Ten Druhy

The Silent Scream, posledný "veľký" film legendárnej hororovej divy Barbary Steele, v čase uvedenia sprevádzaný výraznou reklamnou kampaňou, veľa sľuboval. S odstupom rokov treba uznať, že v kontexte žánrovo príbuzných slasherov z 80. rokov je to vcelku nadpriemerný kus. Filmový príbeh od začiatku vzbudzuje mrazivé očakávania: podivný dom na morskom pobreží, čudná majiteľka, ktorá nevychádza z izby... Malá skupinka vysokoškolákov, ktorá v dome nájde ubytovanie, správne tuší, že medzi jeho stenami sa ukrýva niečo príšerné. Aj keď je Silent Scream vnímaný ako slasher, krvavý príliš nie je, gore scény sú zdržanlivé. Skôr využíva prvky melodrámy. Na rozdiel od mnohých slasherov, ktorých sa v 80. rokoch točili kvantá, je však naozaj strašidelný. Napriek nízkemu bodycountu totiž dokáže zaujať temnou atmosférou umocnenou hudbou plnou nepokoja. Zo súčasného pohľadu sa dej odvíja možno trochu menej dynamicky a pomalšie, zato kompozícia príbehu je premyslená a napätie riadne vygradované...

Názov hororu "Nebojte sa tety Marty" vlastne poukazuje na spôsob, akým možno interpretovať tento zvláštny film v réžii A. Bianchiho, ktorý produkoval L. Fulci. Tety Marty sa naozaj netreba báť, množstvo záhadných náznakov a asociácii v tomto sprvu pomalom mysterióznom slasheri sa v závere náhle spojí a dovedie diváka k prekvapivej pointe. Tento Bianchiho film má premyslenú kompozíciu a vnútornú logiku, čo nemožno povedať o viacerých starých talianskych (vrátane Fulciho) hororoch. Hoci sa odohráva akoby mimo čas, v krátkom zážitku na prahu smrti, vôbec nie je ťažkopádny, naopak, je to ľahko stráviteľný letný slasher, ktorého ľahkosť korešponduje s vidieckym prostredím, kam je situovaný príbeh. Postavy sa postupne jasne vymedzujú a uvedomujú si, že sa točia v bludnom kruhu, z ktorého niet úniku. Vychádzkové tempo príbehu v závere vystriedajú naozaj krušné chvíle (nahota, krutosť, napätie), skrátka krvavé jatky, síce s odkazmi na známejšie slashery, ale zato aj svojrázne a štýlové. Mám na mysli napríklad aranžmá spoločnej rodinnej večere s mřtvymi príbuznými. Napokon, zaujmavých nápadov je vo filme vcelku dosť.

Soaviho horory z prelomu 80. a 90. rokov (Stage Fright, La Chiesa, La Setta a Dellamorte Dellamore) predstavujú posledné hodnotné výboje talianskej školy (M. Bava, L. Fulci, D. Argento, L. Bava a iní) a završujú jej úspešné obdobie. La Chiesa/ Svätyňa je démonický horor s charakteristickými znakmi pre tento žánrový typ. V expozícii filmu sú hrozné výjavy z dávnej minulosti a v nej má pôvod aj tajomné zlo, ktoré sa s odstupom času opäť prebúdza k životu. Staré klišé, klasický vzorec, ale Soavi ho dokáže predsa ozvláštniť. Pracuje s náznakmi, nie je popisný, ani príliš názorný. Ponúka často len morbídne detaily a ostatné ponecháva na predstavivosti diváka. Šikovne využíva prelínanie. Zábery na skratkovité gore scény strieda s pohľadmi na ženskú nahotu. V mrazivej atmosfére uprostred kulís gotickej katedrály pripravuje entré starodávneho zla a pritom nestráca zmysel pre humor. Soavi bol, na rozdiel od viacerých svojich krajanov, ktorí nakrúcali horory, naozaj talentovaný. Preto škoda, že sa jeho kariéra od polovice 90. rokov, po hororovom filme Dellamorte Dellamore, začala uberať smerom k televíznej tvorbe.

