Anderton

Tscherkassky použil zábery z romantickej kostýmovej drámy Mayerling s Omarom Sharifom a cez jej príchod vlaku a priznanie filmového materiálu odkazuje na úplné počiatky kinematografie. Je to možno trochu prvoplánové, ale i doba Mayerlingu odkazuje na toto obdobie a navyše tu máme happy end, neoddeliteľnú to súčasť celej histórie kinematografie.

Koláž z filmových záberov zameraných na techniku.

Nakoniec celkom príjemné prekvapenie, nie každý deň vidím takto rýchlo odsýpajúci slovenský dokument. Je ale škoda, že Nvotová nedokázala lepšie prepojiť dokumentárnu, časovo chronologickú časť s rozhovormi s politikom v jeho legendárnej vile, v podstate sa z jeho úst nič extra nové nedozvieme a myslím, že množstvo divákov bude očakávať práve nové pohľady na vec. Pamätníci sa vlastne nič nové nedozvedia ale budú sa baviť, mladí budú pozerať s otvorenou hubou a to je dobre.

Ritchie prichádza v jednotlivostiach s fajn až výbornými nápadmi, aby nakoniec v celku sklamal. Samozrejme ako koho, Krycie meno Strýko ale nedokáže poriadne chytiť za gule vo finále, čo ho v mojich očiach nakoniec strháva k priemeru. Nakoľko autor verne odkazuje na pôvodný seriál bude zaujímať asi dva a pol diváka na svete. Škoda aj prevareného príbehu a očakávateľného a zároveń nezmyselného zauzlovania deja, v podstate by to bolo rovnako funkčné a možno aj funkčnejšie aj bez tých podrazov na druhú.

Na rumunskej novej vlne ma príjemne prekvapuje jej nenápadný humor, založený na neuveriteľnej absurdnosti postkomunistickej éry krajiny a nakoniec aj celého východného bloku. Škoda, že naši tvorcovia tento prvok do svojich diel zakomponovať nedokážu. Ion dostane od štátu ocenenie za zásluhy v druhej svetovej vojne a verte, že keď vám nejde doma kúrenie, synak múdro utiekol do Kanady a príliš sa o vás nezaujíma a sused robí brajgel, tak sa na toto "osvieženie" vo vašom živote až patologicky upnete. Lenže veci sa vyvinú trochu inak a k tomu budú patriť aj tie spomínané absurdno-tragicko-vtipné momenty.

Patriotka je dosť možno najkomplikovanejší Klugeho film a to je skutočne čo povedať. Na ploche dvoch hodín sa vystrieda toľko obrazov, hovoreného a písaného slova, až nadobudnete pocit, že sem dal režisér úplne všetko, o čom počas celej svojej kariéry premýšľal a možno tomu tak aj je. Klugeho dôležitá téma, pamäť nemeckého národa a vysporiadavanie sa s ňou tu dostáva ďalší rozmer, kedy sa stále spoločne s hlavnou hrdinkou pýtame a snažíme zistiť, čo to v skutočnosti dejiny, resp. história vo všeobecnosti sú. S použitím kosáku a kladiva na to Patriotka ale neprišla. Kluge ponúka svoj pohľad, pohľad nemeckého národa, z ktorého uhla pohľadu sa na takú WW2 príliš často nepozeráme. Ale to je iba vrchol myšlienkového ľadovca diela, ktoré to svojmu divákovi vôbec neuľahčuje a je to tak dobre.

Jakubisko sa v tom pretáčaní a dotáčaní akosi utopil a miesi tu svoju šesťdesiatkovú imagináciu s osemdesiatkovou gýčovitosťou. Postupne ma ale film celkom uhranul, asi preto, že som sa dlho bránil a bral ho desiatky minút ako nepodarok, či skôr odvar z Vtáčikov, no nie je tomu tak. Bohužiaľ mnoho potenciálne zaujímavého a nápaditého potápa dabing a postsynchrony, ktoré vôbec nesedia ani k tváram hercov, ani k pohybu ich úst. Chvíľami to až pôsobí, akoby herci dabovali postavy simultánne v priamom prenose. Možno aj preto najlepšie pôsobí scéna koncipovaná ako groteska. Film si myslím vyžaduje/zaslúži viaceré zhliadnutia.

Mnoho chlapíkov okolo štyridsiatky a po má výrazný potenciál skončiť ako Viorel. Stačí im dať iba frčku do nosa. Rumunský Falling down sa zaobišlo bez silných rečí a epizodických konfrontácií, Viorel len občas niečo prehodí, často je to buď áno, alebo nie. Dokáže sa ale aj naštvať, pričom hlas zvyšovať nikdy nebude, vystačí si s puškou, tá je hlasná dosť. Čo ho viedlo k onomu dobrovoľnému strmému pádu nadol pochopia asi vážne len chlapi pred či v kríze stredného veku a ich manželky. Dráma plná neveselých a tmavých obrázkov tých špinavších častí Bukurešti ale dokáže vďaka absurdnosti tamojšej spoločnosti aj paradoxne pobaviť. Podobným spôsobom ako pri Smrti pána Lazarescua.

Kto má rád interpretačne otvorené filmy, kde každý záber môže mať komplikovaný metaforický význam, alebo vôbec žiadny, ten si príde na svoje. Štvorec je tak akosi menej ucelenejší ako komorná hra so štyrmi postavami vo Vyššej moci, zato ide o úplne odlišný film, čo je myslím v prípade dvoch nasledujúcich filmov jedného výrazného autora minimálne chvályhodné. Ak položíme ľubovoľný predmet bez umeleckej hodnoty do vitríny v múzeu, stane sa umeleckým dielom? Ak prídeme s filmom na festival, stáva sa z neho umenie? Prvá otázka je z filmu, druhá napadla iba mňa. Povinnosť pre milovníkov konceptuálneho umenia.

Otrepaná komediálna zápletka výmeny dvoch chlapíkov na pozícii jedného z nich tu rozhodne nie je prerozprávaná prvoplánovou situačno-komickou formou. Čo ale automaticky neznamená že ide o umenie. Ando nie je Tornatore alebo Sorrentino a nakrútil niečo na rozhraní kina a televízneho filmu. Našťastie má ale k dispozícii Toniho Servilla, ktorý zahrá dokonale úplne všetko a vždy ide na plné pecky. Asi ani komentáre k tomu, ako je Taliansko skorumpované a politika špinavá hra, špeciálne Talianov šokovať nebudú a Slovákov a Čechov už vôbec nie. Na druhú stranu celkom fungujú paralely medzi umením filmu a politiky klamať a jednotlivé vzťahy oboch pánov so svojim okolím.