MIMIC

Najhoršie urobený koniec v histórii kinematografie, a tým nemyslím spektakulárnu "popravu" zločincov. Neexistujúci koniec filmu ma doslova prikoval k sedadlu, jednoducho som nemohol uveriť, že taký slávny film môže takto strašne skončiť (teda neskončiť). A to sa hovorí, že Dariovi Argentovi "nejdú konce". Ale čo! Namiesto katarzie frustrácia, za čo celkom zákonite idú celé dva body dole. Keďže pre film nie je až tak dôležitý koniec ako vlastný korpus, tak si to zrekapitulujme. Ide o empatiou nabitý film o grázloch, ktorý odštartoval módu adorácie antihrdinov, a tá doba nie a nie skončiť.

Súdiac podľa väčšiny kostýmov, dej sa odohráva okolo alebo tesne po roku 1895 a súdiac podľa väčšiny účesov (najmä bálová scéna), tak okolo roku 1903. Jessica Chastain však chodí v našuchorenej turnýre, ktorá v tom čase už bola pár rokov definitívne out. Kostymér sa zrejme učil na Coppolovom Draculovi, kde do "triezveho" roku 1897 vložili najnadýchanejšie turnýry z 1880. rokov. To ako keď vo filme Trója bojovali s mečmi, ktoré v "tom" čase ešte neexistovali. Fantasy? Voľná inšpirácia neskoroviktoriánskou a eduardovskou érou? Dobre, ale mne to vadí. Exteriér zámku je všelijaký (francúzsky, belgický, nemecký), len nie anglický. Interiéry sú pre zmenu ako-tak anglické, ale stavím sa, že režisér ukázal na DVD "Zámok hrôzy" (Jan de Bont, 1999) a povedal: "Chcem niečo veľmi, ale veľmi podobné". Del Toro zrejme túžil po bizarných kontrastoch i za cenu, že to bude vyzerať rozpačito a hlúpo. Ďalší cudzorodý prvok prenesený akoby z inej dimenzie - extrémne brutálna vražda v kúpeľni absolútne neladí s burtonovským duchom filmu, presne v takých mordoch sa vyžíval Dario Argento ("Profondo rosso", 1975). Ak by bol scenárista pričaril ešte dve-tri podobné lahôdky, začalo by všetko pôsobiť ako-tak koherentne, ale bez toho je to iba mikroepizóda del Toro vs. Argento. Možno by som sa v tom nevŕtal, keby mi tak strašne nevadilo to podstatné - scenár. Scenárista (alebo autor námetu) nebol schopný vygenerovať skutočne zaujímavú dejovú líniu, navyše nedodržiava jednotu štýlu. Začína to (a dosť dlho aj trvá) ako adaptácia (mierne) melodramatických románov Henryho Jamesa. Henry James + silne štylizovaný komiksový príbeh nerovná sa dobrý film.

Zločincov vo výkone trestu by som nútil sledovať celý seriál so špendlíkmi nalepenými pod viečka a následne požadoval robiť štátnice zo zápletky, diel po dieli. Takéto skvosty majú ďalekosiahly dopad na sociálne správanie ľudí, v priebehu vysielania akejkoľvek telenovely naši rómski bratia s úľubou dávajú svojim ratolestiam mená po alfasamcoch a alfasamiciach z telenoviel, napr. poznám jednu Manuelu Č. Príchod Esmeraldy Č. na svet je púhou otázkou času. Je to zaiste tvrdenie politicky nekorektné, z hľadiska etnografického a sociologického však má táto informácia cenu zlata, tak si vyberte. PS: S odstupom času radikálne mením hodnotenie. Isté okolnosti ma prinútili si toto dielo pozrieť a pochopil som jeho zmysel a estetiku. Telenovely sú kultový fenomén, tak ako ako sú kultom niektoré brakové horory, ktoré mám zase rád ja. Dávam šalamúnovské tri hviezdičky a v budúcnosti sa radšej komentovania telenoviel zdržím.

Väčšina pánov režisérov má stredovek zafixovaný ako čosi obludné (áno, povojnový dnešok je oproti tomu jedna veľká záhrada rozkoše), preto je veľmi sympatické, že tvorcovia tohto filmu ho nevnímajú ako dobu šialených útrap. Určitý civilný prístup mal určite podiel na vzniku scenára k rozprávke Tri oriešky pre Popolušku. Názov filmu je trochu zavádzajúci, "Strasti Otce vlasti" by boli priliehavejšie. Hanzlík a Kolářová sú skutočne mladí a krásni a preto je len škoda, že pán kameraman nepoužil close-up, preto jedna kráľovská hviezdička dole.

