Darmošlapové

Felliniho výrazové prostriedky pri práci s hercami sú neprekonateľné. Behom jednej jedinej komickej scény (kino), si strhne pozornosť diváka totálne na svoju stranu. A to je v hlbokom neorelizme, kde sociálny podtext má pevné miesto, obdivuhodná vlastnosť. I Vitteloni nemá práve uchopiteľný dej, ale to je zámerom tvorcu. Časové prelínanie deja dospievania kamarátov, ich aktuálnych priorít a rozmanitosť životných potrieb, ktorí nepoznajú východisko z labyrintu ciest vášní a slastí prostej neuvedomelosti a sebeckosti. Krásne využitie symboliky... (03.07.2014)

Jeden z Felliniho prvních čistě režijních filmů. Darmošlapové. Lidé bez cíle, s ironickým úsměvem na tváři, vysmívající se nejen okolí (a hlavně pracujícím...), ale možná i sami sobě. Nemají cíle, spíše bloudí před. ve víru nočního života. Více či méně důležitých motivů Fellini vystavěl spoustu (a k mnohým se v budoucnu ještě vrátil): ženy, rodina, nespoutaný život, cirkusáctví/kabaret, chtěné útěky do jiných prostředí/měst a nejasnost v bloudění i nitru hrdinů. Dá se nalézt několik vynikajících scén (Alberto po plese, Moraldův odjezd nebo intelektuálův útěk ze "spárů" slavnějšího herce...), hudba Nina Roty je ve filmu bezchybná, ale přesto postrádám nějakou konečnou výjimečnost, která by film povýšila. Možná absenci vykoupení/morality, jaká "osladila" konec Sladkého života... 70% (06.12.2006)

Na tomhle filmu je nádherně odhalena idiokracie českého DVD trhu. Z nouze cnost je použití jména a nyní i tváře Lídy Baarové (po reedici, ale stále v LK) jako hlavního tahounu. Ano, skutečně zde hraje, ale jen blázen by si nevšiml, že jen druhé housle a že tento film má zcela jiné devízy. Je to celková blamáž a zbytečné potlačení skutečnosti, že na filmy, ve kterých Lída hrála hlavní nebo velké role, je stále uvaleno embargo. A je jedno, jestli se jedná o předválečné, válečné nebo pozdější filmy. Německé, rakouské, italské nebo španělské... (14.02.2009)

I Vitelloni (slang v romagnolskom dialekte, čo by sa dal do slovenčiny voľne preložiť, ako "Býci"), je obzvlášť hodnotnou drámou od začínajúceho talianskeho režiséra Federica Felliniho, ktorú v podstate nakrúcajú už oveľa skúsenejší režiséri, než bol vtedy on sám (zrejme sa vypracoval popri scenáristických zákazkách u svojho mentora Roberta Rosselliniho), a zároveň ktorú som si skrátka potreboval znovu pripomenúť, keďže naposledy som túto partiu „piatich nešťastníkov”, videl pred takmer až ôsmimi rokmi, a tak som možno práve i kvôli tomu trochu pozabudol, kadiaľ vlastne viedli, ako to tak taktne povedať, ich značne nikam nevedúce životy?! / Pomerne rýchlo som sa našťastie rozpamätal, akonáhle som opäť naďabil na týchto 5 kľúčových postáv, ktoré sa na samý úvod najprv zišli pri príležitosti voľby Miss Sirény roku 1953, kde mimochodom zvíťazila istá slečna, v priamom príbuzenskom vzťahu jednej z postáv. \ Fausto, Moraldo, Alberto, Leopoldo a Riccardo, sú mená najlepších kamarátov, ktorí sa iba tak bezcieľne motajú naprieč svojimi holými existenciami, a to konkrétne s nulovou predstavou o budúcnosti, a predsa podotknem, že jeden z nich by sa mohol dokonca i „ovrabčiť”, a k tomu sa aj zamestnať, nakoľko väčšina z nich sú len nezamestnanými povaľačmi. / V roku 2014, keď som videl Darmošľapov vôbec po prvýkrát, tak som očividne dosť spoileroval, čiže tentoraz sa tomu pre istotu „úplne” vyhnem, ale ak predsa môžem niečo načrtnúť, tak režisérov rovesník Alberto Sordi, to nie je, čo sa teda týka toho, vskutku, priam - najzaujímavejšieho hereckého stvárnenia danej postavy, i keď je jednoznačne najznámejším hercom z celého obsadenia! Pravdepodobne to najskôr bude niekto z tejto dvojice: Franco Interlenghi alebo Franco Fabrizi. \ Pre malú zaujímavosť by som ešte doplnil i to, že zrovna tento nadpriemerný film patril/stále patrí k obľúbeným - trebárs Stanleyho Kubricka či Francisa Forda Coppolu, a to je už čo povedať, čoho sa musím hneď a zaraz chytiť, ak chcem prísť na to, prečo je to tak? A síce nechcem zbytočne zachádzať do detailov, aby som náhodou neprezradil hlavnú zápletku, ale minimálne som tam videl niekoľko „styčných bodov”, ktoré mi napríklad pripomenuli Barryho Lyndona, či povedzme i Lolitu, ak dobre nad tým celým uvažujem? / Ak by som mal nakoniec svojej recenzie pridať čosi i za seba, tak snímok obsahuje výborne napísané dialógy postáv s celkovo kvalitne vyváženou réžiou, ktorá (u)drží diváka v šachu až do samého konca. Pre Felliniho sa súčasne jednalo i o „zlomový počin”, znamenajúci ďalší potrebný vývoj jeho režisérskej tvorby, pričom svojim „debutom”, nastavil latku hodne vysoko, až sa miestami čudujem, ako neustále dokázal napredovať čoraz ďalej, nad čím mi koľkokrát normálne ostáva rozum stáť, no nič netrvá večne...  (18.10.2022)

Bez stálej práce, ale stále s plným žalúdkom, teplou večerou a postieľkou po krčmovo pouličných pestvách noci. Tak si žije partia mladých mužov okolo tridsiatky v malom prímorskom meste povojnového Talianska. Rodina sa postará o nocľah a živobytie, dotyk s veľkým svetom zabezpečia karnevaly a občasné kultúrne predstavenia umelcov zavítajúcich z veľkých miest (rozjarený tancujúci sprievod, farebné papierové flitre, girlandy sú typickými znakmi i pre neskoršie Felliniho filmy) a nejaký ten peniaz na pohárik čohosi silnejšieho sa vždy niekde splaší. Flákačský život bez práce je pohodovou alternatívou sveta živnostníkov večne pracujúcich pre svoj krámik, či sveta ťažko pracujúcich robotníkov (o čom sa presvedčia i vysmievajúci sa hrdinovia v následnej konfrontácii s päsťami nahnevaných cestárov). Pocity nenaplnenia a nezodpovednosti k vlastným skutkom spôsobujú tienisté stránky života darmošľapov. Sny o úniku do veľkých miest, na svetové divadelné scény, sny o neodolateľnom zvodcovskom šarme, ktorému podľahne každá, ale narážajú na tvrdú realitu. V tomto Felliniho filme dominuje nenáročná mikropríbehová linka opakujúceho sa malomestského prežívania s jemne načrtnutým sociálnym podtextom. (18.08.2005)