MIMIC

Ako nepriateľ všetkých stereotypov najväčšmi oceňujem obsadenie hlavnej postavy. Ani Agnieszka evidentne nepatrí k tým, ktorí vidia pseudopriamu úmeru medzi "veľkými" činmi a "veľkými" chlapmi. Takže namiesto trápneho hláškujúceho golema tu máme melancholický lyrizmus takmer dievčensky útleho Jiráčka. Všetci chlapi ho nenávidia, lebo "zničil legendu" (v skutočnosti preto, lebo je krajší). Dôležitejšia než obdiv mužského publika je však hercova prirodzená schopnosť dodať príbehu strednoprúdového filmu zdanie väčšej autenticity než by človek čakal.

Témou tohto seriálu nie je apokalypsa a vymiznutie ľudí zo zeme, ale celkom prozaický výskum integrity a stavu živých i neživých materiálov v rôznych časových intervaloch na základe všeobecných fyzikálnych, chemických a biologických zákonitostí. Je len plus, že tvorcovia demonštrujú teórie na veľmi efektných príkladoch a siahajú i po osvedčených megademolačných digitálkach, ktorých čistá funkčnosť je tu v príkrom kontraste k zvôli scenáristov takých filmov ako Armageddon alebo Drvivý dopad. Náhlu absenciu ľudí tu preto netreba vysvetľovať, pretože je púhym východiskom a akousi umeleckou licenciou na spôsob nekomerčného románu "Dissipatio Humani Generis" (Zmiznutie ľudského druhu) z roku 1972 od talianskeho spisovateľa Guida Morselliho (odporúčam). Je na vás či vás skôr osloví dych Memento Mori alebo informácia, že vietor a piesok za 90 rokov zničia betónové múry asi tak z 90 percent. Naozaj neviem, čo seriálu vytknúť, námet je skvostný, gradácia strhujúca. Ak niečo také uvidím v lepšom prevedení, tú hviezdu možno uberiem.

Príslušníci výnimočne ohavnej subkultúry vlezú do opustenej továrne a celkom zákonite sa stávajú epicentrom záujmu miestnej nadprirodzenej entity sprevádzanej zástupom ďalších nadprirodzených entít. Ústredný hromotĺk oháňajúci sa obrovským mlatom či nákovou síce pripomína Pyramidheada zo Silent Hill, no vznikol zrejme genetickým krížením zvárača a galského boha Sucella, "toho, ktorý silno udiera". Mimoriadne osviežujúce je zistenie, že autori tohto mytologizujúceho hororu nepovažujú za potrebné absolútne nič vysvetľovať a pohnútky monštra (jatriaceho fantáziu diváka prechodne znudeného Bergmanom) sú - citujúc klasika - nasledovné: "Dobrý deň, som masový vrah bez motívu a rád by som zmasakroval vás alebo kohokoľvek iného". Nebyť zrýchlenej verzie reality, na ktorú nie je fyziológia ľudského oka uspôsobená, ako aj staccatového strihu, ktorý je cool asi tak ako spomenutá subkultúra, hodnotím vyššie.

Klasik tvrdí, že "divák sa najviac bojí toho, čo nevidí". Nechcem konkurovať, ale v súvislosti s horeuvedeným filmom ma napadá jediné - "divák sa najmenej bojí toho, čo nevidí". Totiž vo chvíli, keď sa začne diať niečo hrôzostrašné, režisér "suverénne" nasadí nerealistický, antifyzikálny staccatový strih. Takto vygenerovaná kaleidoskopická smršť nano- či pikosekundových záberov vizuálne sa ocitajúcich na hranici abstraktného expresionizmu (Willem de Kooning dy dal päť hviezd) však už nie je katalyzátorom hororovej katarzie, pretože je to jednoducho kaleidoskopická smršť. Divák má zrejme náznak silou vlastnej imaginácie rozvinúť do košatej kompozície. To je ale spôsob percepcie umeleckého diela, nie komerčného hororu. Veľmi rušivá je i melancholicko-baladická atmosféra. David Fincher už pred 20 rokmi ukázal a dokázal, že v hororovom žánri to nefunguje.

