Ten Druhy

James Bond - agent 007 - Pierce Brosnan v úlohe podlého vydierača? Stále som si myslel, že je to klamlivá hra a skutočnosť lepšia než sa zdá. Aj bola. Stereotypy jednoducho nepustia. Hrdina, zafixovaný ako kladný, v roli záporáka riskuje fiasko. Je mu ťažké uveriť. Vlastne som neveril ani Gerardovi Butlerovi a Marii Bello, že sú manželia. Príbeh bol vykonštruovaný a umelý, rádoby prekvapivá pointa ho zabila. Taká malá zatuchnutá story o nevere z toho nakoniec vzišla. To bolo všetko? Určite sa z námetu dalo vytrieskať viac, možno s presvedčivejšími hercami

Drzí pankharti, ktorých život nebude mať väčšiu cenu, buď sa uchlastajú v zapadákove, alebo zhnijú v kriminále. Obťažujú slušnýh ľudí. To v exploitatione dokáže vždy zabrať. A nasrať. Záporní hrdinovia sú taký odporní, že zabiť je ich málo... Chlapíka, ktorý si vyšiel na výlet s priateľkou k "rajskému" jazeru, spútajú ostnatým drôtom a orezávajú štepárskym nožom. Ale chvíľami je to vážna spoločenská výpoveď - nastavuje zrkadlo. Záver žiadne zadosťučinenie neprinesie, ani potrestanie vinníka, je veľmi bezútešný a vyzýva k zamysleniu.

Frayed začína v štýle cam-hororov ako trasľavé domáce video. Našťastie tak nepokračuje. Dlhá minutáž mi neprekážala, dobre sa na to pozeralo. Osou príbehu je policajné pátranie po maskovanom páchateľovi, ktorého totožnosť je vopred známa. Takže, tvorcovia z toho giallo mať nechceli, ale ani tradičný slasher. Vrah nosil vcelku hrôzostrašnú masku a kade chodil vytváral ovzdušie príšernej neistoty, ktoré značilo, že sa chystá zabíjať. Páčili sa mi flashbacky, záblesky traumatizovanej minulosti. Boli ako chýbajúce články skladačky, ktoré postupne do seba zapadli.

Zaujímavé, netradičné giallo, ktoré zostáva neprávom zabudnuté. Hneď v úvode sa objaví citácia z J. L. Borgesa: Labyrint bol postavený, aby zmiatol ľudské duše... Atmosférou je spočiatku halucinatívna a snová, neskôr sa stáva goticky temnou, najmä vo chvíli, keď sa dianie presunie do zvláštneho domu so zvláštnimi obyvateľmi, v ktorom hrdinka hľadá svojho strateného milenca. Základná schéma príbehu je veľmi podobná s Amadiovým giallom Alla ricerca del piacere (1971), a to aj nábojom erotizmu, samozrejme, ak si odmyslíme lesbický nádych. Caiana takisto, ako v jeho staršom horore Amanti d'oltretomba (1965), inšpirovali poviedky E. A. Poa. Táto inšpirácia sa odrazila na atmosfére. Zmes rôznych vplyvom je v tomto prípade zárukou bizarného filmového zážitku. Navyše je príbeh situovaný v prostredí ostrova Elba a sprevádza ho jazzová hudba. L´Occhio nel labirinto určite stojí za pozornosť, pre fanúšikov gialla nepochybne...

Mystérium prastarého tanca nad hrobmi spolu s hypnotickým zaklínadlom privádzania mŕtvych na svet, má väčšiu silu ako samotný príbeh, ale aj ten má predpoklady zaujať. Obsahuje pomerne veľa strašidelných momentov a ľakačiek. Pričom najviac desivé sú tie, ktoré súvisia s porušením intimity či súkromia. Trojica duchov náhodne privolaných medzi živých je skutočne pestrá spoločnosť. Musím pochváliť tento výber. To sa naozaj podarilo.