Netypický slasher z 80. rokov, ktorý zďaleka obchádza klišé žánru. Žiadny psychopatický zabiják, schématicky pribúdajúce obete, ani hrôza okorenená dávkou nadrirodzena. Night Warning je viac než len klasický horor. Je to aj príšerná psychologická štúdia o narastaní zla v pomerne uzavretom prostredí jednej rodiny s bizarnými vzťahmi. Tento film na tú dobu odvážne spracováva tabuizované témy ako incest, homosexualita a schizofrénia. V Night Warning kadečo nehrá tak ako by malo, a preto sa všetko napokon vyvinie inak ako by sme čakali. Vraždy tiež nie sú samoúčelné. Vyvstali zo závažných osobných tráum a ich zdôvodnenia môžeme hľadať v minulosti postáv. Režisér William Asher názorne zobrazuje čosi, čo možno nazvať zhubná vášeň v tom najzvrhlejšom slova zmysle. Takisto herecké výkony sú na slušnej úrovni. Susan Tyrell v úlohe psychotickej tety, aj Jimmy McNichol v postave jej synovca, ktorý jej bol zverený do opatery, hrajú veľmi autenticky.

Carpenterov film zo sklonku 80. rokov využíva žánrové podnety sci-fi, hororu a thrilleru, ale nezanedbateľné sú aj komediálne prvky, ktoré odľahčujú postupne hustnúcu atmosféru. Režisérovi sa od začiatku darí nebezpečne naštartovať predstavivosť divákov, najmä vďaka množstvu mysterióznych správ, ktoré stále viac objasňujú podstatu veci. Carpenter to má moc dobre premyslené a súčasne zachováva dynamickú priamočiarosť dejovej línie. Podstatu tvorí jednoduchý fantastický príbeh, v ktorom sú hranice medzi Dobrom a Zlom ľahko rozpoznateľné i zásluhou zázračných okuliarov. Tieto slnečné zrkadlovky umožňujú vidieť celé to teatrum bestiarium – bytosti, ktoré predstavujú hrozbu. Film v závere naberie šialené obrátky a prinesie veľa akčných scén. Nechýbajú ani hrdinovia ochotní položiť životy pri záchrane ľudstva. Ale napriek ich statočnému úsiliu je záverom nutné konštatovať: They live!! Rozhodne nejde o plytký film na skrátenie dlhej chvíle. Na to je príliš rafinovaný.

Lune rousse vo francúzštine označuje obdobie po Veľkej noci, ktoré zvyčajne prináša riziko ochladenia počasia. Ak mali tvorcovia rovnomenného filmu natočiť mrazivý thriller, čiastočne sa im to naozaj podarilo. Ide v podstate o jednoduchý príbeh s detektívnou zápletkou, situovaný do vidieckeho prostredia, v ktorom má ešte vždy miesto ľudová mágia, povery a urieknutie. Mladá kriminalistka sa po rokoch vracia do dediny svojho detstva, objasniť príčinu násilnej smrti starej matky. Podozrivých je podľa očakávania viacero, atmosféra miestami mysteriózna, ba divák sa dočká aj stretnutia s naprirodzenom. V príbehu sa mihne zopár čudným postáv, z ktorých možno vypichnúť charizmatického mladého kňaza s dobrodružnou minulosťou. Lune rousse predstavuje žánrový mix, ktorý do seba vsiakol aj podnety duchárskeho a démonického hororu. Plynie však pomaly ako dedinský život. Je to celkom priemerný film, ktorý nepovznesie, ale ani neurazí...

Robin Campillo v Les Revenants svojráznym spôsobom spracováva zombi tému. Vlastne sotva by sme našli podobné uchopenie tejto tematiky v kinematografii. Kladie fundamentálnu otázku ako adaptovať oživených mŕtvych, ktorí sa húfne vracajú z cintorínov. Režisér si všíma spoločenský, ale aj veľmi osobný aspekt tejto otázky. V mozaike pochmúrnych príbehov adaptácie živých mŕtvych zachytáva rôzne spôsoby prijatia, ktoré sú neraz bolestnejšie než odchody na druhý svet. Nielen samotní navrátilci, ale aj rodiny, manželia, ktorí si našli nových partnerov alebo deti, ktoré dedili, stoja pred vážnym problémom. A spoločnosť stavia záchytné tábory. Campillovi zombíci majú klasické znaky nemŕtvych, nízku telesnú teplotu a svetloplachosť. Avšak na rozdiel Romerových zombíkov sa v nich neprebudili hlboké primárne inštinkty, ale zostala im inteligencia, spomienky a schopnosť uvažovať. Nie sú krvilační, ale ich samotná prítomnosť je desivá a predstavuje ťažko definovateľnú hrozbu. Zaiste nielen sociálnu. Režisérovi sa darí vytvárať mrazivú atmosféru, plnú úzkosti a naliehavosti. A navyše, akási ostrá nostalgia sa tiahne touto filmovou esejou s prvkami sci-fi a hororu.

