MIMIC

V scenári je hromada postrádateľných vecí, na druhej strane mu chýba hromada vecí, ktoré by v ňom rozhodne byť mali. Z Valentinovho životopisu vyletelo všetko, čo nebolo v súlade s väčšinovým chcením (a nebolo toho málo). O čo diváčky prišli sa dočítajú v knihe The Screen God Who Loved Men. Na druhej strane ide o nadštandardný produkt zlatých sedemdesiatych rokov s ich podivuhodne inštinktívnym citom pre filmové kvality. Pre Rudyho fanúšika to však nie je práve film, ktorý by ho potešil po castingovej stránke - niekto zvlášť inteligentný usúdil, že herca, ktorý aj dobre tancoval tango musí zákonite stvárniť baleťák. Zákonite nie.

„Prosímtě, nemohl bys říct Klotildě, aby taky vypila nějaký kokteil a vyskočila oknem? Ne? To je škoda. Jdeš taky loupit? A určitě už dnes nepřídeš? Zaplať pánbůh, teď konečně mohu jít spát“ (bežná konverzácia bez mihnutia oka). Keď som film videl v detstve, zapamätal som si romantickú scénku s "vlahým letným večerom", psychopatologicky sa lesknúce oči perfídnej pani továrnikovej a "haló" ozývajúce sa zo všetkým strán. Dnes ma fascinuje skôr to, ako tvorcovia uplatnili excentrickosť (pre crazy komédiu nevyhnutnú) aj tam, kde si to divák hneď nevšimne. Rozkošná storočná babička (vo filme zvaná teta Pa) vyzerá ako z roku 1839 a je tak dokonale zladená s okolitým biedermeierovským nábytkom. Oslavuje síce mladícku šesťdesiatku, ale vyzerá na môj dušu najmenej na sto. Tieto báječné detaily a Raoul Schránil prispievajú k tomu, prečo ten film tak bezmedzne milujeme.

Keď Raoulovi Schránilovi vyčítali, aké debilné sú niektoré filmy, v ktorých hral, hájil ich s tým, že mali divákov príjemne odreagovať. Obrním sa teda argumentáciou rešpektovanej legendy a o "Susedoch" poviem to isté. Najprepracovanejšími postavami sú hedonisticko-sangvinicko-cholerický František a sarkastická Zuzana. Mimochodom, Zuzana Tlučková má perfektnú artikuláciu, je to jediná slovenská herečka, ktorej rozumieť každé slovo (jej americkým náprotivkom je v tomto ohľade Sigourney Weaver). PS: Niektorým prispievateľom musím vysvetliť - "Susedia" nie sú slovenský humor (tak ako New York nie je Amerika), to je humor scenáristu Andyho Krausa.

Ten film viac doceníte, len čo si uvedomíte, že ide o "Husbands and Wives" od Woodyho Allena avant la lettre. Woody by to síce urobil trochu ináč (najmä by to okorenil pikantnejším "orálnym" humorom), ale groteskný partnerský guláš je vlastne presne to, čomu sa venuje stále dookola. Brejchovú s Brodským by pokojne mohli hrať Mia a Woody, Rázlovú a Bláhu zase Streisandová a Pollack. Janžurovú by nemohol hrať nikto, za oceánom takýto potenciál nemajú. Schullhof nerobí žiadnu normalizačnú komédiu, jednoducho uvažuje nad tým, akí sme všetci neznesiteľní a neznášanliví, no napriek tomu túžime s niekým existovať.

Kedysi som tomu filmu dal v náhlom pominutí zmyslov (nie v spontánnom nadšení) 4 hviezdy, teraz znižujem. Už ma nebaví pozerať na to, koľko sci-fi hororov používa kreatúry, ktoré sa aspoň niečím "musia" podobať na votrelca (tuná sú zvlášť markantné výstupky na chrbtovej strane). Nemusia. Námet je pochopiteľne geniálny, menej veselé je to s jeho prevedením do scenáristickej podoby. Výroba filmu spadá do neslávnej známej éry (trvajúcej dodnes), kde hlavným heslom je urobiť všetko preto, aby určité sekvencie neboli uspokojivo videné človekom, ale jeho verziou z ďalšieho tisícročia odkojenou už na pikosekundových reklamách, inými slovami - keďže nie je žiadúce, aby divák videl inkriminované veci normálne, treba zneprehľadniť dianie v aktuálnej scéne ak už nie tmou, tak určite aspoň kamerou alebo strihom, v ideálnom prípade rýchloposuvom v reálnom čase alebo digitálnym efektom, ktorý má potenciál to všetko zaklincovať. I za cenu toho, že z hororu ostane geometrická abstrakcia alebo abstraktný expresionizmus. Super nápad.

