Marcecek

79-ročný Australan, čo točí akčné filmy, veľa možností nieje, nám predostrel znovu pustatinu, do ktorej sme sa zamilovali už v roku 2015. Dosť recenzií podotýkalo nato, že tento prequel je odlišný od posledného snímku, podľa mňa ale najväčšia odlišnosť spočíva v hlavnej postave, inak tu máme znovu anarchistický svet, výborné akčné scény, ktorých je možno o čosi menej, ale stále majú čo povedať a vyzerajú parádne, vracajú sa starí známi aj veľa nových postáv. Anna Taylor Joy je famózna herečka a jej obsadením to režisér vyhral, rovnako sa to dá povedať aj o Chrisovi Hemsworthovi, ktorého som si nevedel ako záporáka predstaviť, ale svoju rolu si náležite užíva a je jedným z pozitív tohto filmu. A pozitív je veľa, kamera, strih, herci, barevné podanie, film vyzerá krásne, 2 aj pol hodiny utečie ako voda, snímok sa neserie s nejakým vysvetlovaním fungovania sveta, v jadre je to film o pomste, za ktorou si ide hlavná hrdinka tvrdo a priamo. Záver originálny, možno vás dosť prekvapí. Ja som dostal to čo som čakal a čakal som veľa. Za mňa plná paľba a hor sa do kina. Bravooo!!!

Keď to porovnám s tými americkými Godzillami, to je sto a jedno. Tento snímok je pojatý osobnejšie, komornejšie, áno aj kvôli nižšiemu rozpočtu, ale keď zvesti neklamú a stál len 15 miliónov alebo aj menej, tak klobúk dole. Síce sú tu vidieť limity efektov, ale nezachádza to do parodických až trapných vôd, to ani zďaleka. Čo je tu ale dôležité, ako dokázali tvorcovia poctivo a dojímavo zobraziť osudy Japoncov tesne po vojne a zhodení atómovky, na pozadí všetkého stojí ono obrovské monštrum, ktoré je symbolom nukleárnej apokalypsy a nukleárneho veku ničiace všetko naokolo. Nestojí na akčných scénach, aj keď sú tu tiež a vyzerajú dobre, ale na osobnejšom prístupe a postavách s ktorými súcítíte a zrazu pochopíte, že obyčajní ľudia za vojnu nemôžu. Premisa je jednoduchá, koniec poameričtený, ale ja som dojatý a veľmi rád, že Japonci ukázali komu Godzilla patrí, a že tu nejde o tie načančané barevné monsterverzá, ale o poctivú filmarinu, u ktorej na peniazoch až tak nezáleží. Bravoo!!!

Nič pre arachnofobikov. Francúzsky režisér nám predostrel dôvod prečo sa znovu báť pavúkov, a čo si budeme, pre väčšinu ľudí sú jedným najnepríjemnejších stvorení na planéte. Snímok jednoznačne inšpirovaný obsahovo kultovou Arachnofóbiou, zasadením ešte kultovejším Recom spojeným s posledným Evil deadom a začiatok mi dokonca pripomínal najkultovejší Braindead, ale to len tak okrajovo. Každopádne čo nové vymyslieť s pavúkmi, premisa jednoduchá, zase ste niekde zavretí a nemôžte ísť von, ako inak, herci nie veľmi výrazní, ale nekazia celkový dojem, v takomto prípade sa musí hrať na atmosféru, napätie a nechutnosti /v dobrom slova zmysle/ a toto sa presne režisérovi podarilo do bodky splniť. Prvých cca 20 minút sa zoznámite s postavami, jedna z nich spraví chybu, veľkú chybu, nemajú potenciál na zamilovanie sa do nich, ale potom na tom až tak nezáleží, napätie pozvoľna stúpa, hutnie a ani sa nenazdáte a čoraz väčší pavúci začínajú vyliezať zo všemožných ľudských otvorov. Ide o ten pocit bezmocnosti, stiesnenosti, nechutnosti, averzie k všetkému čo má viac ako 2 nohy. Režisér toto vystihol a vytvoril pre nás nie až tak originálne ako atmosférické dielo, ktoré asi nebude známe nejakými legendárnymi scénami, ale ako celok funguje a zabaví, nemáte pri pozeraní filmu dojem béčkovosti. A opakujem, arachnofobici a slabšie povahy nebudú film schopní dopozerať.

