ad142

V slávnom "žltom roku" 1971 sa do žánru giallo púšťa aj vtedy málo známy režisér Sergio Martino a okamžite sa do neho zapisuje zlatými písmenami. Lo strano vizio della Signora Wardh je totiž po všetkých stránkach skvelý film, v ktorom dominuje výborná práca kamery a viaceré poeticky nakrútené scény, podfarbené priam úchvatnou hudbou. Pre akékoľvek giallo, je akási "skrytá poetika násilia" absolútne podstatná a práve Martino tu prvýkrát ukazuje, že tento žáner mu sadne asi najviac. Asi najkrajšia talianska herečka tej doby Edwiche Feneg tu síce predvádza iba jedinú hereckú polohu a to vyplašenosť, avšak pre jej veľké vystrašené oči a odhalené telo to musí byť odpustené...:) Aj zvyšní herci do tohoto filmu pasujú priam do dokonale a chladné modré oči násilného, ale uhrančivého Ivana Rassimova, či obrovská charizma zvodného Georga Hiltona majú potenciál stať sa až kultom. To všetko vrcholí skutočne perfektne vypointovaným scenárom, a neverím, že sa našlo veľa divákov, ktorí toto veľmi zamotané sprisahanie odhalili. Maximálny počet bodov však nemôžem dať kvôli trochu slabšej prvej tretine a faktu, že ďalšie Martinove gialla ako La coda dello scorpione (1971) či Torso (1973), sú dokonca ešte o malý kúsoček lepšie.

Zločin a trest je asi najpresnejšia filmová reprodukcia pôvodného Dostojevského románu. Ruskí tvorcovia si dali skutočne záležať a do hlavných úloh obsadili pre mňa úplne neznámych hercov, ktorí ma však prekvapili svojimi vysoko kvalitnými hereckými výkonmi. Na dnešnú dobu tu dominuje možno až prílišná dramatická teatrálnosť ich hereckých výkonov, avšak podľa mňa bola v tomto prípade jasným plusom, keďže prehnané emócie prejavujú postavy aj v samotnej literárnej predlohe. Aj napriek pre niekoho zrejme príliš dlhej stopáži boli niektoré dôležité pasáže z knihy príliš osekané a akoby tvorcovia tak trochu počítali s tým, že ste predlohu čítali. To v konečnom dôsledku znamenalo, že pre človeka neznalého predlohy nemuseli niektoré pasáže (hlavne ku koncu) dávať úplný zmysel. To však ale aj zároveň znamená, že táto dlhá minutáž bola v tomto prípade potrebná. Film obsahuje zopár dobrých režisérskych nápadov, oživujúcich inak veľmi fádne, ošarpané a ponuré prostredie Petrohradu druhej polovice 19. storočia.

"BYLO TO, JAKO BYCH ČTYŘIKRÁT KRÁTCE ZAKLEPAL NA BRÁNU NEŠTESTÍ." Lo Straniero je filmová adaptácia výborného rovnomenného románu Alberta Camusa a priam ukážková kritika pokrytectva ľudskej spoločnosti, ktorá človeka núti chovať sa "neprirodzene". Názvom „Cudzinec“ vlastne Camus chcel vyjadriť fakt, že bežný človek, prijímaný spoločnosťou nemôže byť vôbec autentický a neustále musí byť zväzovaný nielen konvenciami morálky v spoločnosti, ale v konvenciami tých najintímnejších ľudských vzťahov. U Camusa je vlastne "Cudzinec" autentický človek, za každých okolností pravdovravný, ľahostajný k mnohým veciam, odmietajúci (alebo skôr neschopný?) hrať hru, ktorú mu vnucuje okolitá spoločnosť, morálka a konvencie. Je to zároveň ukážka absurdity, alebo skôr nepochopiteľnosti mnohých vecí v živote. Práve preto sa v románe, ale aj vo filme vyskytujú zdanlivo zbytočné a nevýznamné postavičky ako upätá dáma rýchlo prežuvajúca jedlo, či úbohý starček, ktorému utiekol pes, napriek tomu, že spolu prežili celý život a už sa aj podobali jeden na druhého. Zatiaľ čo teda v prvej polovici sledujeme absolútne nepokryteckého hlavného hrdinu, jeho slová a činy, ktoré sú pre mnohých asi nepochopiteľné, v druhej sme už svedkami zmanipulovaného súdneho procesu na ktorom sa rieši netradičná osobnosť Mersaulta a nie jeho zločin. A práve preto musí Mersault zaplatiť tú najvyššiu cenu. Za to, že otvorene povedal svoje frajerke že si ju ochotne vezme, ale ju nemiluje, za to že neplakal na matkinom pohrebe, keďže vedel, že už spolu s matkou nemali žiadny vzťah a vlastne za to, že vždy robil, to čo skutočne len chcel... Camusov román som dočítal tesne pred zhliadnutím filmu a myslím, že ide o výbornú adaptáciu od režiséra Luchina Viscontiho a práve preto si nemyslím, že by hocijaký iný režisér tento román nedokázal natočiť lepšie. Rovnako musím oceniť skvelý herecký výkon slávneho herca Marcela Mastroianniho.

