Ten Druhy

Objektívne je toto podstatne lepší prequel než Wrong Turn 3. Úvod, ktorý sa odohrával pred 27 rokmi na psychiatrii bol síce zahraný horšie ako ochotnícke divadlo na hodovej zábave, ale potom začala nefalšovaná hororová jazda. Postupné gradovanie deja, napätie, atmosféra zimy, brutalita a narastanie zlosti na zdegenerovaných kanibalov. Veľký počet tínedžerov, uväznených snehovou metelicou v opustenom sanatóriu, sľuboval pomerne vysoký bodycount. Postavy študentov sa správali a vyjadrovali primerane prostrediu a situáciam. Príbeh sa vyvinul tak, že ostali iba dievčatá, preto som si oprávnene kládol otázku, ktorá z nich bude posledná preživšia (final girl)? Keby O´Brien nechal nažive jedinú černošku z bielych šudentov a navyše lesbu, musel by celý film štruktúrovať ako vážnu spoločenskú výpoveď, ale on nemá talent na to, aby vytvoril horor ako Friday the 13th alebo Halloween. Úplne mi však stačí zistenie, že som sa pri Wrong turn 4 dobre bavil. Téma o lesných retardoch má stále zlaté dno, ešte stále je nevyčerpaná, preto sa celkom teším na prípadné piate (voľné) pokračovanie...

Jednu vec tvorcom seriálu predsa len vytýkam. Nepreniknuteľnú stenu, ktorá neustále dráždila moju zvedavosť. Svet na sever od tejto ľadovej steny zostal tajomstvom, do poslednej chvíle visel vo vzduchu ako hrozivý otáznik. To, čo tvorcovia pohodili divákom boli omrvinky, ktoré znásobovali hlad po poznaní. Verím, že sa v budúcej sezóne dozviem viac. Inak Hru o tróny chválim za pútavý príbeh i za precízne psychologicky vykreslené postavy a etnickú vyhranenosť jednotlivých kráľovstiev aj fyziognomickú rôznorodosť ich obyvateľov. Ako korenie seriál ponúkal chvíľkové erotické slasti, ale obmedzoval sa iba na situačnú brutalitu, do výpravných bojových scén sa nepúšťal... Dúfam, že to ešte len príde!

Zvodná mimozemská votrelkyňa zúfalo túži po reprodukcii svojho druhu a neľútostne hľadá vhodného kandidáta, pritom erotizmus je len čerešničkou na torte, podstata jej úsilia je prekvapivo desivá. Zaujímavý paradox, dynamická akcia, kvalitné obsadenie a v závere nádherná ukážka Gigerovho biomechanického surrealizmu. Hlbšie posolstvo tento film neponúka, zato dobrú zábavu áno. Jeho kontroverzné hodnotenie pripisujem tomu, že sa nedokázal vyhnúť prirovnaniu ku klasikách sci-fi žánru.

Keď sa režisér vo svojom diele vráti do čias mladosti (film sa odohráva v roku 1966) neznamená to, že aj tvorivo omladne. Invenciu mu to nevráti. V The Ward to už prirodzene nie je Carpenter na akého sme boli zvyknutí zo 70. a 80. rokov, ale to je predsa logické. Osobne mu neupieram právo točiť do posledného dychu, kedže je horor spôsob jeho života. Týmto filmom ma vôbec neurazil, hoci to nie je zázrak a je skôr schématický. Atmosféra bola chladná a plíživá. Dievčatá z blázninca hrali ako vedeli, aj keď mohli ukázať aj viac (a tým nemyslím iba scénu v sprchách). Príbeh pozvoľna gradoval, ponúkal strašidelné momenty a zaujímavo vyústil. A to na jedno pozretie celkom stačí.

Budem veľkorysý a dám až 4, réžisérom sa podarilo vybudovať mrazivú atmosféru, ktorá ma donútila vidieť gumenné monštrá - mutantov rýb oveľa hrozivejšie. Gore scény boli okorenené humorom, muži vyzerali ako machovia, a ženy boli étericky ženské, sálal z nich erotizmus, až ma mrzelo, že tvorcovia boli na šteklivé scény lakomí. Príbeh plynul s ľahkosťou, ale v závere sa na môj vkus príliš odtrhol z reťaze, keď monštrá zaútočili na ľudí počas festivalu v mestečku Solmon, ktorý doslova zmenili na bojové pole, a jednému z nich sa podarilo odhaliť miestnu kráľovnú krásy. Aj posledná scéna zrodenia monštra z tela ženy bola pritiahnutá za vlasy, hoci film ako celok vôbec neznehodnotila. Humanoids from the Deep má všetko to, čo by mal mať horor 80. rokov - a prevzal aj mnoho prvkov z Martinovho monster hororu L'isola degli uomini pesce (1979). "Gumáci" podľa mňa vyzerali lepšie než mnohé dnešné CGI príšery.

