Flákač

Svet Slackera a jeho flákačských existencií nás naoko presviedča o svojej komplexnosti, presahujúcej okraje záberov, doliehajúcej spoza ne cez zvuky, ruchy a fragmenty rozhovorov, nahovárajúce že sledujeme len útržky nezrovnateľne väčšej a bohatšej reality, blížiacej sa tej našej. Svojou častou bizarnosťou, neprirodzenou komplikovanosťou, sebareflexivitou a porušovaním pravidiel štylistiky všedných amerických nezávislých filmov a predovšetkým absolútnou negáciou klasickej naratívnej výstavby, plnej odkazov prevažne historického charakteru, ale naopak sprítomňuje autora v diele (čo doslovne činí v úvodnej sekvencii, kde vystupuje samotný Linklater a divákovi v dlhom monológu podá niekoľko vodítok k interpretovaniu toho, čo v nasledujúcich minútach uvidí) - podobne ako to robí Blowup Michelangela Antonioniho, ktorý v jednom z dialógov cituje. Ambiciózny postmodernistický film o ničom a o všetkom (pozn.: prevažne o Amerike) zároveň, ktorý si zaslúži plnú pozornosť každého cinefila a je ideálnym materiálom pre rozsiahle analyticko-interpretačné štúdie. 90% (21.12.2015)

Velmi osobitý komediální snímek Richarda Linklatera, v němž kamera putuje od jedné postavy k druhé a vypráví tím řetězec vzájemně nesouvisejících příběhů, z nichž každý je ovšem zajímavý něčím trochu jiným a má styl. V každé epizodě sledujeme jednoho, dva, nebo několik flákačů a jejich eskapády po texaském Austinu. Některé promluvy a dialogy jsou naprosto famózně vypointované, jiné baví zkrátka už jen svou podivností a divák se rozhodně nemá šanci nudit. A ten němý, téměř groteskní závěr nemá chybu! Hned po zhlédnutí bych si to s chutí dal celé ještě jednou. [KVIFF 2018] (08.07.2018)

Druhý celovečerný film Richarda Linklatera – a prvý, ktorému sa dostalo výraznejšej distribúcie po obskúrnejšom a omnoho viac na skutočných cinefilov zameranom opuse It's Impossible to Learn to Plow by Reading Books, natočenom na formát Super 8 mm – je príjemne odlišný a nesmierne zábavný. Sprevádza nás počas dvadsiatich štyroch hodín výstrednou okrajovou kultúrou texaského Austinu, ktorý sa od tej doby stal Linklaterovým hlavným sídlom behom celej jeho mnohotvárnej kariéry. Na rozdiel od všetkých jeho nasledujúcich filmov Slacker v sebe nemá ani náznak nejakej súvislej zápletky okrem jej najdoslovnejšej podoby, s ktorou sa chronologicky pohybujeme geografickým územím mesta v priebehu jedného austinského dňa. Snímka je ale preplnená pitoresknými postavičkami a nádhernou mluvou (ktorá často pôsobí improvizovane, aj keď Linklater mal napísaný podrobný scenár, očividne s prispením niektorých účastníkov, podobne ako tomu bolo v jeho animovanej snímke Waking Life z roku 2001). Štruktúra úzko na seba nadväzujúcich dialógov pripomína extrémne neformálnu variáciu na Le fantôme de la liberté (1974) Luisa Buñuela alebo Playtime (1967) Jacquesa Tatiho. V oboch filmoch sú rozličné udalosti zlepené k sebe jednoducho na základe tesnej blízkosti v čase a priestore. Spojenie istej formálnej logiky a nelogického nutkania k zdĺhavým svojvoľným fantáziám a odbočkám predstavuje impulz, ktorý Linklater využíva v mnohých svojich nasledujúcich filmoch, pravdepodobne sa mu ale už nikdy nepodarí túto kombináciu zobraziť tak presvedčivo ako v Slackerovi. ___ „Každá myšlienka, ktorá vás napadne, sa odlomí a začne žiť vlastným životom,“ poznamenáva sám Linklater k vodičovi taxíka s nehybnou tvárou v úvodnej (a svojím spôsobom najvtipnejšej) sekvencii, ktorá deklamovaním bizarnej filozofie zo zadného sedadla automobilu opäť nadbieha snímke Waking Life. A zvyšok filmu túto poznámku kvetnato ilustruje najrozmanitejšími konšpiračnými a atentátnickými teoretikmi, obdivovateľmi sériových vrahov, hudobníkmi, sektármi, vysokoškolákmi, dogmatikmi, drobnými zlodejmi, ľudmi z ulice a povaľačmi (celkom asi deväťdesiat ľudí). Aj keď film nikam nesmeruje v zmysle rozprávaného príbehu a končí viac-menej alibistickým záverom, veľmi pôsobivé scény vzbudzujú často úchvatný pocit prežívajúcich pozostatkov kultúry šesťdesiatych rokov a skvelo stvárnené predstavy zvláštneho, výnimočného spoločenstva. 80% (03.07.2014)

Starý a velmi nezávislý film Richarda Linklatera z roku 1991, který nemá děj a jen sledujeme různé lůzry z texaského Austinu, jak se baví o konspiračních teoriích, Madonnině vaginálním výtěru,.... a všechno další už jsem zapomněl, takže to musely být opravdu píčoviny. Poznámka: už jsem si úplně odvykl koukat v kině na analogový film s hrubým zrnem a nečistotami, což v kombinaci s nekvalitní lacinou kamerou, obrovským plátnem Velkého sálu a čtvrtou řadou, kde jsem seděl, vytvořilo neuvěřitelně hnusný a vyblitý obraz, což se k tomuto filmu skvěle hodilo. (16.08.2018)

Takovej nezávislej film s hromadou postav, který kecaj o kravinách. Ze začátku mi to přišlo docela zajímavý, ale ke konci jsem se už dost nudil. Ale dá se to přežít. 40% P.S. Mam pocit, že těch "1001 filmů, který musíte vidět, než chcípnete" vybíral nějakej pošuk. Klidně bych chcípnul i bez toho, abych tohle viděl. (15.11.2009)