Pokryvac

Príjemný film odohrávajúci sa v období Vianoc efektívne prepájajúci dramatický a fantastický žáner, čím predchádza svojho slávnejšieho brata It´s a Wonderful Life, v ktorom je tento mix dotiahnutý do dokonalosti. Škoda, že sa na snímku Beyond Tomorrow dnes už zabudlo, pamätníkom a hľadačom rôznych rarít, by v remastrovanej podobe istotne spravila radosť a azda by sa ani nikto neurazil, keby sa premietala v rámci dvojpredstavenia s vyššie spomínanou filmovou klasikou Franka Capru. Beyond Tomorrow je síce starosvetská a naivná záležitosť, ale to je presne to, čo divák od tohto typu filmov očakáva. Rozhodne som nebol sklamaný.

Nepriame pokračovanie Remarquovho románu Na západe nič nové síce nevzbudilo takú pozornosť ako pôvodný príbeh, ale románom Cesta späť potvrdil Remarque svoj pisateľský talent a presunul dejisko prvého globálneho konfliktu z bojiska do hláv jednotlivých vojakov poznamenaných krutosťou vojny. Ponúkol pri tom dobrú látku pre filmárov a šancu nakrútiť realistický pohľad do Nemeckých ulíc po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od Oscarového filmu Na západe nič nové, sa však dnes Cesta späť radí medzi zabudnuté filmy, pričom nepomohol ani skúsený režisér James Whale. Filmovej verzii chýba akási naliehavosť predlohy a tragické osudy vojnových veteránov sú tu vyjavené veľmi skratkovito a nedôrazne. Vlastne žiadne z postáv nestihne divákovi prirásť k srdcu a tak, i keď je divák svedkom viacerých tragických udalostí, rýchle tempo spôsobuje, že sa tieto tragédie míňajú účinkom. Samozrejme, že sa nenatáčalo v Nemecku, ale v hollywoodskych kulisách, čo je viac než zrejmé a film tak pripomína skôr divadlo. Nepovedal by som však, že je film vyslovene zlý, má svoj staromódny šarm a niektoré zaujímavé herecké typy, na Remarquovu predlohu sa však nechytá... Odporúčam film pozrieť len ako zaujímavý doplnok k prečítanému románu Cesta späť.

Najväčším nedostatkom tohto filmu je relatívne málo hudobných vstupov skupiny Slade (respektíve, ako sa volajú vo filme - Flame), a teda to, čo ma na filme najviac zaujímalo (hudba) je tu miestami v úzadí celkom chaotického príbehu. Myslím, že scenár nie je natoľko silný, aby fungoval nezávisle od hudby, i keď zaujímavé momenty sa tu nájsť dajú. Členovia kapely Slade sú nakoniec dosť autentickí, nepôsobia nijak teatrálne ani trápne, takže rozhodne kvality filmu nepadajú na ich hereckých výkonoch. Pre zarytých fanúšikov Slade asi povinná jazda (film rozhodne neurazí), pre ostatných zaujímavá raritka, ale väčšiu radosť spraví pravdepodobne rovnomenný album Slade in Flame s hitmi ako How Does It Feel alebo Far Far Away.

Ukážkový príklad ako sa robí moderný remake. Scenárista Tyler Burton Smith vypustil okultistické hlúposti, ktoré by v súvislosti s vraždiacou bábikou po ôsmy raz už skutočne nefungovali (a popravde, nápad, že sa vrahova duša ocitne v tele bábiky sa mi zdal hlúpy už v originálnej verzii), pričom režisér Klevberg obohatil príbeh o technikou posadnutých mládežníkov zo súdobého sveta a pridal dynamiku, aby film zafungoval u neustále vzruchy vyhľadávajúcich tínedžerskych divákov..Spoločne tak vytvorili svojbytný horor, ktorý si z pôvodného filmu požičiava len niektoré motívy. Chucky už nie je prevtelenie sériového vraha, ale nový technologický zázrak, v ktorom sa jednoducho niečo pokazillo (respektíve v tomto prípade je na vine ľudský faktor - nahnevaný Vietnamec, ktorý prišiel o prácu a tak z pomsty poškodil softvér bábiky... a potom spáchal samovraždu... typický aziat). Novú Detskú hru vnímam ako temný príbeh z blízkej budúcnosti a zároveň miernu kritiku pretechnologizovaného sveta, ktorý sa čo i len pri zdanlivo malej závade môže obrátiť proti človeku. Očakávam, že čoskoro budú podobné supermoderné bábiky uvedené na trh, len budú vyzerať o niečo prijateľnejšie ako Chucky. Ktorý blázon by dieťaťu kupoval takú desivú hračku?!

