GTS_PUNK

Film režiséra Yoshiakiho Tokitu, vydaný v roku 2014, predstavuje časozberný dokument, v ktorom autor sleduje 26 rokov života Tomomi Maruyamy na ceste za jej snom stať sa zverolekárkou. Dokument dejovo začína v období základnej školy a postupne si všíma etapy Tomominho života, ktoré končia až v prítomnosti, kedy je už Tomomi dospelou ženou s vlastnou rodinou, ale najmä zverolekárkou, ktorá sa špecializuje predovšetkým na hovädzí dobytok. Tokitaov dokument nepredstavuje z pohľadu filmového prístupu ničím výnimočné dielo, celkovo ho možno hodnotiť ako kvalitatívne priemerný počin. Diváka však dokáže osloviť časozberným prístupom pri zachytení Tomominho príbehu, všímajúceho si jej rokmi silnejúcu túžbu splniť si sen a dosiahnuť vytýčený cieľ. Zaujímavý je takisto pohľad zblízka na prácu veterinára z viacerých uhlov. Režisérovi sa zároveň týmto bližším nazeraním darí do dokumentu vnášať akýsi ľudský aspekt, ktorý túto prácu zobrazuje predovšetkým ako poslanie. To so sebou neraz prináša aj nutnosť robiť náročné rozhodnutia, na čo snímka takisto poukazuje. Yume wa ushi no oishasan predstavuje dokumentárny film, ktorý vznikal naprieč štyrmi dekádami. Hoci z kvalitatívneho hľadiska zvlášť nevyniká, po obsahovej aj výpravnej stránke má čo ponúknuť a diváka dokáže zaujať. A to nielen preto, že sa zameriava na pre bežného človeka pomerne izolovanú pracovnú oblasť, ale tiež preto, že ukazuje, že ak má niekto v živote sen, ktorému všetko podriadi, môže sa mu splniť.

Dvanásťdielny seriál z produkcie TV Tokyo z roku 2010 prenáša diváka do prostredia dievčenskej strednej školy Majisuka Gakuen. Ani zďaleka to však nie je obyčajná škola. Na Majisuka Gakuen totiž študujú delikventky, ktoré sú súčasťou rôznych frakcií bojujúcich o nadvládu nad školou. Ako nová študentka do Majisuka Gakuen prichádza Atsuko Maeda (Atsuko Maeda), na ktorú čaká náročný boj na ceste až na samotný vrchol školy. Príbehovo je tento seriál TV Tokyo jednoznačne akčným počinom so zaujímavým zasadením, v ktorom však možno nájsť aj dramaticko-komediálne prvky. Naprieč dvanástimi epizódami sa nesie hlavná dejová línia, pričom však každá z epizód obsahuje vlastný menší príbeh, zväčša postavený na súboji Atsuko proti niektorej zo školských súperiek. Na postavy kladie seriál vôbec najväčší dôraz zo všetkého. A v podstate sa ani niet čomu čudovať, tie totiž z veľkej časti predstavujú dievčenské idoly zo skupiny AKB48, ktoré sú akýmsi "hnacím motorom" celého seriálu. Je nutné podotknúť, že nejakých veľkých kvalít v akomkoľvek smere (vizuál, výprava, bojové scény atď.) sa tu divák naozaj nedočká, ale atraktívne dievčenské idoly sú schopné tieto nedostatky kompenzovať. A to dokonca do takej miery, že v konečnom dôsledku seriál ani zďaleka nepôsobí ako podpriemerné dielo, ktorým by bez ich účasti, bohužiaľ, bol. Z pohľadu obsadenia dievčenských idolov je najzaujímavejšou a zároveň najlepšou stránkou seriálu charakterová jedinečnosť postáv, ktoré stvárňujú. Prakticky každá z nich je niečím špecifická, pričom však za tie divácky najpútavejšie možno označiť šialenú Gekikaru (Rena Matsui) či intrigánsku "myšku" Nezumi (Mayu Watanabe). Osobitne menovať by však bolo možné v podstate všetky, keďže schopnosťou niečím zaujať diváka sa vyznačuje každá jedna z nich. Respektíve skoro každá. Taká Nachu, ktorá stvárňuje jednu z hlavných postáv, totiž do seriálu príliš nepasuje a pôsobí skôr rušivo. Aj keď, pravda, práve ona je jednou z tých seriálových protagonistiek, ktoré nepatria do AKB48. Ako sme už uviedli, okrem dievčenských idolov, ktoré sú najvýraznejším prvkom celého seriálu, tento počin TV Tokyo veľa ďalších pozitívnych stránok neponúka. Majisuka Gakuen je aj napriek tomu dielom, ktoré v konečnom dôsledku ako celok nevyznieva kvalitatívne zle. Áno, je možné sa baviť o tom, do akej miery ide v tomto smere o zásluhy hereckého obsadenia mladými slečnami z AKB48. Najhoršie však nie je napísaný ani príbeh, keďže si diváka dokáže postupne získať. Seriál zároveň ponúka aj veľmi dobrý hudobný opening "Majisuka Rock N' Roll" a ending "Sakura no Shiori".

