Ten Druhy

Film odkrýva temnú stránku eugeniky, uvádzanej do praxe. Veda, ktorá sa snažila dosiahnuť rozvoj spoločnosti tak, že sa snažila zabrániť sociálne, fyzicky, mentálne a rasovo nevhodným ženám v reprodukcii, je v tejto komornej švédskej dráme s ľahkosťou spochybnená. Nakoniec, ťažko si predstaviť ako by asi vyzerala spoločnosť elity, úplne bez „dementov“, ktorí by na ňu pracovali. Film sa odohráva v 50. rokoch 20. storočia v tábore, v ktorom sú zastúpené všetky vyššie uvedené kategórie žien. Hrdinka spočiatku ani nepozná význam slova „sterilizácia“. Jej nevedomosť len zvyšuje napätie a zvýrazňuje tragédiu postáv okolo nej. Dej filmu sa vyvíja nenápadne, ale rovnako nenápadne naberá aj silu – je to silný príbeh ľudskosti. Vzbura hrdinky ma zaskočila, záver privaril v kresle. Život sa nedá spútať, prerazí si cestu. Nedá sa ani nalinajkovať, nájde si svoj smer. Nepomôžem si, ale páčilo sa mi to.

Historicky seriál, ktorý napodiv funguje, hoci je v ňom takmer všetko starostlivo vyrátané na efekt. Aj keď dej obsahuje pomerne veľa flashbackov, ktoré ho retardujú, zaujímavo sa zauzľuje. Snaha o autenticitu gladiátorských bojov a ich zákulisia takisto vychádza. Sex, špina, chlípnosť a túžba zabíjať v Spartakovi vyhráva na plnej čiare. Chápem to ako pokus o verný obraz mravne skazeného Ríma. Gore scény tu majú estetickú kvalitu, krvi sa valí toľko, akoby ju ktosi vyšustol z vedra. Nenudil som sa.

Stále visí niečo vo vzduchu a niečo príšerné sa chystá, dokonca postavy o tom čoraz intenzívnejšie hovoria, ale pokým sa to niečo konečne prevalí, ubehne takmer celý film. Až záverečná štvrťhodinka je impozantná, nečakaná dejová kľučka obohatí tento priemerný film prekvapujúcou pointou. Téma čarodejníctva, satanizmu, rituálov, ľudských obetí je atraktívna, ale jej spracovanie bolo mdlé a opatrné, hoci vyložených možností ako aspoň trošku pritlačiť na pílu sa ponúkalo viacero. Spellbinder mal na viac, škoda.

V príbehu vlastne niet postavy, s ktorou sa dá sympatizovať. Zúfalá manželka sa chce zbaviť ochrnutého muža, tajomný cudzinec má diabolský plán a v centre pozornosti je nacistický zvrhlík, momentálne v španielskom exile, nútený spomínať si na svoje zločiny páchané v koncentráku. Spomienky majú hnusnú pedofílno-homosexuálnu príchuť, ani ich nie je potrebné viacej rozvíjať, aby sa divák cítil uzemnený ako ten ochrnutý fašistický sviniar, napojený na predpotopný dýchací prístroj a uväznený ako v sklenenej pasci. Tomuto hovorím desivý prienik do chorej mysle. Atmosféra starého domu bola elektrizujúca, toľko zlej energie sa tak často pohromade nevidí!

Protagonista vyzerá ako subtílny intelektuál, ktorý píše do školského časopisu a pokúša sa stať spisovateľom. V póze drsného chlapíka, ktorý si päsťami kliesni cestu, a aj za cenu krvi zdoláva prekážky, aby znova našiel svoju zmiznutú lásku, nezdal sa mi ani trochu uveriteľný. Film mal síce vláčnu atmosféru noiru, ale bol zasadený do súčasnosti. 30. - 40. roky, to boli časy, keď sa drsní frajeri pomaly vozili na svojich veteránoch poloprázdnymi ulicami a mohli obdivovať svet. Život musel mať vtedy iný rytmus. Vzhľadom na časovo-priestorové súradnice filmu Brick, je príbeh, ktorý ponúka nerealistický. Dĺžka filmu bola prepálená a dynamika mu chýbala ako soľ.