U nás nie príliš známy japonský film, ktorý veľmi sugestívne zobrazuje situáciu v meste Hirošima po 6. auguste 1945. Myslím, že ide o mimoriadny počin a tak ma celkom prekvapuje, že nie je v širšom povedomí. Prevedenie je veľmi realistické, takmer až dokumentárne, žiadna konkrétna postava nie je v popredí a cieľom filmu je skôr podať útrpný obraz celého obyvateľstva Hirošimy - najmä nevinných civilistov. Hirošima Hidea Sekigawu mimochodom výborne funguje ako vizuálny doplnok ku skvelej knihe amerického novinára Johna Herseyho (v niektorých momentoch som mal pocit, že z nej snímka aj čerpala), ktorý v rovnomennej knihe Hirošima beletristicky spracoval osudy šiestich preživších tohto hrôzostrašného jadrového útoku. Po prečítaní knižky a následnom pozretí tohto neprávom zabudnutého filmu, bude zrejme málokto súhlasiť s "nevyhnutnosťou" tejto americkej operácie, ktorá zasiahla do života desiatkam tisícom ľudí, vrátane nevinných detí a žien. Z tohto pohľadu sa jedná o veľmi dôležitý film s jasným humanistickým posolstvom.

Po solídnej trojke Rocky IV neponúka nič nové, akurát sa už nijak netají tým, že zapadol do béčkových vôd. Je zrejmé, že vzhľadom na vysoké hodnotenie na csfd, víťazí nostalgia nad kvalitou filmu, ktorý je scenáristicky o triedu slabší ako predošlý diel, ale vyvoláva príjemné spomienky na zašlé časy (nemyslím priamo studenú vojnu) v prípade tunajších uživateľov. Z dnešného pohľadu nebudú pre mladých divákov fungovať otravné športové montáže s popovým 80s soundtrackom a pravdepodobne nebude pôsobiť zaujímavo ani Rockyho nový súper - robotický Ivan Drago. Rocky IV je priamočiara zábava a produkt studenej vojny, ktorý zostarol a stratil väčšinu šarmu, so záverečným súbojom, v ktorom chyba potrebné napätie. Ako zástupca mladšej generácie som však na csfd s týmto názorom v menšine.

Voľné pokračovanie filmu Svatby pána Voka, uvádzané ako Pán Vok odchází, je v podstate úplne iný film. Chýba mu energickosť a štipľavý humor pôvodného filmu, čo je zrejme spôsobené aj absenciou scenáristu Jána Procházku. Myslím, že výmena hlavného hereckého predstaviteľa Miloša Kopeckého nebola šťastnou voľbou, i keď je pravda, že by v tomto filme Kopecký príliš nemal čo hrať. Humoru je vo filme málo a milostné eskapády, ktoré boli vlastné pánovi Vokovi z prvej časti , sú minulosťou, vzhľadom na vysoký (a zrejme neproduktívny) vek hlavnej postavy. To, čo zostalo je priemerná historická komédia s melancholickým nádychom (ach, tá staroba...) a bez ucelenejšieho deja. Pán Vok odchází je film, ktorý neurazí, ale väčšinu ľudí (súdim z hodnotenia a osobného názoru) ani nezaujme. Martin Růžek samozrejme nie je zlý herec a zvyšok mu schopne sekunduje, avšak prázdny scenár im veľa možností neponúka a tak sa na film veľmi ľahko zabudne.