Pilot ma zaujal spôsobom rozprávania, ktoré vo svojej podstate popiera tradičný "americký hororový príbeh" a pripomína skôr surrealistické náhodné stretnutia bizarných udalostí. Nasledujúci dej sa odvíja na princípe voľných asociácii a dá sa len sotva predvídať, čo sa môže stať kameňom úrazu, pretože masový divák má rád všetko pekne predžuté a hneď úvode by rád vedel o čo ide. Zápletku príbehu zatiaľ chráni nepreniknuteľné tajomstvo. Napriek tomu však pilot sľubuje, že ho uspokojí strašidelnými scénami a čiernym humorom, často v nečakaných chvíľach a v obrátenom poradí. Mám také tušenie, že to bude ešte dráždivo pervezné, zamotané a mrazivé. Chlapík navlečený v čiernom latexe (pozri poster filmu) totiž nepôsobil ako manžel domácej pani, ktorá v závere zistila, že je tehotná.

Pri sledovaní Pavúčieho labyrintu, ktorý je ladený hororovejšie, sa mi veľmi pripomenula Krátka noc sklenených paneniek (1971). Podobnosť vidím v atmosfére a príbehu. Tak ako Aldo Lado využil energiu magickej Prahy, v The Spider Labyrith má Budapešť svojho génia loci a zvláštnu atmosféru, ktorá je síce v úzadí, ale neustále presakuje na povrch. Starý profesor, ktorý objavil náboženskú sektu, zomrie, ale to na čom je obesený nepripomína povraz, visia z toho cáry pavučiny. Netreba sa však obávať sektárskych kázní, vo filme sa skôr pracuje s tajomstvom aj v jeho závere ostane ešte veľa otázok nezodpovedaných. Vizuálne efekty a masky sú pôsobivé. Také desivé tesáky, ako mali "pavúči ľudia" som videl asi len v Leptirici. Erotiky je tu tiež pomerne dosť a navyše obsahuje závan smrti. Drsné mordy nie sú natoľko desivé, ako manipulácia s mŕtvolami. Príbeh má priamy ťah až do konca, zbytočne nebrzí, ani neodbočuje. Bol som spokojný.

Don't Be Afraid of the Dark sa berie príliš vážne, ani na chvíľu sa netvári ako rodinný alebo detský horor s nadhľadom. Pritom to, čo číha v tme má veľkosť vypaseného potkana, komický vzhľad, ale nemá žiaden zmysel pre humor. Miniatúrne príšerky mi pripomenuli malých démonov z Takácsovho The Gate (1987), no boli menšie a mali len málo humanoidných znakov. Keď sa divák nevžije do pozície dieťaťa, vlastne sa nemá čoho báť, voči krpatým príšerkám sa vôbec nemusí cítiť bezmocný. A v tom je ten problém. Napriek tomu, že hrdinovia vo filme mali veľké šance, vôbec nebojovali, len sa nechali príšerami ovládať. Nechcem však byť len kritický, atmosféra bola silnou stránkou filmu, v ktorom bolo hluchých miest naozaj ako šafránu. Predsa som čakal trochu viac.

Zombinladen je krvavý a zároveň vtipný kraťas, ktorý má nesmierne dynamické tempo a na malom priestore dokáže nielen vytvoriť hrôzostrašnú atmosféru, ale aj dobre pobaviť a vysloviť ironický názor na americkú zahraničnú politiku. Takisto ide o paródiu amerických trhákov. Známy terorista vynárajúci sa ako zombi z Indického oceána, terorizovaný turistami... V jednej chvíli som nevedel či sa mám smiať alebo báť sa, ale potom som si uvedomil, že je to čistá fantázia. Ako filmári ani ja neverím, že pozostatky vodcu Al-Quajdy sú pochované na dne mora. Zombinladen je vcelku profesionálne natočený, zrejme to nebola lacná záležitosť. Žeby ho hradil nejaký tajný mecenáš?

Mŕtva dievka funguje ako objekt sexuálneho uspokojenia a súčasne predstavuje tajomstvo. Odkiaľ sa vzala a kým bola, dokiaľ žila? Takže, pre skupinku mladistvých outsiderov je táto zombíčka vlastne femme fatale, ako živá by sa o nich zaiste ani neobtrela. Súhlasím preto s názorom, že Deadgirl má sociálny rozmer, či zámerný, alebo nezámerný ťažko povedať, určite však provokujúci a hodný zamyslenia. Je to dekadentný a zvrhlý film, ani nie tak vizuálne ako v domýšľaní, - film, ktorý sa miestami tvári ako americká sračka, ale je natočený európskym spôsobom, vo svojej podstate je kontroverzný. Postavy sa vyvíjajú, sú psychologicky vyhranené, a hoci sa to nezdá, ich konanie je, aj vzhľadom na spoločenské zaradenie, až zarážajúco logické.