Ako najvýraznejšie vyjadriť zhnusenie nad postupujúcim odcudzením sa prírode a jej zákonitostiam? Najlepšie tak, že všetko dovedie do krajnosti, pretože tak každý snáď pochopí obludnosť takéhoto smerovania. Nestačí len priemyslom totálne zničená krajina, ktorá aj samotného človeka deformuje na svoj obraz, ale odcudzenie je všadeprítomné. Bezduchí robotníci, ktorý sa radi vydajú na rok trvajúce montáže len preto, že aby viac zarobili sú akousi karikatúrou tých robotníkov o ktorých sníval Marx či Lenin a ktorí všetko tak ľahko zahodili v prospech zárobkov a odcudzenia. Neo-marxistickí filozofi v 60. rokoch museli reagovať na sklamanie z robotníckej triedy, ktorá sa nakoniec ukázala neakcieschopná najmä v slávnom máji 1968, kedy sa prevalilo, že definitívne vzdali svoj triedny boj. Antonioni cíti túto rezignáciu už o pár rokov predtým a ako citlivý pozorovateľ si v plnej miere uvedomil daň za pofidérny pokrok. Pokrok ale kam? Antonioni stvárnenie fyzicky chorej krajiny a celej tej rovnako chorej situácie umocňuje psychicky chorou hrdinkou, a nepríjemnými, kvílivými zvukmi, alegorickými príchodmi lodí vynárajúcich sa z hmly a evokujúcich tak smutno-hrozivý obraz J.M.W Turnera The Fighting Temeraire (1838). Rovnako, ako pre túto bojovú loď, už len ťahanú na miesto svojho konca, tak aj pre aktérov vo filme je už dobojované... Hlavná hrdinka sa možno snaží bojovať maľovaním divokých farieb na steny, či románikom s jedným inžinierom, ktorý sa zdal predsa len možno blízky, ale všetko je márne. Jej osud je predurčený a z pasce nie je cesta von... Film Deserto rosso je plný zvláštne štylizovaných záberov a je preplnený symbolmi. Napríklad obrovské množstvo pary tryskajúce pod vysokým tlakom ukazuje fabriku ako nejakého netvora, alebo Monica Vitti je často zámerne postavená pred nekonečný rady bizarných kovových konštrukcií. Skvelý film, možno najlepší Antonioniho počin, avšak zatiaľ som od neho všetko nevidel.

Po Stalkerovi druhé majstrovské dielo Andreja Tarkovského, ktoré som mal možnosť zhliadnuť. Po stránke formálnej je rozhodne špičkovo spracované - dlhé poetické zábery, ktorých význam nie je samoúčelný, premyslené kompozície a fascinujúce zábery tečúcej vody. Samotná symbióza žánru klasickej sci-fi spolu s akýmsi "filozofickým arthousom" funguje prakticky bezchybne. Ústredným myšlienkovým motívom filmu je, mimo iné samozrejme, viera v boha (a aj samotná nádej z nej vyplývajúca), čo je téma, ktorej sa Tarkovskij neskôr plne venoval vo svojom hlavnom diele Stalker. Tarkovskij má schopnosť odprezentovať vieru takým spôsobom, že aj človeka neveriaceho to dokáže maximálne uchvátiť a možno aj prinútiť k zamysleniu. Čo teda hocijaký veriaci režisér rozhodne nedokáže.

