Cervenak

Stačí premenovať Clintovu postavu a kľudne to môžete brať ako nepriznaný šiesty diel Drsného Harryho. Tento film obsahuje moju najobľúbenejšiu filmovú hlášku vôbec. Clint (mieriaci po záverečnej naháňačke na dobitého Raula Juliu tradičnou veľkokalibrovou búchačkou): "Musí existovať sto dôvodov, prečo by som ťa nemal zabiť. Lenže ja si práve teraz na žiadny nespomínam." BANG! :-)

Dirty Harry a odstrelené gule. "Mňa už len tak niečo neznechutí. Zvykol som si na násilie i korupciu, na starenky zabité kvôli dôchodku i učiteľov vyhodených zo 4. poschodia kvôli zlým známkam. Ale z čoho sa mi fakt dvíha žalúdok, je ten tvoj hot-dog. Ako to môžeš žrať s kečupom?!" Po mierne slabšej trojke návrat ku kvalite. Aj napriek tomu, že Clint sa už pri peších naháňačkách a pästných súbojoch riadne zadychčí. Dostatok akcie, hlášok i zaujímavé kriminálne pátranie. Eastwoodova réžia je tradične presná, sústredená a ani na okamih nenudí. Záverečný ikonický nástup a brutálne rozstrieľanie zloduchov novou búchačkou je možno najlepšia scéna celej série. No a samozrejme, bod za prdiaceho psa :-).

Pre mňa najslabší Dirty Harry. Síce je asi najakčnejší z celej série, ale zároveň ma najslabší scenár a neveľmi zaujímavý príbeh. To však samozrejme neznamená, že by to bol zlý film. Clint je vo svojej úlohe z dielu na diel dokonalejší.

Najlepší Dirty Harry. Perfektne vyvážená zmes kriminálky, brutálnej akcie a hlášok. A veľmi zaujímavá dilema pre Callahana, ktorý sa musí rozhodnúť, či sa pridá k samozvaným likvidátorom mafiánov, alebo zostane tvrdo na strane zákona a predpisov, ktorými niekedy sám tak veľmi opovrhuje.

Štvrtá * je za to, že je to TEN slávny prvý DH. Veľmi príjemná eastwoodovka, ale ďalšie diely ju predčia väčšou hustotou hlášok, mierou akcie i výživnejšou prepracovanosťou hlavnej postavy. Najlepší je Harryho prejav na tému "čo sa stane, keď samovrah na činžiaku strhne so sebou aj poliša, ktorý ho chcel zachrániť" - dole potom nikto nevie, ktorý kus tela patrí komu :-).

Jednoducho ten film milujem. Je to scenáristicky roztrieštené, takže ide vlastne len o sériu Hillových skečov a Fondových nostalgických pripomienok klasických leonoviek. Lenže každá z tých scén je nabitá nápadmi a funguje dokonale (súťaž v pití a strieľaní je scéna, ktorú občas predvádzam priateľom :-). Je vidieť, že producent Leone viac než len nazeral režisérovi cez plece - hlavne úvodná prestrelka v holičstve je geniálne natočená a vyrovná sa ktorejkoľvek prestrelke zo slávnejších leonoviek. K tomu Ennio Morricone vo vrcholnej forme, striedajúci klasiku s odľahčenou polohou (ústredný Niktov motív je jednou z vôbec najpríjemnejších a najradostnejších filmových skladieb vôbec). No proste paráda.

Celkom milá a zábavná paródia, v ktorej malá spievajúca divožienka (v podaní kedysi slávnej talianskej popovej hviezdy Rity Pavone) postupne vtipne zlikviduje všetkých slávnych spaghetti-westernových hrdinov - Djanga, Ringa, aj nejakého machrujúceho týpka, ktorý nosí pončo ;-).

Ďalší razantný dôkaz, že niečo ako "súčasný britský survival horror" naozaj jestvuje. Skoro bez ľakačiek a bez prekvapivých rozuzlení (ale v tom je práve geniálny fór, že hrdinovia sa v polovici filmu v kľude zamyslia a logickou úvahou odhalia identitu i motívy vraha presne ako každý bystrejší divák), nechýbajú ani ťažkotonážne klišé, ale stále napínavé a sympaticky nekompromisné. Výživné gore-efekty, dobre zrežírované naháňačky s krvilačnými psiskami a banda hrdinov, ktorí majú sakramentsky ďaleko od debilných amerických školákov. A hlavne je to realizačne jednoduché (rozumej lacné), čo je však práve tá správna ingrediencia dobrého horroru. V mojich očiach filmu podráža nohy len čisto subjektívny fakt, že som krátko pred ním videl Marshallov Pád do tmy, ktorý je asi tak desaťkrát strašidelnejší a dusivejší.

Možno posledný čistokrvný spaghetti-western. Voľakedy dávno, keď som ešte nepoznal tvorbu Sama Peckinpaha a Johna Woo, ma fascinovali tie husté prestrelky s efektne spomalene padajúcimi zloduchmi. Pre mňa klasika žánru.

Jeden z mojich najobľúbenejších špageťáckych westernov. Rýdza "prašno-mexická" atmosféra, solídny príbeh, vysoká hustota dobre natočených prestreliek, nuž a samozrejme výborný Franco Nero. Samozrejme to nemá nič spoločné s originálnym Djangom, to len Američania po úspechu pištoľníka s truhlou premenovávali každú taliansku kovbojku na "Django niečo"...