Filmový počin režiséra Daia Saka zo začiatku na diváka pôsobí ako dielo, ktoré bude svojím príbehom jedným z mnohých kriminálne ladených snímok. A hoci tomuto filmu nemožno akýmkoľvek spôsobom uprieť jeho kriminálnu stránku, postupne k nej pridáva aj ďalšie prvky, vďaka ktorým sa v konečnom dôsledku mení na príbehovo bohatý počin, ktorý je nepriamou kritikou spoločenských pomerov v japonskej spoločnosti. Na pozadí zaujímavo napísaného - a miestami bizarného - príbehu tak možno vidieť, ako sa Sako zaoberá témami, akými sú napríklad samota, klesajúca pôrodnosť, rodina, nevera či zamestnanie. Rovnako si však všíma aj problematiku nadmerného požívania alkoholu, nočné kluby, yakuzu či pôsobenie a vplyv siekt. Je pozoruhodné, ako snímka dokáže všetky tieto témy prepojiť v rámci jedného príbehu. Ide tak o komplexné dielo, ktoré ponúka pohľad na odvrátenú stranu Japonska, respektíve jeho spoločnosti, pričom sa prostredníctvom postáv výrazným spôsobom zameriava aj na často neľahké prežívanie jednotlivca. Film Daia Saka tak okrem kriminálnych či dramatických prvkov zachádza aj do psychologickej roviny. Keď už je reč o postavách, práve prostredníctvom nich snímka reflektuje spomenuté problémy. Objavuje sa v nej hneď viacero charakterovo zaujímavých protagonistov, ktorí dokážu diváka zaujať predovšetkým vďaka tomu, že ich stvárňuje dobre zvolené herecké obsadenie. Najväčšmi spomedzi neho vyčnieva Tomomitsu Adachi v hlavnej úlohe. Nie je však zďaleka jediným, ktorý prispieva k celkovo vysokej kvalite snímky Daia Saka. Yoru wo hashiru je viac než pozoruhodným dramatickým počinom, ktorý si všíma problémy japonskej spoločnosti. Diváka dokáže zaujať predovšetkým svojím príbehom, keďže v ňom šikovne spája hneď niekoľko sociálnych aspektov. Snímka režiséra Saka zároveň veľmi dobre pracuje s prepojením žánrov. Základ filmu stojí na spojení drámy a krimi, ale v rámci príbehu sa vyskytujú aj prvky psychológie či komédie. Komediálne prvky diela sú však predovšetkým bizarného charakteru a snáď najlepšie dokážu reflektovať z veľkej časti neutešený stav japonskej spoločnosti. Tá síce navonok môže pôsobiť ako takmer dokonalá a bezchybne fungujúca, v skutočnosti však vnútorne čelí mnohým problémom, ktoré rôznymi spôsobmi vplývajú na veľkú časť tamojšieho obyvateľstva. A práve na túto skutočnosť prostredníctvom svojho príbehu upozorňuje aj Sakoova snímka.