Kombinácia hororu o zombies a vraždiacich deťoch, ktorá vôbec nie je taká zlá, ako sa zdá. Divák, ktorý nebude hľadať logické zdôvodnenie deja a zamýšľať sa nad hodnovernosťou postáv, odíde spokojný. Príbeh určite nenudí a plynulo sa vyvíja. Cardonemu sa darí vytvárať mrazivú atmosféru a prostredie domu na samote a opustených baní v lesoch, má tiež svoju temnú charizmu. Vdova a jej dve dcéry, ktoré sa do starého domu prisťahujú si vyslovene koledujú o malér. Najmä tá mladšia dcéra netuší, kto sú to zombies a nevie ani, čo je to smrť. Ale spozná to, dievča...

Skupina mladých musí núdzovo pristáť s výletným lietadlom na ostrove neďaleko Seattlu. Ostrov je však neobývaný iba zdanlivo. Rodina, ktorá odmieta výdobytky modernej spoločnosti a žije v zbožnej viere podľa desatora, je od začiatku podozrivá. Asi päťdesiatročné deti bývajú s prísnymi rodičmi a správajú sa ako maloletí školáci. Zo strany hercov je to však nepresvedčivé teátro. Prehnaná starostlivosť o mŕtve dieťa, akoby bolo živé, ale presvedčivo vyzerá. Aj hrozivo. Ďalej je to už klasický slasher. Jeho nevýhodou je, že divák má možnosť vidieť prevažne len mŕtve telá: na útese, v lese, na pláži... Šialenej rodinke by možno viac pristal exploitation. V závere sa však karta prekvapivo obráti a posledná preživšia čudných obyvateľov vyhladí... Horor tak získa plusové body.

Celým filmom sa tiahne skľučujúca otázka: Ako mohol pes dingo uniesť a zožrať dvojmesačné dieťa a nenechať ani kosť, len vyzlečené (ale neroztrhané!) dupačky a kabátik? Manželka kazateľa cirkvi Siedmeho dňa vyzerá chvíľami ako poriadna mrcha a potom zas ako úbohá matka, ktorá prišla o dieťa. Meryl Streep šikovne zvláda celú škálu rôznorodých prejavov. Film takisto veľmi dobre zobrazuje verejnú mienku, ktorá sa nakláňa zo strany na stranu. Pochybnosti a podozrenie striedajú súcit a spoluúčasť na tragédii. Lenže, kde je pravda v tejto true story nie je jasné ani na konci. Veď, ako mohol dingo...

Operácia sa vydarila, pacient zomrel. Takto paradoxne, ale v konečnom dôsledku dojímavo vyznieva pointa hororového trileru o bielom psovi, ktorý je vycvičený likvidovať černochov. White Dog má hlbšiu myšlienku a etické posolstvo, ale nie postupnú gradáciu. Dej príbehu skôr pripomína ustavičné vlnenie. Úteky a chytanie bieleho psa, chvíle vražedného besnenia a obdobia prevýchovy, nútia k zamysleniu, kto je skutočnou obeťou a kto vinníkom. Navyše sa tento hororový príbeh, bez obligátneho happyendu, odohráva v prostredí drezúry zvierat pre filmový priemysel. Niet čo dodať, naozaj zaujímavé podobenstvo o najlepšom priateľovi človeka.

Nenápadný horor, ktorý nadabovaný figuroval v ponuke ešte v časoch zašlej vhs-éry. Depresívne prostredie väznice je najmä v noci strašidelné a vytvára skľučujúcu atmosféru. Tá sa stáva ešte dusnejšou, keď duch Charlieho Forsytha, väzňa popraveného pred 25 rokmi na elektrickom kresle začne konať krvavú pomstu. Pomalší vývoj udalostí musíte trochu pretrpieť, film sa vám napokon odvďačí vcelku vynaliezavými a divokými likvidáciami osadenstva väznice. Takisto zaujme presvedčivým výkonom Vigga Mortensena a pôsobivými voodoo scénkami, na ktoré sa nedá zabudnúť.