Podľa tamojších komentárov som sa pripravil na pomalšie tempo tohto gialla, avšak pravdupovediac okrem strednej časti mi úplne vyhovovalo. Rozhodne bol vhodne zvolený hlavný hrdina, ktorého si zahral charizmatický Fabio Testi a ktorý podľa môjho názoru spolu s niektorými postavami podal nadpriemerný herecký výkon. Originálny spôsob prevedenia vrážd spoločne so spletitým príbehom a dostatočne vysvetleným motívom vraha bol podfarbený nápaditou kamerou rozhodne talentovaného Joe D'Amata. Trochu netradične veľký priestor v tomto inak čistokrvnom gialle zaberá detektív a už som celkom zvedavý na ďalšie diely tejto "shoolkiller" trilógie.

Jeden z menej známych filmov žánru giallo, ktorý miestni znalci zväčša radia do priemeru, avšak ja sa ho aj po videní viacerých snímkov tohto žánru (všetky Fulciho rané gialla, či Argentova zvieracia trilógia) musím zastať. Na celkovom spracovaní totiž vidieť nižší rozpočet oproti neskoršiemu slávnejšiemu Miragliovmu snímku diela La dama rossa uccide sette volte a s týmto faktom si tvorcovia poradili použitím často originálnej kamery a celé to prekryli viacerými zaujímavými scénami. Silnou stránkou je aj na pomery gialla dobre vypointované sprisahanie, pričom sa tvorcom podarilo celý čas udržať diváka v neistote, či má do činenia so skutočným nadprirodzenom, alebo nie. Pozdávala sa mi aj Nápaditá psychológia hlavného hrdinu a samozrejme, moja obľúbená typická giallo atmosféra.

Zvláštna atmosféra je len jednou zo silných stránok tohoto filmu. Unikátne spracovanie Zóny, umocnené, pomalou meditatívnou hudbou iste nemusí sadnúť každému, ale spolu s pomerne dlhou stopážou to celé dokopy pomáha rozvíjať potenciál tohto námetu. Výborné dialógy vložené do inak veľmi jednoduchého deja ešte dokresľujú vizualny kontrast medzi zónou a svetom vonku. A v neposlednom rade aj monochromická kamera spolu so samotným záverom umocňuje zvláštnu skrytú poetiku tohto filmového diela.

Vysoko kvalitný snímok, ktorý spustil vlnu takzvaného "satanského ošiaľu" v Spojených štátoch. Vtedy už známy režisér poľsko-židovského pôvodu, Roman Polanski dostal do rúk kvalitnú predlohu od autora Ira Levina a vytvoril jeden z dnes už svojich najkultovejších počinov. Veľký dôraz Polanski položil na stvárnenie a vykreslenie atmosféry samotného bytu, ktorého prostredie tvorí ústredný estetický rámec celého filmu. Pritom priveľmi pozadu nezostal ani dôraz na psychologický profil samotných aktérov. Tento film aj napriek svojmu, dnes už pokročilému veku nestratil nič zo svojej presvedčivosti a právom sa preto zaraďuje najvydarenejšie Polanského diela.

Vysoko nadčasové a zároveň silne filozofické dielo, ktoré však bežného diváka nenudí intelektuálnym balastom, alebo náročnými dialógmi, či monológmi, ale podáva svoje posolstvo na pozadí veľmi pútavého príbehu. Súboj posádky s palubným počítačom však nie je hlavnou kostrou príbehu, pretože ten má viacero rovín. Z celého tohto filmu je cítiť, že ho jeho tvorca, Stanley Kubrick pripravoval veľmi dôsledne. Scenár je prepracovaný do najmenších podrobností a skvelý, symbolický záver môže sklamať iba podpriemerného diváka.