Nie je seriál ako seriál. A Yesterday wo Utatte: Haishin-ban Episode za seriál v pravom slova zmysle určite považovať nemožno. Ide totiž o šesticu krátkych, nanajvýš dvojminútových bonusových epizód anime Yesterday wo Utatte. Z príbehového hľadiska nerozvíjajú žiadnu vedľajšiu dejovú líniu, ale priamo nadväzujú na hlavné seriálové dianie, konkrétne dopĺňajú vybrané epizódy, ku ktorým patria. Kvalitatívne možno toto sexteto hodnotiť prakticky rovnako ako anime, keďže sa od seba v konečnom dôsledku nijakým spôsobom nelíšia. Yesterday wo Utatte: Haishin-ban Episode je bonusovým spestrením, ktoré spĺňa svoj účel "bytia bonusom" adekvátnym spôsobom, ale nič viac či extra od neho nemožno očakávať.

Pohľad na zvláštny život dvoch odlišných žien pod jednou strechou prináša vo svojom filme z roku 2021 režisérka Saki Kato. Tá v snímke predstavuje poriadkumilovnú Ako, zatiaľ čo scenáristka Haruka Toyoshima stvárňuje neporiadnu San. Na ploche necelých osemdesiatich minút sa pred zrakom diváka odohráva príbeh, ktorý je z obsahového hľadiska pomerne ťažko čitateľný. Možno v ňom síce identifikovať prvky komédie, drámy a dokonca aj mysteriózneho žánru, ale prakticky vôbec sa nedá povedať, o čom v konečnom dôsledku táto snímka pojednáva. V mnohých scénach pôsobí na diváka priam až bizarným dojmom a koketuje s absurdným humorom. Jeho výskyt vo viacerých scénach dokáže pobaviť, problémom však je, že prakticky k ničomu nevedie. Scény tým pádom pôsobia ako útržky pozliepané do jedného celku, ktorý však vlastne nedáva väčší zmysel. Ale ktovie, niekto erudovanejší by možno v príbehu tejto snímky dokázal vidieť nejaký hlbší význam. Je v ňom dôležitá mysterióznosť, má čosi dočinenia so snami? Nevedno. Dôležité však je, že v "surovom" podaní bez hľadania akéhokoľvek hlbšieho zmyslu počin Saki Kato príliš neohuruje. Prakticky výraznejšie ani nemá čím ohúriť. Hedatetete je síce filmom natočeným bez chýb či technicky problémových pasáží, ale jeho najväčším nedostatkom je obsahová stránka. Divákovi nezamotáva hlavu, rovnako mu však ani v náznakoch neponúka akékoľvek vysvetlenie toho, o čom vlastne je. Nachádzať v ňom pôžitok je potom veľmi ťažké.

