Rabaka

Jasné, že je to celé o hudbe, ale Rapoš sa tu snažil pridať aj nejakú tú myšlienku v podobe Malého Princa a neľahostajnosti ku svetu okolo a samozrejme tuctový príbeh o vzostupe kapely doplňuje tuctový milostný príbeh. V oboch dôjde aj k nejakým zádrhelom, z čoho ten posledný pred koncertom je ten najväčší a vyrieši sa....strihom a všetko je v poriadku. Eláňáci nevedia hrať, ani nikto v tomto filme, dialógy sú občas príšerné, ale, ako som spomínal na začiatku, je to o tej hudbe. (26.05.2016)

Pri tomto filme nemôžem hodnotiť iba kvalitu. V 89-tom to bol závan rebélie a poetickej romantiky pubertálnej mládeže. Dialógy sú v nefalšovanom blaváckom slangu, ruky sú v smetiakoch, pľuvance v káve a csabovci celkom ako skutoční. Jednoduchá /až príliš/ výpoveď, neobjavná zapletka, ale na fakte „dávno som to zistil – všade sú tí istí“ sa ani za tie roky nič nezmenilo. A hudba – výborná. Dnes by som za takých Elánov a Joža Ráža dala kľudne aj posledné tri Pedro žuvačky! (15.09.2005)

Bol som na tom v kine ešte za čias, kedy v každej väčšej dedine bolo kino. Vtedy ako 9 ročný fagan som ten film a ten album žral. Bez mihnutia oka by to bolo za 5. Dnes ale už sa tá detská naivnosť vytratila a zrovna tak aj ohúrenie normalizačnou hudbou, tomu dávam 2*. Dnes asi nikoho nenadchne to, ako Elán plánovali svoj prvý väčší koncert. (09.08.2015)

Nikdy som moc nemusel hudbu slovenskej socialistickej pop rockovej formácie Elán a nikdy som neprišiel na chuť filmom režiséra Dušana Rapoša. V roku 1989 sa tieto dva elementy spojili a vznikol hudobný snímok s hlúpym názvom "Rabaka". Je to neuveriteľne fušerský brak. Elánisti Jožo Ráž a Jano Baláž sú v hereckej póze úplne mimo, pôsobia totálne primitívnym, strnulým dojmom. Lenže primitívny je aj scénar a tiež i réžia babráka Rapoša. "Rabaka" od babráka. * (16.11.2017)

Pomer kvality hudobných čísiel a obsahu deja na podobnej úrovni ako Rapošove Fontány. Skrátka, úsmevne zakomponovaná dejová osnova o finančných ťažkostiach hud. kapiel, ktorú sprevádzajú (ako inak) rebélie našich hrdinov. Tam, kde dá ruky preč Boris Filan, respektíve nemá možnosť sebarealizácie, potom z toho vznikne takáto sranda. Ale to nie je len fenomén Rabakáčiny, Sagvan Tofi a spol. (hippies či depešáci) by o tom vedeli dlho rozprávať. A znova raz, primitívne dodabovanie Marošom Kramárom. (27.03.2015)