Ten Druhy

The Power sa odohráva na americkom juhozápade, v Novom Mexiku a točí sa okolo aztéckeho artefaktu - figúrky posadnutej temnou silou, ktorú nerozvážni študenti privolajú k životu. Netreba sa však dopredu obávať, žiadne pradávne indiánske monštrum sa vo filme neobjaví, až takého prúseru sa tvorcovia nedopustili. Je to čistý supernaturálny slasher, ktorý má mrazivú atmosféru a ustavične sa v ňom niečo deje. Scény útokov sa odohrávajú spravidla v noci a v najlepšom sú useknuté, ale aj tak je vidieť pomerne dosť. Keď sa záhady chopia dvaja novinári, snažiaci sa prísť na koreň veci, príbeh sa na chvíľu dostáva mimo rytmu, ale potom príde jedna nepríjemná nočná mora (fakt dobrá) a všetko sa dostane do pohybu. Je mi jasné, že tento film obsahuje niekoľko hororových klišé, ale nenudil ma a jeho čas uplynul rýchlo.

Napriek tomu, že Ta Pedhia tou dhiavolou sa tvári ako horor+ triler+ krimi, prekvapivo hýri atmosférou letnej dovolenky, pričom najmä pohľady na "Malé Benátky" v Mykonose sú úchvatné. Aj gradácia deja je pozvoľná, príbeh sa odvíja vo vychádzkovom tempe... Perverzná milenecká dvojica vraždí s úchylnou samozrejmosťou, akoby to bola na ostrove mimo sezóny tá najlepšia zábava. Brutálne scény sú remeslne zvládnuté, pôsobia surovo autenticky. Obeťami násilia sú homosexuáli, fízli, hipíci, narkomani a zvrhlíci, lenže takí sú aj vrahovia... Mastorakis sa zjavne snaží o akýsi filozofický podtext, úvahu o vine a treste, ale to mu až tak nevyšlo.

Všetko dôležité a zaujímavé sa odohrá na začiatku. Nočná milenecká scéna za zvukov triangla, s čiernou mačkou, sledovaná utajenou voyerkou... Keď je ráno nájdená v práčke s kapacitou cca 150 kg dokrvava vypraná mŕtvola milenca, všetky štyri (z toho jedna slepá) dievčatá zo starého domu sú podozrivé a začína pomerne nudné vyšetrovanie vraždy. Ale dalo sa to pozerať. Dievčatá sa ochotne, aj keď sa to od nich vôbec neočakávalo, obnažovali a vytvalo zvádzali detektíva. Vo filme je plno erotiky, skoro žiadne gore a len chabý príbeh. Hudba aj kamera však ponúkajú zaujímavý zážitok a vytvárajú výbornú atmosféru. Podľa prostredia mesta bol tento film zrejme natáčaný v Budapešti. Je to vlastne neskoré giallo, ktoré dokazuje, že v tom čase (1993) mal tento žáner svoje najlepšie roky už za sebou. Bezdôvodná erotika je paradoxne korením filmu, ktorého názov síce znel bizarne a lákavo, ale principiálne bolo fuk, či by sa volal mikrovlnka alebo mixér, lebo vraždiaci stroj sa prezentoval iba 2x ( pričom to podstatné sa dialo mimo obraz) a tú čiernu robotu aj tak urobila žehlička.

Remeselne zvládnutý horor s presvedčivou predstaviteľkou protagonistky, ktorá má zaujímavý imidž. Najskôr som si myslel, že Leisha Hailey má indiánske korene, ale je to s ňou trochu inak. Tieto poľné horory si často vystačia s predstavou starého domuuprostred obilných lánov, ktorý má temnú minulosť. Atmosféra je vo Fertile Ground pomerne dobrá, vzbudzuje úzkosť a obavy. Horšie je na tom nápaditosť, film prevažne parafrázuje staršie horory.. Spočiatku som si myslel, že rozdelenie filmu do kapitol je zbytočné, pretože ich obsah sa dal predvídať. Postupom času však na niečo upozorňovali a zvyšovali zvedavosť. Podobne ako občasné ľakačky ma aspoň vyrušovali z pomalého tempa príbehu. S týmto filmom to vôbec nie je také tragické, ako sa z celkového hodnotenia zdá. Je to príjemná jednorázovka.

Dlhé úvodné titulky sprevádzajú obrazy pekla Hieronyma Boscha, ktoré tvoria ich pozadie. Kto však čaká podobne zdĺhavý úvod, je na omyle. Film začína in medias res, niečo sa rýchlo zomelie, divák je vrhnutý do akcie, ale nie je jasné o čo presne ide. Neskôr, asi v polovici filmu príde pohľad do minulosti, ktorý sa pokúša vysvetľovať. To vysvetlenie je nepresvedčivé. Film má zaujmavé výtvarné riešenie, uctievači diabla sa usadili v nádhernom prostredí amerického juhozápadu, v púštnom kovbojskom mestečku. Satanistické rituály sú hodnoverné, napokon Fruest ich konzultoval s Antonom Szandorom LaVeyom. Niektoré masky, ktoré mali naháňať hrôzu však pôsobia tak trochu komicky. Atmofséra je podmanivá, len škoda, že príbeh kríva, je chaotický a odohráva sa prevažne potme.