Česká a snáď i slovenská kráľovná. Klasický dokument so skutočne relevantnými informáciami. Klasický v tom najlepšom zmysle slova (striedačky na Zoru, filmového znalca a ukážky z filmov). Kameňom úrazu je zvuk. Jednotlivé segmenty nie sú akusticky zosúladené, takže ak do rozprávania vpadne ukážka z filmu, vyskočíte zo sedadiel, lebo decibely narastú asi tak o 35 bodov stupnice, čo je neskutočne rušivé. Okrem toho ani v tak dlhom dokumente som sa stále nedozvedel, vďaka čomu Zora bezproblémovo pendlovala medzi komunistickou Prahou a Talianskom a či jej priezvisko je skutočné alebo pragmaticky vybrané (veľmi efektne sa vyníma na obrazovke). Každopádne som rád, že Zora stále vyzerá výborne a že vodopád informácií, po ktorých túži srdiečko fanúšika je veľmi výdatný a pozornosť pohlcujúci (ani som si nevšimol, že to malo sto minút).

Plagát je stonásobne strašidelnejší než film, ktorému robí reklamu, čo je také tristné ako Škót oblečený do nohavíc. Jedno z najcharizmatickejších monštier za posledné desaťročia a taký hlúpy scenár? Film divákovi ukazuje, ako internet praská vo švíkoch, keď meno titulného pána zadáte do vyhľadávača, čo navodí správnu atmosféru. Na to, že stretnutie so Slender Manom nikto neprežije (prípadne zošaleje), je tu o ňom predsa len prekvapujúco veľa informácií (chýba len rodné číslo a číslo účtu v tvare IBAN), dokonca sa vie i to, že ide o bioelektrickú (!) bytosť. To by zrejme vysvetľovalo psychedelickú vizuálnu ekvilibristiku (ale skôr nie). Tam, kde chýba racionálny scenár, prichádza iracionálne besnenie vydávané za zámer. Aj to by sa dalo prežiť, ale inšpirácia Spidermanom (doktor Octopus) je vrcholom čírej nadprirodzenej demencie. Ak by som to mal naozaj jadrne zhrnúť, tak chudák Javier Botet, to si fakt nezaslúžil. Nuž a Alberto Giacometti sa obracia v hrobe (je nanajvýš zaujímavé, že najlepšie alebo najznámejšie horory vychádzajú z umenia - Votrelec z Gigera a Boscha, Vreskot z Muncha, Slender Man z Giacomettiho). Jedna hviezda za plagát a ruchy (vrátane zvonov a praskania dreva).

Seriál, ktorý pozerať je jedna radosť, aj napriek tomu, že jednotlivé zápletky sú nášmu divákovi vopred známe. Dve veci mi tu ale neskutočne vadia, takže nemôžem prižmúriť oči. Po prvé: Úplne všetky ženy vyzerajú ako zo 60-tych rokov (niektoré majú dokonca natupírované vlasy!), pritom sa v seriáli skloňuje kríza ostošesť, z čoho zákonite súdim, že tvorcovia chceli evokovať obdobie po roku 1929. V seriáli odohrávajúcom sa teda v 30-tych rokoch sa na veľké prekvapenie diváka producírujú dámy a slečny, z ktorých žiadna jakživ nevidela prvorepublikové filmy. Koľko atmosféry by do toho celého vniesli naondulované vlnky! Áno, nosili ich aj dobové prostitútky. Buď bol seriál výrazne podfinancovaný, buď mal zlých kostymérov a kaderníkov alebo to každému bolo úplne jedno (najskôr to posledné). Po druhé: Nápad zapojiť krčmové pesničky bol obludný, najmä preto, že sa neuveriteľne vtieravým spôsobom vnucujú, sú odspievané od A po Z ako nejaký kultúrny program zájazdového divadelného predstavenia (chýbajú ešte 5-minútové klaňačky). Toto nie je ani kabaret, ani opereta, toto je krimi, kde všetky dlhočizné "spievanky" zabíjajú vzácny čas a svedčia jedine o nedostatku zdravého úsudku tvorcov. Dokonca i voľba hudobného štýlu sa minula účinkom. Ak by boli úryvky z piesní použité menej nápadne, mohlo to atmosféru skutočne obohatiť, ale - máme Pepíka Zímu, tak to využime, nech to stojí čo to stojí. No, to je na mord, že, pane rado.

