wipeout

Nemôžem si pomôcť ale mne to až tak vinikajúce absolútne nepripadalo. Herci síce hrali značný nadpriemer no na mňa to celé pôsobilo až príliš uspávajúco. Áno zabitie človeka je hrozný čin ale mne osobne to pripomínalo skôr dokument o jednej tragickej udalosti.Nedá sa síce poprieť,že atmosféra zimnej krajiny a hudba boli výborné ale celkovo je film až príliš preceňovaný, alebo je to možno tím, že to bolo len prvé mnou uzreté dielko z Coenových tvorby.

Tento filmík je o tej temnejšej stránke úspechu, ktorá je s ním vždy spojená ako misky váh...a to ľudia neúspešný, žijúci svoje životy v pre niekoho možno nudnom sivom priemere. Podľa mňa realistickejšie sa tá čoraz väčšia skupina ľudí ,ktorá sa ťažšie vyrovnáva s drastickými pravidlami súťaže v práci ale hlavne vo vzťahoch nedala vyjadriť. Aspoň na mne tento film zanechal hlbokú stopu a celý čas som sa pýtal sám seba či tam nepatrím aj ja. Ukazuje realitu takú akú prežívam často aj ja a bolo veľmi nepríjemné si pomerne často hovoriť...ach veď takéto niečo sa mi už stalo a podobne. No ale vlastne najmä to tvorí významnú časť môjho možno až privysokého hodnotenia. Napriek tomu, že sa film nesie vo veľmi pomalom tempe, dokáže sprostredkovať všetku frustráciu a bezmocnosť, ktorú hrdinovia prežívajú. Hlavne hlavný hrdina je podľa mňa jednou z najdesivejších postáv akú som kedy mal vo filme možnosť vidieť. Knižná predloha, ktorá vyvolala veľkú vlnu záujmu vo Francúzsku vraj zachádza v opise tejto z pohľadu filmu depresívnej doby ešte ďalej.

V juhokórejskej produkcii som ešte stále nováčikom a nemám teda ešte vybudovanú rezistenciu voči ich klasickým klišé, ale aj napriek tomu si myslím že by to nič nezmenilo na fakte že tak dojatý som už nebol veľmi dávno. Prvá sladko romantická časť je zvládnutá na jedničku a nemám jej čo vytknúť...ono vo všeobecnosti je mi ta kórejská romantika omnoho bližšia lebo sa nesnaží vulgarizovať lásku a vzťahy a dokáže vyjadriť viac letmím stretom pohľadov hrdinov ako nejakou sexuálnou scénou. Postupne sa film začína prehupovať do druhej polky, ktorá dokázala strhnúť všetky pochybnosti či udeliť plný počet. Aj keď by sa to dalo nazvať citovým vydieraním no keď tak aspoň dotiahnutým do perfekcionizmu. Vo veľa filmoch mi to vadí ale tu som zhltol vše čo sa na mňa z obrazovky valilo a nechal postupne pôsobiť ako balzam na dušu.

Film hrajúci tisícimi farbami a odtieňmi ktorý svoju rozprávkovosť nezaprie ani na sekundu. Stále nás unáša ďalej a ďalej za hranice nášho dospeláckeho chápania fantázie. Dokáže očariť všetky vekové ročníky a to napriek tomu že sa nesnaží hrať na milý animák s "cool" postavičkami. Ku samotnej kresbe niet čo dodať je nádherná ako vo všetkých Miyazakiho dielach čo som doteraz mal tu česť zhliadnuť. Ale tento film nám dá aj niečo naviac nezostává iba pri rozprávkovo prekrásnom rozprávaní ,ale poskytuje aj pridanú hodnotu v podobe prekrásnych myšlienok a reflexii spoločnosti v ktorej žijeme.

Málokedy si pozriem nejaký film viac krát v kratšom časovom horizonte...no donnie ma donútil zhliadnuť ho 3 krát za sebou. Donnie sa stal pre mňa hrdinom aký sa len tak vo filmovom svete nevidí. Obdivoval som ľahkosť a nadsázku s akou sa vysporiadava s životnými situáciami...Ale najdôležitejší je podmanivý príbeh z ktorého tento film vytvára nezabudnuteľný rébus, ktorý človeka nepustí k ničomu inému pokým sa s ním vo vlastnej mysli nepopasuje a ako tak si neobjasní čo sa to nakoniec stalo. Hudba sekunduje hlavne svojim veľmi vhodným zaradením do jednotlivých časti filmu ako aj svojim obsahom ..a hlavne záverečná Mad world sa od vzhliadnutia donie darka stala mojou obľúbenou. Moje pocity by sa dali prirovnať k stavom po vzhliadnutí Mulholland drive no v tomto prípade to všetko bolo o niečo ľachšie pochopiteľné no stále poskytujúce nepreskúmané uličky a zákutia ktoré čakajú na divákovo odhalenie.