Baseball je v Japonsku národným športom. Špičkovo zosynchronizované povzbudzovanie fanúšikov má hnať ich obľúbený tím k víťazstvu a vytvoriť puto medzi divákmi a hráčmi. Kto však povzbudí divákov, ak sa nedarí im? Musia sa povzbudiť navzájom. Film režiséra Hidea Joja z roku 2020 sa príbehovo odohráva počas jedného dňa na baseballovom zápase stredoškolského tímu. Namiesto diania na ihrisku, od ktorého sa však dejová odvíja, divák sleduje dianie na tribúnach, kde sa stretáva viacero študentov. Hoci sa na začiatku zdá, že ich nič nespája, postupne zisťujú, že toho majú spoločného oveľa viac, než si mysleli. Jojova snímka je do veľkej miery odľahčenou praktickou ukážkou japonského kolektivizmu, ktorý uprednostňuje potreby skupiny nad potrebami jednotlivca. Študenti, ktorých na začiatku trápia vlastné problémy, sa skrz baseballový zápas utužujú ako skupina, pričom ich jediným záujmom sa postupne stáva to, aby fandili tímu a pomohli mu získať cenné víťazstvo. Dramaticko-komediálny film Hidea Joja je vystavaný prevažne na konverzačnom základe. Prostredníctvom neho dochádza nielen k charakterovej výstavbe postáv, ale dokonca sa vďaka nemu dajú pochopiť aj základné pravidlá baseballu. Výpravne sa film odohráva prakticky iba na štadióne, respektíve väčšinu času dokonca iba na jednej tribúne, čo však v kontexte celého príbehu vôbec nevadí, dokonca tak obsahová stránka dokáže lepšie vyniknúť. Za pozitívum filmu možno označiť aj jeho herecké obsadenie. Snímku "ťahajú" dobré výkony prevažne mladých hercov v úlohách študentov, ale skvele im sekunduje aj vtipný Rikki Metsugi v úlohe zanieteného učiteľa. Arupusu sutando no hashi no kata je relatívne ľahkou komediálnou drámou, ktorá na pozadí jedného stredoškolského baseballového zápasu poukazuje na problémy študentov a to, akým spôsobom sa s nimi ako skupina vyrovnávajú. Hlavná myšlienka filmu, ktorou je vyzdvihnutie súdržnosti a cesty za spoločným cieľom, je jasná a čitateľná.

Dvanásťdielny anime počin z produkcie štúdia Doga Kobo, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 2020, možno žánrovo označiť ako dramatický slice of life s romantickými prvkami. V rámci deja netrvá dlho, aby sa príbeh jasne vykryštalizoval do podoby milostného štvoruholníka, ktorý predstavuje prakticky základný kameň celého anime. Zaujímavé však je, že výraznejší priestor dostávajú v rámci tohto štvoruholníka iba tri postavy - Rikuo, Haru a Shinako, zatiaľ čo Rou je viac-menej na "vedľajšej koľaji", slúžiaci skôr ako dejové spojovadlo prítomnosti s minulosťou. Podstatnú časť anime tvoria práve interakcie medzi týmito postavami, pričom divák má možnosť sledovať postupný vývoj vzťahov medzi nimi, ako aj to, akým spôsobom sa protagonisti navzájom ovplyvňujú, respektíve ako ich ovplyvňujú isté skutočnosti z minulosti. Z kvalitatívneho hľadiska nemožno povedať, že by bol príbeh tohto počinu akokoľvek zlý, nijak zvlášť však nevyčnieva ani nad priemerom. Miestami sa síce snaží aj viac zachádzať do hĺbky či pracovať s psychológiou postáv, ale naprieč príbehom ide skôr iba o občasné záblesky. Menšiu kritiku je potrebné vzniesť asi iba smerom k záverečnej epizóde, ktorá vyvrcholenie celého seriálu rieši pomerne rýchlo a možno aj príliš jednoducho. Šťastie v nešťastí? Happy end v unhappy ende? Záleží zrejme od uhla pohľadu. Aj napriek tomu, že záver v podstate nemá čím uraziť či byť akýmkoľvek veľkým sklamaním, je pravdou, že sa s ním tvorcovia mohli o niečo viac "vyhrať". Yesterday wo Utatte predstavuje v mori mnohých jemu podobných anime seriálov jednu z tých menej nápadných rybiek. Kvalitatívne ide predovšetkým príbehovo o priemerný počin, ktorý nemá vyložene zlé, ale ani skvelé prvky. Záverom možno pochváliť vizuál seriálu, obzvlášť v prípade animácie prostredia, v ktorom sa odohráva.

