Ten Druhy

Napätie príbehu, ktorý vypovedá o podstate zla, vychádza z možnosti odhalenia. Žena traumatizovaná smrťou syna netuší, že ubytovala krvilačného zabijáka a je otázkou času, keby sa to dozvie. Takže, dejové zvraty sú očakávané. Privítal by som však dramatickejšie odhalenie, ako na základe logického zdôvodnenia, ktoré mi ponúkli režiséri. Súrodenci du Potetovci rozprávajú príbeh komplikovane, prostredníctom spletitých flashbackov vnášajú svetlo do situácie ženy, ktorej hrozí nebezpečenstvo. Chvíľami som bol na pochybách, či je ten mladík, ktorému tá žena pomáha, tým istým zloduchom, čo vyvraždil jednu rodinu. Zdalo sa, že ho minulosť dostihne a on bude pykať za svoje činy, ale spravodlivosť len prebehla popri ňom. Žiadny happyend, ani zadosťučinenie pre diváka. Anne Parillaud nehrala nejakú final girl z amerických krvákov. Ťažko povedať či to filmu prospelo, alebo nie. Z finále som mal veľmi nepríjemný pocit. To, čo sa na záver udialo nebolo iba hrozné, ale aj zlé.

Nerozumiem niekoľkým veciam. Napríklad prečo sa film nazvaný Shark Night 3D odohráva prakticky celý za bieleho dňa, alebo prečo krvilačný žralok napadáva svoje ľudské obete v riečnych kanáloch a na jazere. Netuším odkedy žije žralok v sladkých vodách! Skrátka bol som z toho úplne zmagorený aj vydesený, takže niektoré informácie ohľadne tohto "sladkovodného" živočícha som si musel overiť v príslušných encyklopédiách. Noc žraloka 3D je pre divákov, ktori nevideli Čeluste, vlastne sa nedá porovnať ani s Piraňou 3D, svojou kvalitou sa blíži skôr žraločím hororom ako Megelodon.

Príbeh je vystavaný ako sled nešťastných náhod a konflikt vytvárajú rozdielne pohľady na skutočnosť. Inak sa na rovnakú udalosť dívajú vidláci zo zapadákova, ináč ju vidia študenti z mesta. Keď dôjde k vysvetleniu nedorozumení a z náhod sa stane zámer, Tucker & Dale vs. Zlo zrazu nadobudne inú podobu. Film je formálne prešpekulovaný, pritom však pôsobí prirodzeným dojmom. Páčili sa mi dramatické zmeny nálad, ktoré film vo mne vyvolával: chvíľami bol mrazivo atmosferický, potom zas drsne zábavný a záver mal dokonca výchovný rozmer. Keď je invencia, tak horor s komédiou ide dokopy.

Učiteľka, ktorá túži po láske a vyvoláva strach, je infikovaná votrelcom a pritom sa snaží o ľudský prístup, to je taká kombinácia ako horor s komédiou. Ide o koflikt záujmov, ktorý vytvára podivnú náladu. Vikaren je naozaj zvláštne dívanie sa. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, zdalo sa mi, že pozerám na nudú schôdzu ZRPŠ, ale keď deti tajne vošli do domu učiteľky začal plnokrvný horor. Zaujímavo bol využitý napríklad motív ceruzky, ktorou učiteľká klopala na stôl. Nepríjemne ostrý zvuk búchania sa neustále vracal a prepínal vnímanie skutočnosti na nejakú snovú realitu, následkom čoho sa niektoré scény opakovali a zvyšovalo napätie. Aj napriek silným momentom filmu sa nemôžem ubrániť dojmu, že Vikaren mal na viac.

Na počudovanie tento horor stojí mimo záujmu, ale nemá prečo, videl som množstvo podstatne horších filmov. Séance nie je síce originálna, ale zato atmosferická a strašidelná, možno trochu komorná ducharina. Straší v nej nasraté dievčatko, no nelozí po stene, ani čierne vlasy jej nepadajú do tváre. V tomto zmysle sa klišé naozaj netreba obávať. Volá sa Cara Furia, čo v španielčine doslova znamená "nazlostená tvár ." Takže v prípade ducha mŕtveho dievčatka platí, že "nomen est omen" a nazlostnená má byť na koho, je tam ešte jeden nebezpečnejší duch, veď sa presvedčte.