Na rozdiel od špecifického katarzného účinku, ktorý psychicky zdravý divák dosahuje po zhliadnutí žánrovo funkčného hororou sa pri diele Buio Omega dostaví špecifický pocit znechutenia, ktorý môže navodiť jedine režisér, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má svoju kariéru zasvätiť hororu alebo pornu. Otrasné emocionálne vákuum tu nie je odrazom žiadnej vedomej estetickej koncepcie, je to nemohúcnosť tvorivej osobnosti, ktorej sa pery múzy (alebo čoho) dotkli prvýkrát a naposledy o rok neskôr v úžasnom Antropofágovi. Nekrofília, ktorou sa režisér snaží desiť je tu podaná s do neba volajúcou nezáživnosťou. Istú porciu desu vnáša do diela druh mučenia, ktorý vyvinula stredoveká justícia a ktorý poznáme z procesu s Čachtickou paňou, čo je na celovečerný film nepostačujúce. Jedinou životaschopnou spomienkou sa tak stáva zámocká služobná, ktorá by v prípade rozpustených vlasov vyzerala ako pokrvná príbuzná Mony Lisy. To ale nie je horor (ako sa to vezme).

Stella Zázvorková sa utopila na Barrandove, kde ale behal Rudolf Jelínek? Na kulisy to rozhodne nevyzerá, zdá sa, že ho skutočne pustili do voľnej prírody (Modravské pláně?). Ak k slušnej filmárčine a inteligentnému scenáru prirátam vlastný nezabudnuteľný zážitok na hornej Orave, tak potom je maximálny počet hviezd namieste.

Milujem formalistické filmy a v Marienbade celú tú formalistickú afektovanú eleganciu, ktorá nás vytrháva z reality a prenáša do Morfeovej ríše. Zároveň znepokojuje, lebo dionýzovský princíp baroka je založený na neustálom nepredvídateľnom pohybe. Ten sa tu svári s racionalitou francúzskej geometrickej záhrady, takže mystérium lásky sa často odvíja rýdzo vizuálnymi prostriedkami. V Schonbrunne sa mi v jednej extrémne prezdobenej rokokovej komnate zatočila hlava - skúsenosť ma teda núti potvrdiť správnosť Resnaisovej voľby, pokiaľ ide o spôsob navodenia trýznivých stavov ľudského vedomia i podvedomia. Skvelá je i voľba organovej hudby, ktorá celé prostredie mení na sakrálny priestor, v ktorom sa ponevierajú mnísi a mníšky participujúci na nejakej zádušnej omši. Marienbad je v podstate čistý biedermeier - umenie o buržoázii pre buržoáziu, páčivý vizuál a sladké banálne rečičky (a Sacha Pitoeff, samozrejme). Potom som si spomenul na krásnu, uvravenú básnickú skladbu Básnik a žena od Jána Smreka a odrazu mi všetko dalo zmysel. PS: Česko-slovenská stopa sa tu nájde - spomeňte si na "kamenné" postavy z Krakatitu. Na druhej strane bál mŕtvol v barokovom zámku v Herzovom "Deviatom srdci" na Marienbad priamo odkazuje.

Bavil som sa tak fantasticky, až tomu nemôžem uveriť. Kopa ďalších kolegov evidentne nie, zrejme má fixnú ideu, že so stúpajúcim počtom sequelov zákonite klesá kvalita. Zákonite nie. Neviem, čo by som k celému tomu majestátnemu panoptiku dodal, napadajú ma len hviezdičky. Nie je to Michelangelo Antonioni, ale také čosi sa každý deň nevidí.

Čo z mierne nadpriemerného filmu urobí jeden jediný castingový ťah a ťahy štetcom Ivana Albrighta. PS: Maska mŕtveho Doriana Graya na konci filmu o 36 rokov (slovami: tridsaťšesť) predbehla zombie masky z filmu Burial Ground. Je toto irelevantný komentár?