Ten Druhy

Toto už nie je pokračovanie Vreskotu, ale takmer jeho remake. Tvári sa ako príbeh v príbehu, v ktorom je opakovanie matkou hrôzy, ale je to aj múdry režijný ťah? Pri sledovaní každého nasledujúceho Vreskotu som zvyčajne už dávno zabudol, kto vlastne vraždil v predchádzajúcom. Na Vreskotoch som si vždy cenil pevne zamotanú zápletku, hodnú dobrej detektívky, na rozdiel od ktorej nebolo odhalenie vraha skoro ani relevantné. Vreskot 4 po hodine svojej minutáže konečne zabral a nesklamal ma.

Unhinged obsahuje prvky slasheru, ale žánrovo sa mu vzďaľuje, a to nielen pretože straty na oboch stranách sú nízke: 1:3. Skôr by som to videl na atmosferický psychothriller o šialenej rodine, do ktorej područia sa dostanú tri dievčatá. Tento film pracuje s jednou z najdesivejších predstáv človeka civilizovaného sveta, že sa mu v zapadákove na noc pokazí auto. Atmosféra je nesporne najväčším tromfom tohto pomalého hororu. Gestá prísnej stareny a jej "dcéry" sú naozaj veľavravné, ale na druhej strane to, čo malo znieť desivo ako zvuky noci, znelo skoro ako vzdychy onanie. Nakoniec, dievčatá boli neočakávane smelé. Koncovka filmu bola takisto nad očakávanie brutálna, aj keď trochu teatrálna. Odhalenie ma šokovalo a presvedčilo, že všetko je inak. Len škoda, že prakticky všetka akcia bola sústredená do záverečných 5-6 minút.

Jessica Lowndes v hlavnej roli tu behá s prevŕtanou lebkou a ogrcaným dekoltom a Autopsy vyznieva ako nekonečný sled citácií zo známych "osemdesiatkových" krvákov. Adam Gierasch čerpá inšpiráciu od Rosso Sangue cez Re-Animátora až k Mŕtvej jame... Moje hodnotenie bolo spočiatku na nule, ale postupne som predsa zmenil názor, nielen pretože film dokázal pritlačiť na pílu, ale najmä kvôli istému výtvarnému cíteniu, ktorými tie bizarné a krvavé obrazy disponovali.

Vcelku kvalitný osemdesiatkový horor na tému čarodejníctva a čiernej mágie, v ktorom zápornú úlohu dobre stvárnila vtedy ešte nie príliš známa poľská herečka Joanna Pacula. Vo filme je dostatok akcie a zručne natočených gore scén (zapôsobí najmä úvodná scéna havárie). Je to v podstate typický demonický horor, ktorý má "povinný" predpríbeh (odohráva sa v Afrike), sčasti vysvetľujúci pôvod zla a naznačujúci nebezpečenstvo, aj postavu kňaza, ktorý je v tomto filme skôr štatistom. Scenár je asi najväčšou slabinou, lebo obsahuje zopár nedomyslených vecí. Napríklad tínedžerka Amy (M. Salenger) sa v úvode na omši v kostole demonštratívne vzdáva Satana, čo v príbehu prakticky nehrá žiadnu rolu, vzápätí ju totiž teta Brenda (M. Kuzyk) zasväcuje do tajov sexu a rozpráva historku, ako si jej priateľ navliekol fosforový prezervatív, ktorý v noci svietil. Všetko zlé je však na niečo dobré, preto aj diery v scenári spôsobili , že nakoniec zostalo veľa nedopovedaného, a to je pre filmy pracujúce s tajomstvom najväčšou devízou. Príbeh už smeroval do stratena, ale v koncovke ma opäť uzemnil mrazivou atmosférou, ktorá prerástla do prudkej záverečnej akcie.

Veľký počet táborníkov aj žánrové postupy v úvode filmu, ktoré nasvedčujú tomu, že pôjde o slasher, dávajú falošný prísľub je budeme svedkami vysokého bodycountu v nádhernom horskom prostredí. Opak je pravdou, vo filme sa dlho neumiera, žánrovo sa posunie niekam inam, a nakoniec je plno preživších. Final terror dosť lavíruje nielen medzi hororvými subžánrami, ale aj medzi svetlom a tmou, často strieda statické zábery do prírody s pohmúrnymi pohľadmi do tmy, teda na miesta, kde je tma ako v rohu, na ktorých sa na nešťastie (pre diváka) začne diať niečo dramatické alebo brutálne. Režisér obsadil množstvo typovo rôznych hercom, ktoré sa ani nemuseli vyhraňovať, aby som ich rozdielnosť vnímal, skrátka evokovali dojem letných stanovačiek pri táborovom ohni. Zlo, ktoré v lesom na nich číhalo bolo málo konkrétne, zato filmu dodalo atmosferický nádych.

