Solaris

8.10.2009 - 2*. /// 7.11.2014 - O několik let starší, o několik let divácky zkušenější jsem si zkusil dát repete - a docela dobrý. Sci-fi z ranku těch přemýšlivých, hlavně pro diváky, kteří se radují, když je jim nabídnuto něco k nechápání. Atmosféru to má vtahující a znepokojivou, myšlenkově chvílema celkem podnětné. Ale opravdu jenom chvílema, protože na to, že to je vlastně filosofické sci-fi, se tu zas až tolik nefilosofuje (respektive nemluví). Prostříhat by se to vážně dalo, hodně. (08.10.2009)

Tarkovskij to asi nikdy nedal pod dve hodiny a tak film môže pre niekoho vyznievať úmorne, ale to sa mýli. Tarkovskij natočil aj úmornejšie filmy, toto má ešte proti ostatnej tvorbe silnú epiku. A obrazotvornosť a filozofiu, ktorá je u neho zvykom. Nemôžem ale povedať, že by film vyslovene štval a na to, že ako bol dlhý, celkom aj ubehol. (29.07.2022)

Plynú pomaly. Všetky Tarkovského plynú pomaly. Záber pomaly padajúceho žltého lístka, ktorý po dopadnutí rýchlo berie tečúca bystrinka a vlniace sa riasy pod vodou lemujú úvod a dom na ostrove v toku mora Solarisu zase záver. Množstvo symbolov, rozlične kolorovaných záberov, rozdelenie filmu na dve polovice – prvá sa odohráva na idylickom vidieku a čiastočne v šialene futuristickom meste, druhá na vesmírnej lodi, ktorú prestúpil duch zániku s voľne sa povaľujúcimi kusmi zariadenia, neopravovanými hadicami, apatickými členmi posádky – a to len preto, že sa im zhmotnili ich predstavy – jeden sa dokonca zabil. Ozaj sú naše predstavy o druhých ľuďoch tak desivé ? Možno nie. Možno len prší na poznanie. Pokora a pokánie – možno to chýba. Tarkovskij nastoľuje veľa otázok, a nedáva veľa odpovedí. Možné interpretácie necháva na prijímateľa. (21.09.2004)

To, čo zbožňujem na kinematografii vtedajších čias, totiž dlhé, poetické a kontemplatívne zábery a scény preťahované až na samú hranicu znesiteľnosti (viď Viscontiho bálovú scénu v Gepardovi trvajúcu 45 minút, v ktorej sa zdanlivo nič nedeje), som našiel. Tých naozaj fascinujúcich však bolo len zopár, niektoré mi pripadali nudné, nie však kvôli svojej dĺžke. Prostredie bolo príšerne ordinérne a nezaujímavé - tým nechcem povedať, že mi chýbal Viscontiho panesteticizmus - bezútešnosť sa dá navodiť omnoho kultivovanejšími prostriedkami a práve predovšetkým nedostatok spomínanej kultivovanosti spôsobil to, že posolstvo filmu na mňa nedoľahlo s takou intenzitou, v ktorú som dúfal. To svoje som si v ňom našiel a musím povedať, že som bol dojatý k slzám (Sovieti Nesovieti, Rusi vždy mali väčší zmysel pre veci duchovné než celý Vatikán). Expozícia má celkom čechovovskú atmosféru - víkendový dom na konci leta, jazero, koník, neprestajne sa pohybujúca vodná tráva (ktorá v druhej časti filmu nadobudne ešte znepokojujúcejšiu podobu pásikov papiera chvejúcich sa vo ventilácii) - lepší rozjazd pre filozofické sci-fi si nedokážem predstaviť. Verbálne pripomienky Tolstoja a Dostojevského plus okázalo inštalované busty antických filozofov sú však vo filozofickom filme prejavom nemiernosti a nezdravého úsudku. Každopádne koláž z perfektne vybraných Bruegelových obrazov (Tarkovskij si kľudne mohol vybrať trebárs Triumf smrti či Babylónsku vežu, ale on si našťastie vybral iné) či scéna "O 17:00 bude beztiažový stav na 30 sekúnd" pre mňa stačia na to, aby som mal chuť pozrieť si film znovu. Mimochodom nechápem, prečo je koniec niekým chápaný ako čosi enigmatické - je to naopak doslovná citácia Rembrandtovho Návratu márnotratného syna z Ermitáže a táto doslovnosť mi pripadá v kontexte zámeru tvorcu celkom namieste. Úžasne dobré, ale formálne dosť nevyvážené. (29.12.2006)

Emoce vyvolané přítomností milované osoby jako prostředek porozumění. Film s úchvatnou schopností svou atmosférou pohltit diváka. Perfektní dialogy vyjadřující postoj jednotlivých lidí k Solaris a smyslu úkazů. Co je pro jednoho objektem zkoumání bez citového významu, je pro jiného otázkou citového vztahu. K tomu velmi dobrá pointa a krásná Natalia Bondarčuk. Zatímco kniha nejvíce zkoumá schopnost člověka porozumět zcela cizímu světu a nová Soderberghova verze se zaměřuje převážně na Kelvinovy city k jeho ženě, Tarkovskij především pátrá po obecnějších hranicích lidského poznání, rozumového i citového. Hodně se jeho pohled blíží některým knihám bratří Strugackých. A podle mě má každé z těch pojetí něco do sebe. Nádherná je scéna ve stavu beztíže. (26.05.2007)