Jeden z najlepších filmov aký som kedy videl svojim minimalizmom paradoxne spojeným s obrovským množstvom idei a myšlienok ktoré sú síce poukrívané vo všetkých zakutiach filmu no po nájdení cesty sa otvoria ďalšie z nespočetných portálov ktoré nám umožňujú cestovať k pochopeniu zákonitosti ktoré vládnu svetu človeka. Určite duchovne veľmi silný snímok s tendenciou ovplyvniť alebo aspoň poukázať na naše vlastné bytie a priepasti ktoré nám môžu zahatať cestu na nekonečnej púti k nájdeniu čistého šťastia.

V dobe keď už mierne prehrmelo šialenstvo epických rozmerov vyvolané vpádom bezkonkurenčného úspechu Pána prsteňov je myslím čas na mierne ohliadnutie sa na rôzne filmové spracovania či už historických alebo fantasy tém. Väčšina z nich sa doslova utopila vo vlastných rozpočtoch kedy samotný dej bol zatlačený do úzadia akčnosťou a gýčovým zobrazovaním zástupu reálnych jazdcov či pešiakov doplnených o ich niekoľkonásobok digitálnych spolubojovníkov v úzadí. Práve tí vytvárali tú povestnú epickosť, na ktorú tak nadšene štúdia lákali divákov. Keď sa niektorému z adaptácii ušlo menej financií nestačili držať dych so svojimi vizuálne oslepujúcimi, bohatejšími bračekmi. Niekedy zase samotný námet nemal dostatočnú silu a musel byť umelo nafukovaný alebo prikrášlený čierno bielymi pastelkami. V svetle týchto súvislostí práve Alexander Olivera Stonea prežil túto bitku s najväčšou cťou. To čo mi pôvodne v kine pri všetkých tých bombastických očakávaniach za mlada ušlo, sa po dlhšej dobe vykryštalizovalo v dozrievajúce víno. Nebyť režisérskeho mena, ktoré má vo svete tvrdého boja o financie v Hollywoode stále svoj cveng, tak tých 155mil určite bude smerovať k mainstreamovejšiemu spracovaniu, kde by bola v záujme zvýšenia akčnosti a zobrazenia viacerých bitiek skrátená stopáž na pre nedočkavého multiplexového diváka pohodlných 2 hodín a menej. V tomto prípade história(tá je ako vždy otvorená pre rôzne interpretácie, preto hádať sa o presnosti niektorých reálii alebo faktov by bolo pre filmový zážitok kontraproduktívne, a koniec koncov nejde o dokument ale celovečerný film) a snaha o jej hodnoverné a na rozprávacie prostriedky bohaté spracovanie vystúpila do popredia. Stone nás vtrháva do sveta Alexandra veľkého a doby v ktorej žil, prostredníctvom príbehu, ktorému sú všetky ostatné filmové nástroje podriadené. A tak v bitke u Gaugamel(mimochodom asi jedna zo zatiaľ najlepšie spracovaných vo filme akú som kedy videl) predchádza dôkladná príprava v prvej hodine filmu, kde sa zoznamujeme s mladosťou Alexandra a jeho pohnútkami, snami a osobnosťou. Potom už len so zatajeným dychom sledujeme za neodolateľného sprievodu majstrom Vangelisom(v jeho hudobne veľkolepom OST) a pomocou prekrásnych veľkorysých nájazdov kamery, taktické zápolenie v riekach krvi. Nemienim rozoberať morálnosť tejto voayeristickej sadistickej pohnútky diváka, hltajúceho takéto naivné romantické ohliadanie sa na vojnu pred príchodom moderného boja so svojou narastajúcou neosobnosťou a stratou priameho kontaktu s nepriateľskou stranou(proces, ktorý sa začal príchodom pušného prachu a teda bojom na diaľku). To čo ďalej robí práve tento film tak výnimočným je fakt, že sa nekončí ako sme obyčajne zvyknutý veľkolepým triumfom dobra nad zlom, ale ide s Alexandrom celú cestu až k úpadku jeho vybudovanej ríše. A na koniec pár slov k hereckému obsadeniu. Colin Farrell je naozaj zdatný herec a nielen nejaký prety boy s bad lookom ako je občas kategorizovaný. Úloha mi nadmieru sadla. To čo sa mi ale nepozdávalo bolo obsadenie Jolie Kilmera a Hopkinsa, ktoré bolo nielenže zbytočné ale určite i finančne náročné.