Dojemne a citlivo napísaný romantický film so skvelým obsadením. Zaujme aj detská hviezda Shirley Temple vo vedľajšej úlohe zvedavej a trošku naivnej tínedžerky, ale je to predovšetkým sympatický pár Rogers - Cotten, ktorý dodáva filmu svoje čaro. Ginger Rogers sa tu predstaví v úlohe ženy, ktorá neúmyselne zabila muža vysokého postavenia a odpykáva si teda šesťročný trest vo väzení a Cotten výborne stvárňuje psychicky traumatizovaného vojaka na jednej zo svojich vychádzok. Obaja sú svojim spôsobom outsidermi, ktorých osud im zamedzuje žiť normálnym spoločnenským životom. Obaja sa stretávajú vo vlaku pred vianočnými sviatkami, kedy sú obaja na krátky čas oslobodení zo svojho väzenia. Pár sa do seba zamiluje, pričom tajomstvá ťažiace ich duše pred nimi ostávajú skryté, avšak každý z nich vie, kam sa musí po oslavách Nového roka vrátiť. Netradičný námet romantického filmu obohacuje zdanlivo idealistickú romancu o tragickejšie pozadie a dodáva tak príbehu dramatický efekt, ktorý eskaluje v dojemnom, a našťastie nie až príliš presladenom, závere. Príťažlivá Ginger, charizmatický Cotten a schopne vystavaný scenár ma nakoniec "donútili" udeliť plný počet hviezdičiek. Novodobé romanťáky sa majú od svojich starších bratov rozhodne čo učiť.

Hviezdami prepchatý americký gýč plný ťažko uveriteľných epizód, ale u mňa to nejakým spôsobom fungovalo. Dostal som to, čo som očakával a ten komu sú podobné filmy priam odporné, by sa mal tejto snímke vyvarovať. Pôsobí sa tu na city (v únosnej miere), končí to happyendom a milenecké páriky sa tu tvoria ako na bežiacom páse, pretože je Silvester a do filmu je potrebné dostať veľkú porciu lásky. Mohol by som nájsť množstvo racionálnych dôvodov, prečo by sa mi to nemalo páčiť, ale mne sa to jednoducho páčilo. Z negatívnych recenzií popredných filmových kritikov možno zmúdriem, ale názor na film nezmením. Pre mňa nenáročná príjemná oddychovka, ktorá uspokojila moje (nízke?) divácke potreby.

Rozprávka z multikulturálneho Londýna starostlivo vystavaná tak, aby v nej našla zastúpenie každá rasa či sexuálna orientácia. Brexit je zlo a biely Angličan potenciálny rasista... Aj napriek tejto do očí bijúcej politickej korektnosti sú Posledné Vianoce príjemnou romantickou komédiou na čom má nemalé zásluhy sympatická Emilia Clarke v úlohe juhoslovanskej dievčiny Kate, ktorá sa v Británii usadila so svojou rodinou a unikla tak pred komplikovanou situáciou na Balkáne. Ako problémový článok sa následne Katarina dostáva do rôznych sexuálnych eskapád a problémov spojených s jej nihilistickým prístupom k životu, až kým samozrejme nestretne svojrázneho aziata, ktorý v krátkom čase zmení jej myslenie a prinúti ju vážiť si samú seba. Ale pozor, až také jednoduché to nebude, ako sa nakoniec divák presvedčí v takzvanom plot twiste (nečakanom závere), ktorý v značnej miere relativizuje pojem romantická komédia. Neviem nakoľko táto doslovná interpretácia textu Last Christmas funguje s ohľadom na psychológiu všeobecne, avšak fakt, že môže byť divák prekvapený pri zdanlivo priamočiarej romantickej komédii je potrebné oceniť. Do toho je potrebné prirátať atmosféru predvianočného Londýna a podmanivú hudbu Georga MIchaela, kedy sa playlist našťastie neuchyľuje len k obohratej Last Christmas, a celkový dojem z tohto ľahkého žánru je viac než obstojný. Pre mňa vydarená a troška magická romantická komédia, ktorá možno po sviatkoch stratí svoje kúzlo, ale pravdou je, že po sviatkoch stratí kúzlo takmer všetko.