Ten Druhy

Istým spôsobom kontroverzný film, ktorý rozpráva príbeh ľúbostného trojuholníka (muž a 2 ženy) v uzavretej komunite mennonitov na severe Mexika. Láska rúca náboženské predsudky a dostáva sa do rozporu s konvenciami a svedomím človeka. Ako provokáciu to však nemožno brať, mennoniti aj tak televíziu nepozerajú. Je to skôr experiment, ktorý kladie dôraz na formu. Evidentná je snaha režiséra pripodobniť rytmus filmu, rytmu života zvláštnej komunity, ktorá odmieta výdobytky modernej spoločnosti. Verím, že niekomu sa môže tento film zdať nekonečný, pomalý a nudný, ale mňa takéto čudácke komunity s bizarným spôsobom života čímsi priťahujú.

Pozeranie Pontypooliu som dlho odkladal. Filmový horor, ktorého základným stavebným materiálom je slovo a zvýrazňuje literárne hľadisko by možno lepšie fungoval ako kniha alebo rozhlasová hra. Napokon, odohráva sa v komornom prostredí štúdia rozhlasovej stanice, počas fujavice a je statický. Nehybnosť prebíja dobrý nápad a sila slova. Slovo má vplyv, je nákazlivé (konkrétne angličtina je nakazená), bolo na začiatku a bude aj na konci. Aj preto McDonald v závere vytiahol víziu "Armagedonu", ktorá sa síce celkom nevydarila, ale bol som spokojný. Viacero hororov sa bez blbých kecov ľahko zaobíde, ale Pontypool je výnimnkou. Je pomerne inteligentne verbalizovaný.

Nezvratný osud 5 začal skutočne vo veľkom štýle, na úvod ponúkol dynamických a nervydrásajúcich 30 minút napätia a autenticity, takej presvedčivej, že som mal pocit, že na tom moste zomieram tiež. Otázka však znela inak, či film vystačí s dychom, ustojí to tempo. Neustál, aj preto, že bolo jasné, čo bude nasledovať. Prišla ešte dychberúca gymnastika a ďalej to už bolo také riedke, že sa dali do toho prsty strčiť. Ale to už hodnotím kvalitu. Final Destination 5 skončil presne tam kde "jednotka" - v lietadle. Možno je naozaj načase, aby sa pomyselný kruh uzavrel.

Vždy som vedel, že v pekle je horúco, ale predsa mi asociácia pekla a vyprahnutej púšte prišla ako objavná.. Ate de Jong okorenil strašidelné scény humorom, ktorý vôbec nie je vtieravý. Hoci využil prvky gréckej mytológie a náboženskú symboliku, jeho Highway to Hell nepôsobí poučne, ani ťažkopádne (ako mnohé horory so starogréckych čias), naopak je ľahko stráviteľným hororovým sústom. V bare Pluto sedeli pri jednom stole Hitler s Kleopatrou a Attilom Húnom a pri vedľajšom som si všimol rezerváziu pre Muammara Kaddáfiho. Ktovie, či mu ešte stále držia miesto, lebo už sa tam (možno) chystá...

Atmosfericky tomuto filmu nič nechýba, kompozične je zvládnutý, dej je vystavaný bez zbytočných odbočiek. Samotný príbeh je však vyvarený z druhej vody, s originalitou si netyká. Kamera ponúka zaujímavé perspektívy pohľadu, prostredie je nádherné. Samozrejme, že to nie je prírodopisný film, lebo keď sa kanec objaví, vzniká problém. Vyzerá ako filmový zvierací zabiják z roku 1984, aj so všetkými chybami. Ale páčil sa mi zmysel pre čierny humor a púštne vidiny hlavného hrdinu. Prechod z príčetnosti do blúznenia bol zručne stvárnený. Razorback nie je meisterstuck, ale ja som sa pri ňom dobre bavil.

Nočná mora mladých manželiek s ľahkosťou a šarmom pretlmočená do filmovej reži. Drobná oprava odkryje veľku poruchu, čas opráv sa neuveriteľne predĺži, zo stien trčia rôzne trubky, všade sa povaľuje náradie, postavené lešenie zavadzia natoľko, že majitelia bytu majú problém "spáchať" základnú hygiénu. The Plumber je psychothriller, ako horor by som ho neoznačil. Weir vyťažil z minuima maximum: jednoduchý príbeh, výborná kamera, Ivar Kants a Juddy Morris to zahrali presvedčivo. Zakomplexovaný vodoinštalatér a antropologička, ktorá študuje zvyky aborigincov. V závere sa mi zdalo, že využila svoje poznanie primitívov.