Producent reality show ma v úvode presviedčal: Toto nie je film, ale skutočnosť! Pritom mi hneď bolo jasné, že je to found footage a nie skutočnosť. A keď som uvidel tie čiernobiele kváziarchívne materiály, na ktorých defilujú pacienti psychiatrickej liečebne so začiernenými očami, ako pokusné králiky šialeného vedca, tak sa mi otváral nôž v kapse a mal som pocit, že pozerám Dom hrôzy (1999), už len Femke Janssen mi tam chýbala. Páčil sa mi však sebaparodujúci charakter filmu, ktorý sa spočiatku nebral vážne. Odkrýval pozadie natáčania filmov ručnou kamerou, obsahoval aj zábery, ktoré by za "normálnych" okolností boli vystrihnuté (napr. platba zriadencovi za to, aby na kameru, povedal, že videl duchov...). Grave Encounters sa rozbiehal od nuly, ale zhuba od polovice už letel maximálnou rýchlosťou a ponúkol množstvo naozaj strašidelných okamihov. Veľká škoda, že v závere prišlo klišé: v poslednom zábere posledný preživší povedal svoje posledné slová a svetlo zhaslo. Preto dám len +++.

Na môj vkus príliš komorné a inscenačné. Moja zvedavosť však rástla každou minútou až do konca príbehu, ktorý je akoby naschvál otvorený. Hrôzostrašné a nevysvetliteľné veci sú skryté pod poklopom do pivnice, ktorá pre trinásťročnú Rynn slúži ako skladisko mŕtvol. Údajne ich zabalzamovala a podľa všetkého neskôr, spolu s priateľom, zakopala za domom. Zaujímavé, že režisér je v tomto veľmi opatrný, vlastne nič neukáže, iba naznačuje, ale pokiaľ ibe o nahotu je pomerne odvážny a Judie Foster, vtedy vo veku hrdinky Rynn, vyzlečie. Vo chvíľach, keď prichádza hrozba, zrazu hrá hudba ako v nejakej melodráme. Little Girl Who... je film herecky zvládnutý na výbornú a výborný je aj príbeh, ktorý ponúka, čo však nemôžem povedať o réžii.

Dúfal som, že mi Piknik na Hanging Rock sadne, ale nestalo sa. Je to vizuálna ekvilibristika bez opodstatnenia v príbehu. Dievčatá z internátnej školy bez stopy zmiznú - to je celá informačná hodnota aj kostra príbehu tohto filmu. Kochať sa esteticky vycibrenými pohľadmi do austrálskej divočiny, tak to som mohol radšej zvoliť prírodopisný film. Weirovi sa do chvíle zmiznutia žiačok darí budovať mysterióznu atmosféru, ktorá vyvoláva pocit blížiaceho sa konca. Potom v horúcom letnom opare dievčatá len v spodnom prádle vojdu do skál, ale nechcem spoilerovať, už takto som prezradil veľmi veľa... Ďalej sa už film nemá kam pohnúť, nikto nič nevie, a bohužiaľ ani režisér nedokáže prebudiť zvedavosť.

Nikdy by som neveril, že Amiši, títo prostí poľnohospodári, mi pomôžu pochopiť hlboký význam milosti. Odpustenie naozaj lieči bolesť, hoci to znie ako fráza. Amish Grace je Alfa Romeo medzi televíznymi filmami.

Keď som zbadal nože úhľadne poukladané na mäsiarskom stole a v prestrihu ženu zavesenú na háku, zľakol som sa, že pôjde o ďalšiu tuctovú gore-zakáľačku. Grafického zobrazenia násilia v Bereavement-e však nie je viac než je nutné. Ani páchateľ nevyzerá ako úplný imbecil, ktorý sa vyžíva v krvi - je to chlapík zo strednej triedy. Stevan Mena ťahá príbeh v dvoch líniach: osud uneseného chlapca a rodinné problémy mladej baby, ktorá chodí behávať do polí. Aj celý film v podstate plynie v joggingovom tempe, gradáciu nemá takmer žiadnu, ale narastá závažnosť zločinu... A je len otázkou času, kedy sa spomenuté dve línie príbehu pretnú. Záver bol taký, že sa dal predvídať, ale po bitke je každý generál. S. Mena to mohol ukončiť aj jednoznačne. Chápem ho, čo chcel povedať, že predurčenie človeka je nezvratné, najmä ak prežil ťažké detstvo a ovplyvnila ho "zlá" výchova. Túto myšlienku však mohol podať aj tvorivejšie (nie takto sterilne) a začať napríklad emóciami vo vzťahu bežkyne a uneseného. Nápady má veľmi dobré!