Ježíši, ty víš

Viac ako prístup veriacich k Ježišovi, film odkrýva Človeka v jeho rozmanitých hĺbkach, šírkach a intímnych zákutiach. Až zarážúca úprimnosť vyznávajúcich sa tají dych a sprítomňuje akési ovzdušie humanizmu, v ktorom sa sled monológov (so všetkou ich závažnosťou a banálnosťou) rozplýva. Film v podstate nastoľuje zopár najzávažnejších otázok a problémov, ktorými sa človek vymedzuje voči svetu... (05.05.2013)

Zdokumentovanie faktu, že napriek deklaráciám cirkví je viera v Boha najčastejšie egoistickou záležitosťou. O čo ide? "Ježiš, vieš, môj manžel je moslim, máme s tým problémy, okrem toho je chorý a chľastá, porob s tým niečo; Ježiš,som nadržaný, stále myslím na sex, aj biblické príbehy tak vnímam, pomôž; Ježiš posväť mi intrigu proti mužovi, páči sa mu totiž iná; Ježiš, vieš o našej láske, ale nechcem aby môj milý šiel do kláštora, pomôž a pod.". Namiesto príhovorov za mier, prírodu a dobro, prevláda prosíkanie v prospech úzko osobných túžob. Viera v Boha takto začína skoro vždy. Žiaľ, veľmi často v týchto limitoch ostáva do konca života. Film zachytáva vnútro kostola a schody k nemu vedúce, obydlia účinkujúcich a cirkevné centrum. Postava je vždy usadená presne v strede záberu statickej kamery. Dokresľuje sa tým absurdnosť spovedí, predelených zborovými spevmi, či modlidbami. Dôležitejším je vždy postava modliaceho, než symbolu Krista, ktorý sa vzýva. Jedinou kreatívnou odchýlkou bytov je kríž na stene. Zvyšok je až nemocnične vypulírovaný. Božia milosť tak veľmi ťažko môže preniknúť do priestoru, kde pod nánosom leštiacich saponátov a čistidiel hynie všetko živé. (16.02.2014)

Nikdo netočí filmy jako Urlich Seidl - rozhodně to nejsou filmy dokumentární (a nebo všechny filmy jsou dokumentární). Nejvýraznějším jeho rysem je totální distance od tématu, absence hodnocení, komentáře, vůbec jakéhokoli zprostředkovaného přiblížení k divákovi. Seidlovy filmy jsou znepokojující, znejisťující, ale také vyzývavé. Když ne Seidl, tak alespoň divák by k tomu něco rád dodal, vyjádřil se, nebo se alespoň jen zeptal. Film o Velkém Zprostředkovateli a o komunikaci s ním možná přesahuje zkušenosti běžných lidí. A nebo ne? Nebo naopak? Nemá většina lidí nějakého (velkého) zprostředkovatele? - manželku, cyklistiku, stranu, revoluci...., kterému se oddávají s podobnou intenzitou? Pozn.: V jiném komentáři je zmíněn ping-pong, spíš jako odstrašující příklad. To ano, já bych smečoval po prvním míčku. Možná tady je ten rozdíl! Hra, při níž nikdo neprohrává.... (21.06.2018)

Akoby sa Seidl zľakol toho, že jeho film je až príliš satirický a tak nám na záver ponúkol spoveď ženy, pri ktorej sa jej modlitbám vôbec nečudujeme. Ježiš, ty vieš je možno najmenej diváckym Seidlovým filmom, keďže sledujeme iba prehovory postáv na kameru a nič viac. Uvedomujeme si pri nich, že spovede sa líšia vekom, ale aj mierou povrchnosti (s čím vek neraz súvisí) a jediný, koho budete skutočne ľutovať, je Ježiš. Snáď vo svojej prozreteľnosti po pozemskej smrti odišiel minimálne na Andromedu, kde doletí informácia najskôr o 2,5 milióna rokov a tak sa ešte dlho nemusí venovať žiadostiam nielen tejto vzorky ľudí. Otázne je, nakoľko ide o autentický dokument a nakoľko o hranú inscenáciu, to ale pre divácky zážitok nie je vôbec podstatné. (25.02.2024)

Ježiš, len ty vieš, či je tento dokument naozaj dokumentárny. Dokáže normálny človek takto monotónne a dlho rozprávať o ničom alebo na to musí byť rodený alebo aj vyštudovaný herec? Aj ja sa pripájam k tejto polemike. Spoveď zachytená dokumentárne v celovečernom filme mi nejde celkom do hlavy. Má to aj pár svetlých momentov, výlučne statická kamera zaberajúca zvláštne kompozície, a jednu hviezdu pripájam ešte za záverečný osemčlenný mužský zbor, ten zaspieval naozaj dobre. (01.06.2013)