mám byť úprimný, pri Gilde zabúdam na dobrý vkus a len vyjavene civím na Ritu ako na nejaký zvláštny digitálny efekt. Chce mi niekto niečo vyčítať?