Konečne "slušný" kanibalský film, ktorý na rozdiel od talianskych nie celkom normálnych "klasikov" nepovažuje zabíjanie zvierat za cool ingredienciu daného subžánru a nerobí z detailného požierania alfu a omegu hororovej katarzie. Namiesto pocitu hnusu ponúka strašidelné dobrodružstvo (i keď veľmi priemernej kvality), ktoré fanúšika oblaží dosť efektívne pri polnočnej projekcii (čo bol môj prípad). Ak je fanúšik ľavicového zmýšľania, nepochybne ocení i zámerné (alebo nechcené, neviem) prirovnanie amerického imperializmu ku kanibalizmu (kto je trpezlivý, dozvie sa). PS: Tvorcovia mohli vyťažiť mnoho zo skutočnosti, že Michael Rockefeller nebol na Novej Guinei obťažovať domorodky (alebo koho), ale kvôli vášni pre domorodé umenie Oceánie (jeho rodina darovala množstvo takýchto artefaktov Metropolitnému múzeu), oni to naopak vôbec nespomínajú.

Aj keď ide o (čiastočnú) biografiu maliara Francisa Bacona, vo filme skutočne neuvidíte žiadne Baconovo dielo. Táto konštatácia pochopiteľne nezdeľuje nič o kvalite či nekvalite filmu (akurát diváka menej zbehlého v modernom umení vyprovokuje k autodidaktickej činnosti, čo rozhodne nie je málo), rovnako ako i snaha autorov ukázať umelca skôr v nelichotivých polohách (Bacon v podaní Dereka Jacobiho takmer na spôsob Johnnyho Deppa v role grófa z Rochesteru prehovára "nebudete ma milovať"). To, čo tvorí energetický potenciál filmu kupodivu nie je dokonale nahý Daniel Craig, ale jednak už spomenutý Jacobi, sálajúci neodolateľnou aurou autenticity i bez juliovsko-claudiovského vavrínového venca, jednak zrkadlenie Baconovho maliarskeho štýlu vo vizuálnej estetike filmu. Ako je možné, že "tak malý" človek dokáže vytvoriť "tak veľké" umenie? To neviem, ale tvorcom sa podarilo k tejto otázke ma vyprovokovať.

Budete sa diviť, ale banálny program školskej detskej besiedky môže byť zdrojom nepredstaviteľných duchovných pôžitkov. Saura je však zďaleka najlepší tam, kde sa naváža do frankizmu ("Anna a vlci"), to je zážitok vskutku mystický.

"Mám tu nemluvně, které říká, že je doňa Izabela Lopézová, toho času hotel Imperiál, pokoj číslo 212". Áno, skutočne dobrá crazy komédia musí obsahovať vety, ktoré sú akoby vystrihnuté zo surrealisticko-automatických "Magnetických polí" od Bretona a Soupaulta. Tento film ich obsahuje viac (táto je moja zďaleka najobľúbenejšia), no kvalitatívne stojí rozhodne o čosi nižšie než päťhviezdičkovo-diadémový opus "Pane, vy jste vdova!".

Ako správne poznamenal jednohviezdičkový kolega Fliper, "viac hviezd dajú ľudia, ktorí si to pozrú sami v noci, lebo to by bola iná káva". Má pravdu. Nepopieram, že ide o jednohubkovú záležitosť na jedno pozretie, ak však film splní svoj cieľ pri jedinej projekcii, inštinktívne (a v konečnom dôsledku logicky) mu normálne dám päť hviezd a paranormálny spôsob nazerania (rozumej intelektuálny) si tu odpustím. Bolo to trochu ako dívať sa na Warholove experimentálne filmy, Warhol vás ale neprinúti civieť do jediného bodu "nekonečne dlho". Porovnávanie s Blair Witch, Cloverfieldom či Denníkom mŕtvych je namieste - povedal by som, že medzi nimi nie je žiadny podstatný rozdiel, všetky sú rovnako chytré (alebo rovnako blbé, vyberte si).

Famózne exteriéry (snímané za jasného dňa,bez hmly!), báječné interiéry (mojím favoritom sú morbídne sochy v románskom štýle). Z literárnej predlohy zostala len kostra, dokonca mám pocit, že tu ide o kostru viacerých Poeových poviedok. Výsledný film je sledom košatej romantickej imaginácie (napr. atmosférické intermezzo pri Stonehenge, alebo - ak chcete - blbé pseudofilozofovanie pri Stonehenge) a ako celok pôsobí dojmom skutočne originálnej (napriek tradičným rekvizitám) filmovej adaptácie.