Až na ten úvod.... výborné! Dievčenské baseballové družstvo, profesionálne hráčky v rajcovných dresoch, hrajú proti polodementným, nadržaným buranom, pred podguráženým obecenstvom. Akýkoľvek zmysel tohto zápasu uniká, bolo to ako stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole. Ale chápem, že hľadiska réžie, muselo byť naozaj problematické dievčatá do toho malebného zapadákova dostať. Ďalej to bola skutočná lahôdka: automobilová a neskôr lesná naháňačka, obete na oboch stranách. Po zuby ozbrojení miestni mamľasi prenasledovali krásne športovkyne v minimálnej zbroji, prevažne s baseballovými pálkami, ktoré neboli bez šance. Mám rád, keď sú sily vyrovnané, preto som z Blood games odchádzal spokojný. Ak tento film uvidí viacej ľudí, predpokladám, že klesne jeho hodnotenie, ale ja som na tieto vidiecke hixploitationy zaťažený.

Vojnový thriller s prvkami nazi exploitation. Lekárka Natália sa pokúša zachrániť postrelených nemeckých vojakov, ale nabehnú partizáni a dorazia ich. Udalosti sa vyvinú tak, že Natália putuje do koncentráku. Prostredie koncentráku navyzerá tragicky, aj keď je špinavé a ošarpané. Na začiatku filmu sa veľa strieľa, ale po výstreloch skoro nezostávajú krvavé rany. Vlastne ani neskôr, bičovanie nespôsobuje devastáciu tela. Film je pridlhý, lebo obsahuje pomerne dosť hlušiny. Zaujať môže zopár erotických scén a zaujímavá je aj atmosféra, ktorú vytvára vojenská pochodová hudba a kvílenie vetra.

Ale kedže! Carandiru sa s Mestom bohov nedá merať. Dlho som sa nedokázal zbaviť pocitu, že pozerám propagandistický film, cieľom ktorého je osveta medzi nevzdelanými masami, náchylnými na zločin. Je jasné, že z človeka, ktorý sa narodil vo favele, vyrastie kriminálnik s väčšou pravdepodobnosťou, ako z dieťaťa z vilovej štvrte. Trojica zahalených väzňov s kapucňami na hlavách sleduje lekára až k vchodovej bráne. Nakoniec sa ho jeden z nich nečakane spýta: "Doktor a vrátite sa ešte?" Skrátka, s realitou to má len málo spoločné. Carandiru ukazuje väzenie ako miesto skutočnej prevýchovy, a to je skôr idealizácia. Nový lekár si získa dôveru väzňov, a tí sa mu ochotne spovedajú, s nadhľadom prehodnocujú svoje životy, dokážu prijať sebareflexiu atď. Na neuverenie veľa zrelosti, smútku a sentimentu... Tieto vylevy trvajú 1 h. 50 min. a potom príde vzbura, v ktorej padne za obeť vyše sto väzňov. Ak bolo zámerom tvorcov vytvoriť súcit s väzňami, tak išlo o veľmi priehľadný ťah. To podstatné bolo napokon aj tak dopovedané v záverečných titulkoch.

Dom Rimbauerovcov je taký odtlačok temnej dávnej minulosti uprostred moderného Seattlu. Vynikajúce miesto pre horor. Atmosfericky je Dom v ružiach určite nadpriemerný, ale vývoj príbehu pripomína prehliadku múzea. Množstvo zaujímavých exponátov pohlcuje veľa času a pozornosti. Toľko, že zrazu nastane zatváracia hodina a my si uvedomíme, že sme veľa nestihli. Minulosť domu je desivá, rozprávanie o nej pútavé a duchovia, ktorí sa z času na čas zjavia sú strašidelní a odporní. Keď sa blíži záver, tempo príbehu sa zrýchli, príde koniec a ešte stále by bolo na čo pozerať...

Šialenec, ktorý prežil klinickú smrť, pozná odpoveď. Je to pointa filmu. Trocha predčasne sa ju dozvieme. Tria Mera. Jeho zápisky, bohato ilustrované podobizňami diabla by som si ale rád prečítal. Mám také tušenie, že by boli zaujímavejšie než celý film. Ohyzdní duchovia v ňom vyskakujú z tmy, niečo chcú. Ľudia, ktorých zachránili pred smrťou musia zabiť. Tria Mera. Život a smrť musia zostať v rovnováhe. Záver filmu si s originalitou nepotykal. Po celý čas som si hovoril, že ak postavy nenájdu cestu z bludného kruhu, bude to zlyhanie. Hlas smrti II aspoň nenudí, je hrôzostrašný a plynule odsýpa.