Skôr psychologická sonda na tému rodinného násilia ako kanibalský horor. Reťazami spútaná a v pivnici uväznená kanibalka sa postupom času v príbehu ukáže ako menej dôležitá. Je to len akási časovaná bomba v prostredí narušených vzťahov rodiny právnika Chrisa. Sean Bridgers ma v tejto úlohe despotického patriarchu - otca/tyrana milo prekvapil, v zmysle vytvárania filmovej zápletky a postoja k ženám sa naozaj beštiálne prejavil. Film The Woman, ktorý mi chvíľkovými sexuálnymi bizarnosťami pripomenul Dead Girl (2008), určite neponúkol iba efektívnu zábavu polnočných filmov na jedno použitie, hoci zadosťučinenie dostal na záver aj hororový divák v podobe kanibalských gore jatiek z reťazí odviazanej divokej ženy...

Nacho Cerdá vytiahol na diváka asi všetky zbrane duchárského hororu, toľko žánrového klišé som v jednom filme ešte nevidel, a predsa to funguje a má rotáciu. Genealogické materiály, matričné zápisy, staré rodné listy a vybletnuté čiernobiele fotografie sú v tomto žánri veľmi účinné a dotvárajú atmosféru. Dej má dynamický spád, niekoľko dramatických zvratov a okamihov prekvapenia, ktoré nedovoľujú nudiť sa. Tajomstvo, s ktorým film pracuje zostáva dlho neodhalené.

Mohlo to dopadnúť horšie, keď sa namiesto dramatickej gradácie a akcie, začne príbeh potápať v očakávaných dialógoch o viere a nevere, záchranný pás mu hádžu herecké výkony, ale ani to nestačí. Liv Tyler sa tvári pomerne upäto v náručí milenca aj v momente, v ktorom ju manžel ohrozuje pištolou. V podstate, tak ako ostatní herci však nemá čo hrať. Muž, ktorý sa nachádza v hraničnej situácii života a sľuboval zaujímavé predstavenie, stojí na rímse od začiatku do konca a spomína, ale nemá, čo ponúknuť. Počas jeho spomienok som sa pristihol pri tom, že sa nudím. Otázka, ktorá zo zainteresovaných postáv zomrie však udržala moju pozornosť do konca. Zabije sa milenec, alebo zomrie jeho milenka, či dokonca jej manžel, alebo skoncuje so sebou aj vyjednávač, ktorý zažil sklamanie? Nchcem predbiehať, ale ani ten pád nebol dobre natočený.

Temný vidiecky triler sa rozbehne naozaj zostra: brutálnou scénou zavraždenia maskovaným vrahom, ktorého identita je síce zrejmá od začiatku, ale Villaronga ju predsa zahmieva démona Pitorliua, ktorý sa ponad nasledujúcimi udalosťami znáša ako prízrak pochmúrnej atmosféry povojnového Španielska. V mozaike osudov rodín porazenej strany v občianskej vojne nie je núdza ani o ďalšie drsné scény: kastrácia homosexuála, odpratávanie mŕtvych z garoty atď. Sú o to drsnejšie, lebo ich vnímame detskými očami, Ale nie sú natoľko exponované a početné ako napríklad v predchádzajúcom Villarongovom filme Tras el Cristal (1987). Tentoraz sa režisér zameriava viacej na psychológiu dospievania a vytriezvenia z ideálov. Spáchaný zločin je nekompromisne analyzovaný asi 12 ročným hrdinom, ktorý odmieta ospravedlnenia a výhovorky matky a postupne demýtizuje svoj vzor, zmení pohľad na otca. Pa negre ponúka zaujímavý príbeh a prekvapivé rozuzlenie. Som rád, že som narazil na tento film - dostal som viac než som čakal.

Niečo medzi Rosemary's Baby a The Changeling (1980), ale kvalitou sa to ani jednému z týchto filmov nepribližuje. Erica Prior možno vyzerá ako Mila Jovovich, no nehrá tak. Chyba nie je v námete, literárna predloha Ramseya Campbella Pact of the Fathers je zaujímavá a nápaditá, ale v spracovaní. Film ma pomalý a nudný vývoj, mizernú pseudogotickú atmoféru na úrovni televíznej inscenácie a takmer nulové napätie. Tajomstvo je odkryté priskoro a bez emócií, priemerne intelegentnému doklapne, čo je vo veci, ale P. Plaza ďalej ťahá divákov za nos, mysliac si, že ešte nepochopili. Na môj vkus príliš verbalizované a mdlé, vhodné azda na projekciu po nedeľnom obede...