Cervenak

Ak nie úplne najlepší, tak aspoň najkultovejší spaghetti-western - samozrejme mimo leonoviek. Franco Nero ako jediný z talianskych napodobňovačov Clintovho "drsného pohľadu" neupadol do zabudnutia (nejaký čas to skúšal aj Terence Hill, ale jeho vážne úlohy spláchol čas a pretrvali len tie komediálne). Legendárny nápad s truhlou, záverečná strieľačka s rozdrvenými rukami alebo tromfovanie Clinta (ktorý na jeden "záťah koltom" zložil najviac troch súperov, Django ich takto sundáva minimálne päť) - to všetko sa zapísalo do dejín žánru.

Nádherný, nápaditý vizuál, ktorý navyše vďaka McKeanovmu typickému rukopisu nepripomína nič zo súčasnej filmovej fantasy tvorby, mimoriadne sympatická hlavná predstaviteľka, ktorá by "Eragona a Pevensiovcov zabila pľuvancom", ale... Gaiman ako scenárista sa veľmi neodviazal a v druhej polovici, keď sa človek nasýti netradičnej obrazovej stránky, to začne byť nečakaná nuda.

Tento film by sa ľahko dal opľuť a nazvať zbierkou vojnových klišé tryskajúcich pátosom. LENŽE... Režíroval ho Edward Zwick, ktorý už toľkokrát dokázal, že pátos a veľké myšlienky vie podať decentným spôsobom, neurážajúcim vkus. A keď mu v tom hrajú Freeman a skutočne excelentný Washington (vďaka nim má farebná časť obsadenia výraznú prevahu - bielu časť totiž zastupujú Broderick a Elwes), niet čo riešiť. Film občas, hlavne vo výcvikových pasážach, pôsobí trochu televíznym dojmom, lenže potom príde skutočné veľkofilmové mäso. A v bojových scénach Zwick ako zvyčajne exceluje. V konečnom dôsledku jeden z najlepších filmov o americkej občianskej vojne.

Celkom pozerateľný jednorázový historický thriller, ktorý sa nielen plagátom a obalom DVD snaží navodiť dojem, že ide o niečo v štýle Bratstva vlkov. Námet (podľa skutočnosti) je celkom zaujímavý, ani scenár nie je komponovaný najhoršie (hoci má svoje diery). Aj režisér sa snaží (jazda horiaceho povozu nočným lesom, premena vlka na človeka v lejaku, nakrútená ako zmývanie vlčej podoby z ľudskej kože prúdmi vody), ale dojem televízneho priemeru prevláda. Škoda. Najviac zamrzí vlažný Julian Sands, ktorý rozhodne dokáže hrať omnoho démonickejšie zjavy. Rozhodne však jeden z lepších filmov z produkcie Briana Yuznu, ktorý sa preslávil Re-Animátorom, no dnes už len v Španielsku chŕli jednu lacnú sračku za druhou.

Trenky plné čokolády. Chvíľami som uvažoval o absolútnom hodnotení. Vidieť v jeden deň francúzsku Noc s nabrúsenou britvou a britský Pád do tmy, to aby človek uveril, že hniezdiskom kvalitného súčasného hororu nie je Hollywood ani Ďaleký Východ, ale stará dobrá Európa. Neil Marshall zo zdanlivo primitívneho námetu (partia mladých žien v rámci relaxu zlezie do jaskýň niekde v Appalačských "Misty Mountains" a musí čeliť svorke ľudožravých Glumov) vykresal brilantný horor, z ktorého tryská napätie i krv. Klaustrofóbia funguje na jednotku a film je vďaka nej nervydrásajúci aj počas prvých 40 minút, do útoku prvého monštra. Divák sa podvedome obáva, že dobré pocity vyprchajú s nástupom nejakých trápnych gumených potvor, ale opak je pravdou - Marshall vie, že monštrum nesmie byť smiešne a to jeho veru nie. Práve naopak - jaskynní ľudožrúti sú extrémne odporní. Ľakačky sú infarktové, gore-efekty čvachtavé a poteší aj fakt, že ústredné hrdinky nie sú partia uvrieskaných amerických školáčok, ale normálne racionálne sa chovajúce baby (teda až do chvíle, než im hrôza premieša závity na šedej kôre). Pre mňa možno najstrašidelnejší filmový zážitok za posledných 5 rokov, účinkom porovnateľný s Kruhom, Nenávisťou či Tými druhými.

No konečne! Už som mal plné zuby toho, ako si dnešní teen-blackmetal-horror-pozéri spokojne krochkajú na vylúhovaných čajoch typu Saw, Cabin Fever, Hostel či Slimák a tvrdia, že práve toto je to správne mäso (ale zase je to pochopiteľné, veď oni kakali do plienok pri Vreskotoch, zatiaľ čo nám mazákom prvé stretnutia s hororom zaobstarávali Romero, Fulci, Lenzi, Raimi a hlavne maestro Argento). Noc s nabrúsenou britvou som dlho odkladal v obave, že dostanem podobný moderný výluh. Ale ajhľa, aké príjemné prekvapenie! Alejandre, ktorý ma presvedčil už "okatými horami", predvádza takmer dokonalý francúzsky bitúnok, ktorému prostučká zápletka (veľmi sympatická nakrátko ostrihaná lesbička čelí extrémne odpornému vidieckemu slasherovi, ktorý vykynožil rodinu jej kamarátky... a niečo sa v tom zvrtne) len prospieva, pretože umožňuje režisérovi roztočiť smršť brilantne zrežírovaných scén a chutne nechutných nápadov. Záverečný zvrat sa samozrejme bije s logikou, ale keďže som ho na základe jednej hlášky z úvodu očakával, výborný dojem z filmu mi nepokazil. Excelentná audio stopa - zvolená hudba i zvukové efekty len podčiarkujú skvelý hororový zážitok.