To Kako dokáže vyvolať pocit ohrozenia aj ponúknuť zombi masaker. Kamera šialene behá z jedného herca na druhého, niekedy úplne zamrzne, alebo sníma situácie z rôznych perspektív, či sa snaží byť všadeprítomná: obraz sa zdvojuje, ztrojuje atď. Spočiatku sa mi to zdalo objavné, potom ma to už len vyrušovalo. Postavy sa rozprávajú o vojne v Kórei, Vietname a nadávajú na Georga Busha. Asi to nejako súviselo s parodovaním amerických hororov, odkazov na ne je tu hneď niekoľko. To Kako má zmysel pre humor a vie si urobiť srandu aj zo seba. Inak to ani nejde, v opačnom prípade by tento film nedopadol dobre.

Človek od narodenia potrebuje niekoho, kto by ho viedol a učil. Táto pravda v Kynodontas nadobúda zvrátenú podobu. Panovačný otec rodiny (patriarcha a pánboh v jednej osobe), ktorý drží svoje tri dospelé deti v izolácii, ďaleko od civilizácie, chce, aby uverili, že svet za veľkou ohradou domu je nebezpečný a nepriateľský. Zabezpečuje iba základné biologické potreby syna a dcér (chlieb a hry, taktiež sex aj incestný), ale v skutočnosti ich týra nevedomosťou. "Deti" sa postupne začínajú správať ako zvieratá a na vonkajšie vplyvy reagujú ako na hrozbu, napr. syn zabije mačku, pretože si myslí, že ide o divokú šelmu. V tomto filme je to ako v Platónovom podobenstve o jaskyni: postavy žijú vo fiktívnom svete, pravá realita je za zatvorenými dverami. Keď tak premýšlam o tom, čo v Kynodontes robil šialený otec so svojimi deckami, mám pocit, že niečo podobné robí vláda s občanmi. A vôbec o tomto filme je desivejšie premýšľať ako sa naň pozerať.

Frustrovaná ženská s nejasnými bludnými predstavami zmätene pobehuje ulicami vilovej štvrti a ani "pánboh" nevie, čo sa odohráva v jej hlave. To, že je ľudská myseľ záhadou, som vedel dávno, ale v Ausentes nebolo takmer nič, čo by ma na tomto zistení mohlo fascinovať. Hodina filmu uplynula a na monitore priemyselnej kamery sa objavila záhadná žena v čiernom, pred supermarketom ležala mŕtva mačka (z brucha sa jej valili vnútornosti) a v dome niečo divne šramotilo. Všetkého tam bolo akosi málo a hoci Ariadna Gil hrala odušu, nestačilo to. Do konca filmu síce pribudla jedna scéna, pri ktorej ma zamrazilo, záver bol však predvídateľný...

Príliš psychedelické a nepríjemne vtieravé. Štyria humanoidi mali tváre ako maškary. Seriál obsahoval niečo temné a podprahové. Neviem ako deti so svojim zvláštnym vedomím a špecifickým vnímaním skutočnosti, ale mne sa raz snívalo, že mi Tinky vykrúca ruku, bolesť som cítil ešte aj po prebudení. Nevkus môže mať ničivé následky. Dávam bod, pretože to vyvolalo aspoň strach.

Príbeh z malebného zapadákova, s atmosférou sparného leta, prázdnin a detských hier, znenazdania a s ľahkosťou preniká k desivým rodinným tajomstvám, k veciam, čo mali zostať utajené. Ten druhý, zlé dvojča, je zároveň imaginárnym spoločníkom. Stretnutie s ním, veď to je hotový okultizmus: svet živých sa stretáva s posmrtným životom. Mysteriózny príbeh umocňuje mýtus o jednotnom vedomí dvojčiat, ktoré nepozná dualitu, a hoci plynie vláčne, má aj spodný prúd, ktorý sa nakoniec prevalí a prekvapí zaujímavým vyvrcholením. Film má aj istú filozofickú hĺbku. Mŕtvi v ňom pribúdajú tak, ako úvahy o smrti. Ten Druhý je vcelku dômyselný a atraktívny kus...