Lady Stay Dead balansuje na pomedzí slasheru a psychothrilleru a tematicky pripomína Weirov film Plumber (1979). Aj tu predstaviteľ nižšej spoločenskej vrstvy (vrahom je domáci kutil, doslova záhradník) zaútočí na niekoho z elity. Obeťou, ktorá spúšťa kolotoč vražedného amoku bradatého záhradkára, je tentoraz populárna herečka a speváčka, žijúca v luxusnej vile na pobreží mora. Jej sestra, ktorá príde navštíviť už mŕtvu sestru, samozrejme nič netuší a postupne sa stáva súčasťou hry na mačku a myš. Keďže vo filme svoju úlohu zohráva aj policajné vyšetrovanie, gore-efekty sú skôr utlmené a dôraz sa kladie tiež na erotiku, mám podozrenie Bourkeho film má žánrovo blízko k giallu.

Na periférii obrazu som hneď na začiatku zazrel humanoida, štverajúceho sa po streche. Napokon vyzeral ako vesmírne monštrum z Xtro (1983), ale kým sa dostal opäť na scénu uplynul takmer celý film. Ivana Baquero sa dovtedy hrabala v blate na kopci za domom, ktorý bol v skutočnosti mohylou, zanechávala blato na podlahe a film sa vliekol. Prostedie s indiánskou mohylou a zablatené stopy mi pripomenuli Cintorín domácich zvierat (1989). Nepomôžem si, ale démonický prerod na novú dcéru som vo filme nepostrehol. Zmenu naznačovali iba vonkajšie znaky. Takisto dej hodinu vôbec negradoval, akcia prišla raz-naraz až v záverečnej polhodinke, za ktorú autorom New Daughter patrí moje uznanie a bod naviac.

Žiadna z postáv v tomto filme neprehovorí. V úvode počujeme krátke správy z rádia, v závere sa o niečom rozprávajú policajti, ich hlasy sa nedajú rozoznať, lebo doliehajú z diaľky. Vnímame iba gestá, krik, vzdychy a rôzne zvuky. Možno o to viac nami prenikne atmosféra pocitov a môžeme precítiť hrôzu. Naozaj výborný ozploitation, ktorý sa odohráva 148 km od Sydney (ako oznamuje dopravná tabula). Dievča v červených šatách zablúdi v lese a dostane sa do chalupy, v ktorej jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Násilník kríva, chová potkanov a na záhrade má niečí hrob, jeho zjazvená tvár prezrádza, že mu niekto ublížil. Nič bližšie sa nedozvieme. Rébus ako pre Freuda. Fanušíkovia hororu by to mali vidieť.

Vo chvíli keď začína Ezra Cobb alias Ed Gein vyvádzať svoje drastické, úchylné a hrozostrašné skutky, odkiaľsi vyskočí uhľadený muž s kravatou, ktorý analyzuje život a činy tohto pervezného vraha. Zvláštna kombinácia: mŕtva náboženská fanatička, jej nepríčetný syn a hĺbavý intelektuál, ktorý na svet pozerá spoza okuliarov so silnými dioptriami. Niežeby ma tento analytik vyrušoval, naopak film natočený neobvyklým polodokumentárnym štýlom, je aj vďaka nemu autentický viac než dosť, ale často hovorí notoricky známe veci. Beriem to však tak, že Cobb (Gein) je ako filmový hrdina - nadčasový a spomínaný analytik je až príliš časový a pominuteľný. Dnes žijeme v informačnej dobe, prístup k informáciam je podstatne lepší než v roku 1974. Ale predsa, trochu viac priestoru pre hlavného aktéra príbehu, ani tajomstva by filmu určite nezaškodilo. PS: A ešte jedna poznámka k obsahu (pozri hore). Nemám pocit, že Roberts Blossom hral "venkovského faráře", bol to skôr nepríčetný dedinský farmár.