Vietnamská vojna bez plazenia sa zablatenou džungľou, rán voňajúcich napalmom a topenia amerických zajatcov v prasacích sračkách? To beriem! Navyše komplexný pohľad na situáciu vo vojnovom Vietname na pozadí klasického detektívno-thrillerového vyšetrovania vrážd šikmookých prostitútok? Ešte lepšie! Ale... Film má tri zásadné nedostatky: 1, skúsenejší divák už asi po 15 minútach odhadne totožnosť vraha a potom už len čaká, kedy to docvakne aj hlavným hrdinom; 2, Willem Dafoe je tradične výborný, ale Gregory Hines celý film nerobí nič iné okrem "frajerského" žviakania žuvačky, ktoré je také odporné, že mu už po 5 minútach chcete odraziť hlavu bejzbalkou; 3, záver s béčkovým zloduchovým prejavom a "záchranou v poslednej chvíli"... Nebyť týchto vecí, mohla to byť "Čata v zázemí". Stále však zaujímavé a prudko pozerateľné.

Výhradne pre kóreofilov (viď Adrianov milosrdný komentár). Ázijsky komplikovaný spôsob rozprávania, pri ktorom si musíte štvrtinu vecí domyslieť a štvrtinu zase pustiť jedným uchom dnu a druhým von, ma už nemôže prekvapiť. Takisto ma nezaskočia typicky šikmooké žánrové kotrmelce, keď sa prechádza z komédie do vážnej drámy, z drsnej akcie do romantickej poetiky. Lenže z tohto bordelu sa mi premiešali vajcia s očnými buľvami. Asi to bude tým, že na takéto tančeky sú majstri Hongkongčania, no kórejský pokus totálne zlyháva. Solídna zápletka (mladá vyšetrovateľka sa zamiluje do „mafiánskeho“ hrdloreza) sa načisto stráca v audiovizuálnom chaose, v ktorom znie techno-metal aj chorály a prechádza sa z fakt otravných spomaľovačiek do uletenej groteskovej zrýchlenosti. Hlavní hrdinovia (akože anime šermiarska buzna s vlasmi spomalene vejúcimi do tváre a prehrávajúca, afektovaná, uvrešťaná a teda pramálo sympatická dievčina) sú herecky totálne mimo a niet medzi nimi ani náznaku chémie, na čom by samozrejme film mal byť postavený. Po technickej stránke je to dokonalosť sama, ale to ešte neznamená, že je to dobre zrežírované – inak by to predsa nebola taká nuda. Výnimku tvorí jedna jediná scéna, ktorá je jednoducho úchvatná – prvý „zamilovaný súboj“ ústrednej dvojice v temnej uličke, za svitu mesiaca, odohrávajúci sa niekde medzi 30. a 40. minútou filmu. Keby to celé bolo takéto štýlové, tak sú Súperi absolútna bomba.

Jedna z tých priemernejších klasík. U starých westernov sa zvyčajne bavím lepšie. Hoci sú to 70. roky, nejde o žiadne peckinpahovské experimenty, ale o totálnu príbehovú klasiku, ozvláštnenú vlastne len tým, že hlavní hrdinovia sú čierni. Je tu všetko, čo dobrá kovbojka potrebuje - putovanie kolóny na západ, hašterenie dvoch protikladných hrdinov, prepadnutie banky, prenasledovanie nasratým šerifom, Indiáni, hojnosť prestreliek (vrátane záverečnej asi 10-minútovej) a nechýbajú trefné hlášky. Réžia je obstojná, tempo rýchlo. Tak prečo film zľahka nudí? Asi preto, že medzi hlavnými dvoma hrdinami nefunguje správna buddy chémia. Belafonte si rolu užíva, avšak hlavná hviezda Poitier napodiv totálne kazí svoj vlastný film. Toho estwoodovsky drsného pištoľníka, kosiaceho rasistických zloduchov parádnymi spílenými brokovnicami (či skôr kozlicami) mu s tým jeho štramáckym, dobráckym a navýsosť sympatickým ksichtom jednoducho neverím.

Čajíček. Tá povesť "najhnusnejšieho filmu týchto čias" je náramne prehnaná. Je to nahláškované, solídne zrežírované, herci sa bavia, ale chcelo by to fakt nejaké poriadne "maso". A to sa bohužiaľ nedostaví. Konzumentom Vreskotov zrejme bude naozaj zle, ale nás starých "braindeaďákov" tie dve-tri vybuchnuté hlavy v závere nechajú neuspokojených. Šťavnatejší bol dokonca aj pôvodný film Night of the Creeps, ktorého je Slimajz nepriznaným, ale očividným remakom.