David Leitch bol kaskadér a takýmto zábavným spôsobom im vzdáva poctu. Sú to tí týpci, čo robia dosť práce a potom sú sotva spomenutí na konci záverečnych titulkov. Miestami prehnané s jednoduchým príbehom, ale obalené do bezchybných akčných scén, nenásilného humoru a prekvapivo aj kvalitnej romanci, pretože chémia medzi Ryanom a Emily funguje ako sa patrí, sú to sympaťáci. Leitch je divoch z zároveň hračička, kvalitný režisér, patrí takmer do tej najvyššej ligy a zakladá pomaly svoj vlastný žáner, opakovane ukazuje, že s ním v budúcnosti treba počítať. Po Bullet train ďalší zárez do akčnej humornej bláznoviny, tento raz i s romantickou vložkou. Za mňa palec jednoznačne nahor.

Nechápem ako mi mohol takýto kultový film tak dlho utekať, dozvedel som sa o ňom čisto náhodou a po zhliadnutí sa nestačím diviť akú kvalitu dokázali Nemci vytvoriť na začiatku 80. rokov. Doba priala disku, novým drogám, mladí chceli niekam patriť a David Bowie spieva o hrdinoch, ktorými asi sú, len do doby než si dajú prvú dávku. Už na základnej škole nám hovoria, že drogy sú svinstvo, z tohto hľadiska film ani predloha neprinášajú nič nové, ale spôsob akým je to podané a zobrazené je dechberúci, predstavte si naturalistickú, surovú, chladnú, špinavú a depresívnu verziu Trainspottingu, tu sa teda smiať nebudete, najhoršie na tom je, že toto je realita a stále sa to deje, ešte k tomu pripočítať kdo je v hlavnej úlohe - deti, prostitúcia a heroin, a to zúfalstvo, keď si povedia, že už začnú s odvykačkou a sami vedia, že je to len zbožné želanie, že takmer neexistuje šanca na záchranu. Absťák je tu zobrazený neprikrášlene, na tvárach hlavných protagonistov presne vidíte, či sú v tej chvíli čistí alebo nie, vidíte ako sa menia na zombie bez duše a smrť je pre nich vyslobodením. Klobúk dole pred tvorcami, drsnú a vážnu tému zobrazili tak drsne a vážne ako to len ide, David Bowie a jeho hudba je už taký bombónik, ale určite nie zanedbateľný. Jednoznačné doporučenie nielen pre adeptov na odvykačky. Bravooo!

Totálna ujetina, tvorca sa pustil z reťazu a sú dve možnosti, buď to budete považovať za totálnu infantilnú chujovinu alebo veľmi vtipnú nemú grotesku s najviac fórmi na centimeter štvorcový. Ja sa radím do druhej skupiny, ale určite sa to dá považovať za film? Nech je to čokoľvek, robí si to srandu z nás, z grotesiek, animákov i sám zo seba, je to paródia paródie, treba to brať s nadsázkou i to je mierne povedané. Zmiešanina všetkého možného, brutálnych Looney Tunes, nemých grotesiek z 20. rokov, Happy tree friends, niečo si to berie aj z počítačových hier, hlavný hrdina tu proste musí grindovať, aby mal na lepšie vybavenie, čo k tomu dodať. Má to dokonca aj jednoduchý, ale o to roztomilejší príbeh, i keď ten je tu asi tak dôležitý ako v porne, ale prakticky každá scéna srší originálnym nápadom, je to smršť nápadov, absurdity a grotesky. Určite si to zaslúži pozornosť a pri nejakom pivku, poprípade niečom tvrdšom to musí byť nezapomenuteľný zážitok. A bobrom som nefandil.