Na tom, že Steven Spielberg patrí k najväčším majstrom v histórii filmového umenia, sa pravdepodobne zhodne väčšina divákov a milovníkov kinematografie. Ako však hovorí príslovie, aj majster tesár sa niekedy utne. A jedným zo Spielbergových utnutí je aj jeho sci-fi počin z roku 2001, ktorého ústrednou postavou je detský robot David (Haley Joel Osment). Vo svojej podstate tento film predstavuje upravenú verziu klasického príbehu Pinocchia s pridanými sci-fi prvkami. Takmer dve a pol hodiny trvajúca snímka sa preto z veľkej časti snaží cieliť na divácke city. Robotického Davida Spielberg v príbehu poľudšťuje a ukazuje jeho lásku k "mame" Monice (Frances O'Connor), ktorá v žiadnom prípade nemizne, a to dokonca aj po mnohých, mnohých rokoch. Filmu nemožno uprieť jeho snahy ukázať rôzne podoby ľudských čŕt a vlastností, ktoré tu nie sú cudzie ani robotom, či viaceré filozoficky ladené úvahy o živote, smrti, pozemskom aj posmrtnom bytí. Problémom Spielbergovej snímky je však skutočnosť, že podstatná časť jej deja jednoducho nedokáže diváka adekvátnym spôsobom naplno zaujať. A ani tak preto, že by bola vyložene zlá, ale preto, že v jej príbehu chýba čosi výraznejšie. Samozrejme, film disponuje dobrým námetom, ktorý dokáže rozvíjať a pracovať s ním, ale to ešte automaticky neznamená, že je z diváckeho pohľadu dostatočne atraktívny. Napríklad veľká časť deja, v ktorej robot David putuje divočinou, pričom stretáva ďalších jemu podobných, vo svete so silným cyberpunkovým nádychom, nie je takmer ničím, čo ponúka, zaujímavá. Z príbehového hľadiska je pochopiteľné, prečo sa vo filme nachádza, ale divácky nenadchýna a prispieva k zníženiu celkového diváckeho dojmu. Čo sa hereckého obsadenia týka, nemožno naň písať oslavné ódy, ale takisto ani byť vyložene kritický. Prakticky nikto, dokonca ani hlavný protagonista Haley Joel Osment, ktorý do svojej postavy prenáša množstvo emócií, nijak zvlášť nedokáže zaujať, čo v podstate korešponduje s príbehom, respektíve filmom čoby celkom. A.I. Artificial Intelligence, vychádzajúci z predlohy Briana Aldissa, sa, ako sme už uviedli, v mnohom ponáša na príbeh Pinocchia. Z celkového hľadiska ide o film, ktorý dokáže na jednu stranu zaujať viacerými pozoruhodnými myšlienkami a cieliť na divácke emócie, ale na stranu druhú ich "pochovať" spracovaním. A keďže spracovanie vníma divák naprieč celou snímkou, práve to sa v konečnom dôsledku výrazne podpisuje na jej kvalite, respektíve dojmoch, aké zanecháva.

Film režiséra Sidneyho Lumeta z roku 1975, hoc sa to miestami môže zdať až absurdné, je adaptáciou skutočnej bankovej lúpeže, ku ktorej došlo v New Yorku tri roky pred jeho vydaním. Pozadie aj realizácia samotnej predlohy sú pomerne pozoruhodné, pričom Lumetovi sa viac než dobre darí stvárniť túto bankovú lúpež v dramatizovanej podobe. Príbeh, ktorého hlavným protagonistom je Sonny Wortzik (Al Pacino), však ani zďaleka nie je vyložene dramatickým počinom. Práve naopak. Výrazným spôsobom ho ovplyvňuje aj humor, respektíve absurdnosť celého lúpežného prepadnutia. Sonny a jeho komplic Sal Naturile (John Cazale) miestami doslova pôsobia ako najhorší lupiči všetkých čias. Príbehovo znázornená bizarnosť sa ešte znásobuje uvedomením si, že zhruba rovnako vyzeral aj reálny prepad finančnej inštitúcie v roku 1972. Zároveň však takéto dramaticko-komediálne poňatie veľmi dobre funguje, vďaka čomu príbeh diváka baví. K celkovo vysokej kvalite Lumetovho počinu