Maria, llena eres de gracia je príbeh krehký natoľko, aby si divák uvedomil drsnú realitu latinskoamerického sveta. A tiež dosť osobný na to, aby poukázal na pálčivé spoločenské problémy. V jeho centre stojí Mária, maldé dievča z kolumbíjskeho malomesta, ktoré sa pokúsi vymaniť z ubíjajúceho stereotypu vlastného života. Hoci pracuje s kvetmi, jej existencia nie je ružová. Z nízkeho príjmu živí matku a sestru, ktorá vychováva dieťa bez otca. Film postupne odkrýva katastrofálnu situáciu hrdinky a ukazuje, že nemá šancu zlepšiť svoj život inak ako spôsobom nelegálneho zárobku. Stáva sa mulicou – teda ženou prenášajúcou drogy a vstupuje do sveta, v ktorom sú peniaze dôležitejšie než ľudské životy. Príbeh si naďalej zachováva komornú atmosféru a hoci je v ňom krvi pomenej, následky sú trvalé. Režisér prenikol do myslenia hrdinky a zachytil jej prerod z naivnej dievčiny na ženu uvedomujúcu si váhu skutočnej ľudskosti. K tomuto filmu som sa dostal náhodou a je pre mňa neklamným dôkazom, že aj z neznámeho titulu môže neočakávane vzísť niečo veľmi pôsobivé.

Nenápadný španielsky hixploitation dokazuje, že aj s malým rozpočtom sa dajú robiť veľmi dobré filmy. El rey de la montaña je zasadený do nádherných horských exteriérov, kde vyčíňa spočiatku neznámy ostreľovač. V takmer celom filme vidíme tajomného strelca vždy iba na zlomok sekundy. V letmých záberoch kamery sa objavujú nič nehovoriace detaily na oblečenie alebo zbraň. Neistota v tomto filme predstavuje spoľahlivý spôsob ako vytvoriť desivú atmosféru. O čo viac bola identita neľútostného strelca vo filme zahmlievaná, o to prekvapivejšie je odhalenie jeho totožnosti v závere . „Kráľ hôr“ sa vyznačuje veľmi pozvoľným stupňovaním napätia a nie je v ňom núdza o dramatické zvraty. Takisto má zaujímavú kameru aj výtvarnú stránku. Ale žiadny uspokojivý happyend v podobe zadosťučinenia z likvidácie agresora neprichádza. Naopak, vinný sa cíti prenasledovaný a jeho pocit viny prerastá do zúfalstva. Situácia „vyslobodeného“ hrdinu je paradoxne viac bezvýchodisková ako v čase keď bol pod paľbou. Aj divák sa dočká otvoreného konca, ktorý uvoľňuje priestor na zamyslenie.

Pomerne vydarený slasher zo začiatku 80. rokov s neodmysliteľnou dávkou nahoty a prekvapivým rozuzlením. Režisér Jeff Lieberman umocnil atmosféru lokalizáciou príbehu. Just Before Dawn sa odohráva v malebnom horskom prostredí, pri jazere s vodopádom a v malej zabudnutej osade s dreveným kostolíkom. Ostatné prebieha podľa zaužívanej schémy slasheru. Skupinka prázdninujúcich vysokoškolákov je v cudzom prostredí čoraz viac bezmocná a postupne vyvražďovaná zaostalým psychopatom v košeli s kockovaným vzorom. Aj keď ide o vcelku konkrétne indivíduum, prvoplánový protagonista to určite nie je. Lieberman klasickému slasheru vnukol trochu zvláštny rozmer. Spočiatku sa totiž zdá, že vrah je všadeprítomný a diváci majú možnosť pociťovať skľučujúcu bezradnosť obetí. Záhadný opar, ktorý sa nad vrahom vznáša, neskôr rozoženie podozrenie, že „nepracuje“ osamote. A to, čo sa napokon vykľuje z tohto podozrenia, je vítaným osviežením filmu.