Keďže bezmedzne milujem neskorý empír a raný biedermeier (ľudia mali vtedy najlepší vkus za posledných dvetisíc rokov), ale Stendhalov román som nečítal, po tejto adaptácii som siahol so záujmom. Prekvapilo ma, že Stendhal nerešpektoval historické reálie (v Parme po Napoleonovej porážke vládla jeho žena Mária Lujza, nie?), takže som mal problém s akceptáciou ďalších prezentovaných faktov. Od zápletky som očakával trochu viac než len to, kto koho akým spôsobom ohrozuje, ohrozí alebo môže ohroziť, verím, že Stendhal to poňal zaujímavejšie, tak ako sa na klasika patrí. Čistý priemer, neviem, čo by som na tomto bežnom drahom TV filme zvlášť vyzdvihol alebo naopak zvlášť pohanil, je to také nejaké nijaké. Pri tomto type zážitku neprekvapí, ak si divák viac všimne marginálne fenomény, napr. to, že argentínsky herec Díaz má presne takú istú líniu perí ako iný mediálne známy Argentínčan Iván de Pineda, prípadne to, že titulný kartuziánsky kláštor v Parme sa spomenie jedine v absolútnom závere filmu, čo je analogické funesovke Oscar (1967) pomenovanej podľa najmenej dôležitej postavy. Nabudúce si rozmyslím, či si film zopakujem alebo radšej siahnem po nejakom katalógu starožitností. PS: Poznámky kolegov o telenovele sú celkom nemiestne, telenovely sú totiž najohavnejším odvarom ušľachtilej literatúry obdobia romantizmu.

Už som si myslel, že to pre mňa bude nejaké sklamanie, ale ak máte za sebou viac než desať Bergmanov, viete, že s jeho filmami je to ako s futbalovou jedenástkou, ktorá sa dá chytiť iba náhodou, ale kop už nie je náhodný, je buď dobrý alebo zlý. Nejestvuje dobrý a zlý Bergman, iba Bergman dobre a zle pochopený. Ak divák nie je schopný vnímať taký film alegoricky, rozhodne ho nemôže doceniť. Mlčanie je pre mňa podobenstvom s personifikáciou Svedomia ("Idem preč." "Choď, ak ti to svedomie dovolí."). Bergman sa ako Škandinávec bohato inšpiruje nórskou drámou (Ibsen, Bjornson) a nórskym maliarstvom (Munch, Christian Krohg a i.), ktoré sú väčšinou naturalistické. Tieto podnety však spracúva tak, že naturalizmus zostáva na povrchu a zmetie každého, komu sa nechce rozmýšľať. Bergman je stelesnenie moderného filmu, čo možno dobre ilustrovať napr. na zobrazení Krista v umení - Kristus v starom umení je Kristom, v modernom a súčasnom umení zďaleka nemusí ísť o náboženský obraz Krista.

Vynikajúca filmárčina, skvelý námet i záver. Bohužiaľ je to film, ktorý vďaka tomu, že ho kvôli jeho sláve "videl každý", prispel k tomu, že vrcholný stredovek sa stále bežne chápe ako "doba temna". Vôbec tomu tak nebolo, v kláštoroch sa ostošesť prepisovali najrôznejšie rukopisy. A upaľovanie bosoriek? To je špecialita "humanistickej" renesancie, najväčšia hystéria okolo diabla, bosoriek a temných síl vrcholila v čase od polovice 16. do polovice 17. storočia (a ľudia zo severnej Moravy dobre vedia, že to "najlepšie" malo ešte len prísť). Vo filme je tiež viacero viet, ktoré by stredoveký človek jakživ nepovedal, pritom je zjavné, že Bergmanovi išlo o výrazne realistický pohľad na dobu (i keď samozrejme používa svoje metafory a alegórie). Napr. rozhovor o "strašení ľudí" freskou s motívom tanca smrti je nezmyselný, vtedajší človek z takých vecí strach nemal (bežne videl práchnivé mŕtvoly na cestách, napokon to ukazuje aj Siedma pečať), bral to ako racionálnu výzvu k usporiadaniu svojich pozemských záležitostí. Ľudská mentalita sa síce nemení, výrazne sa však v priebehu stáročí mení pohľad na svet (čo sú dve rozdielne veci). Napriek všestranným kvalitám ma Bergmanov kodifikovaný magnum opus vcelku neoslovil tak, ako iné jeho filmy, takže s hodnotením idem mierne dole, aby vynikli jeho skutočné superdiela.