prispievajú takisto aj ďalšie faktory. Jeden z nich predstavuje všeobecne zaujímavo a dobre zvolené herecké obsadenie, spomedzi ktorého vo svojich rolách excelujú predovšetkým Al Pacino a Charles Durning. Interakcie medzi nimi dvoma, čoby postavami stojacimi na opačných stranách pomyselnej barikády, sa vyznačujú nielen dynamikou, ale najmä vynikajúco fungujúcou chémiou. Silnými stránkami snímky sú aj výprava a celková atmosféra. Hoci je pravda, že divák toho z New Yorku nemá možnosť veľa vidieť, úvodná sekvencia v spojitosti s niekoľkými ďalšími zábermi dokážu dostatočne zachytiť filmovo tak vďačnú atmosféru sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia v "meste, ktoré nikdy nespí". Nevyniká iba atmosféra mesta. V postupne plynúcom deji filmu možno badať aj hustnúcu atmosféru napätia, prechádzajúcu rôznymi fázami, ktorá je navyše fyzicky znásobená poňatím horúceho newyorského dňa, čo sa zrkadlí na rastúcom počte potiacich sa postáv. To sa môže síce javiť ako zanedbateľná drobnosť, ale v kontexte príbehu to v rámci atmosféry robí veľa. Dog Day Afternoon je vnútorne (obsahovo) aj navonok (výprava, vizuál a podobne) zaujímavé dielo. Režisérska práca Sidneyho Lumeta s relatívne čerstvým námetom podľa skutočnej udalosti prináša vysoko kvalitné dielo, ktorá sa zakladá predovšetkým na funkčnosti dramaticko-komediálnych prvkov príbehu, ako aj dobrých hereckých výkonoch. A samozrejme všetkom ostatnom, čo sme spomenuli.

Snímka režiséra Richarda Brooksa z roku 1958, vychádzajúca z predlohy divadelnej hry Tennesseeho Williamsa, je pohľadom na americký juh a rodinu Pollittovcov. Tá sa pôvodne stretáva, aby oslávila narodeniny "Big Daddyho" (Burl Ives), ale keď vyjde najavo, že ten čoskoro zomrie, začne sa medzi sebou hádať o dedičstve. Nehovoriac o tom, že napäté vzťahy medzi jej jednotlivými členmi panovali už predtým. Práve na nich stavia Brooksov film, respektíve Williamsova divadelná hra, základ svojho príbehu. Postupným vyostrovaním vládnuceho napätia medzi postavami sa vyvíja dej, ktorý ešte viac odkrýva charakterové vlastnosti a motivácie protagonistov. Brooksov dramatický počin síce nie je vyložene konverzačným filmom, ale prím v ňom jednoznačne hrajú dialógy a interakcie medzi postavami. Pravdou však je, že námet ani jeho realizácia nie sú v konečnom dôsledku z diváckeho hľadiska nijak zvlášť atraktívne. Začiatok filmu síce pôsobí sľubne, postupne však príbeh upadá do roviny, v ktorej oň divák viac-menej stráca záujem, a až do konca ho sleduje tak povediac "jedným očkom". Aj napriek tomu si má však možnosť všimnúť, že najvýraznejšou stránkou snímky sú už spomenuté postavy, respektíve herecké obsadenie. Pravda, nie však však všetci. Vo filme sú najdominantnejšími Paul Newman, Elizabeth Taylor a Burl Ives. Na plátne sa nestrácajú ani ostatní, ale výraznejšie nevyčnievajú. Taká Madeleine Sherwood či prakticky všetci detskí herci dokonca pôsobia veľmi nesympaticky. Cat on a Hot Tin Roof patrí k tým dielam, o ktorých stačí človeku vedieť, že existujú. Film Richarda Brooksa totiž v konečnom dôsledku nie je po príbehovej stránke výraznejším spôsobom zaujímavý. Nemožno o ňom povedať, že je zlý, ale určite nemá dostatočnú silu na to, aby diváka väčšmi zaujal. Jeho najvýraznejšou črtou sú v každom prípade postavy, respektíve herecké obsadenie ako také. Z kvalitatívneho hľadiska však snímke nijak zvlášť nepomáhajú. Preto o nej možno hovoriť ako o nanajvýš priemernom počine.