Hitchcock v plnej kráse, odpúšťam majstrovi napätia jednoduchší scenár, ale kdo som, aby som hodnotil túto legendu. Znovu jeden z filmov, čo ukázal cestu ďalším, hlavným motívom a symbolom je dualita 2 postáv, čierna a biela, iné vnímanie reality každej z nich. Celé je to zabalené do čiernohumorného obalu s charakteristickým stupňujúcim sa tempom, krimi prvkami a tým pocitom napätia od začiatku filmu. Hneď v úvodnej scéne vo vlaku si vás Hitchcock získa a upúta pozornosť, nepustí, koniec možno trochu uponáhľaný, bez nejakého zásadného zvratu, ale scéna na kolotoči sa musí radiť za legendárnu, použitie kamery, či strihu naprosto dokonalé. Čo napísať záverom, Hitchcock má aj známejšie filmy ako Psycho, Vtáci a podobne, ale aj tento sa kvalitatívne radí medzi tie jeho najlepšie, v 100 minútach stopáže tu nájdete všetko, prečo sa Hitchcock stal legendou. Bravoo!!!

Veľmi nápadité klasické sci-fi, ktorých 50. roky boli plné, ale tento predsalen vyniká. Bola to prednovovlná doba plná strachu z jadrovej katastrofy a zatiaľ čo vo väčšine filmov sa zmutovaní jedinci alebo iné tvory zväčšujú, tu sa jeden celkom normálny chlapík začne zmenšovať, samozrejme sa jemu a jeho blízkym, najmä manželke, zmení život. Režisér používa asi všetky vtedy dostupné praktické efekty, optické triky a výsledok je viac ako uspokojivý, film dľa môjho skromného názoru zostarol veľmi dobre. Životný triler a dráma sa po nepredvídateľných okolnostiach zmení na ten pravý triler, holý boj o život, ten pravý survival, taká kombinácia Miláčik, zmenšil som naše deti a Robinsona Crusoa, až na komediálne prvky, ktoré sa tu vlastne ani nevyskytujú a skôr naopak film sa berie dosť vážne, miestami je z neho až horor,  čo mu určite ale neškodí. Stopáž krátka, hneď sa ide na vec, bez nejakých zbytočných naťahovačiek, film má spád, napätie je dobre dávkované, i keď na majstra Hitchcocka to asi úplne nemá, ale samotný scenár je nepredvídateľný, na konci sa zamyslíme nad zmyslom života, celkovo je koniec dobrý, kvalitný. Film sa stal právom symbolom sci-fi éry 50. rokov, kultom, netreba sa nechať odradiť vekom snímku alebo čb, to tu nehraje takmer žiadnu rolu, film je napínavý, zábavný, efekty zostárli dobre, takže určite doporučenie.

Olpin s Gillettom je nepochybne kreatívne šikovné duo, ktoré dokázalo vcelku solídne reštartovať legendárnu sériu Vreskot. Tu máme čo dočinenia s hororovou čiernokomediálnou celkom krvavou zmeskou, ktorú nesmiete ale brať vážne, vlastne to ani nejde. Ono námet nieje originálny, takých filmov o lovcoch a lovených je dosť, ale jednoduchý scenár vyvažuje svieža, zábavná réžia s celkom orinálnymi nápadmi. Film je dlhý tak akurát, na nič sa dlho nečaká a divák je podobne ako nevesta hodený do pekne krvavého kolotoča, ktorý je spojením hry na honkoschovku a zapredania duše diablovi, sú tu teda aj mysteriózne prvky. Ale v prvom rade je to zábavná jazda s prekvapivým koncom (ktorý ma ale napadol ako jeden z možných), v ktorej sa vyslovene nudiť ani nedá, pár scén mi pripomínalo tú klasickú prehnanosť ala Tarantino, to je kompliment. A zo začiatku som si myslel, že čumím na Margot Robbie. Aj keď je film predvídateľný, jednoduchý, pre mňa je dôležitá zábavnosť, a ako to celé dopadne, a tu to na mňa fungovalo, tak si dovolím hodnotiť tak ako hodnotím, teda nadpriemerne a na ďalší spoločný počin OG dua mám určite hype.

Je to jeden z tých zvláštnejších filmov, paranoidne schizofrenických, ktorý ale nakoniec nieje až taký nepochopiteľný ako sa spočiatku zdá. Máme tu temné kulisy, temné mesto, tak ako to Proyas zobrazil už vo Vrane, máme tu prvky Cyperpunku a neonoiru, samozrejme nechýbajú mimozemšťania, takže to máme aj scifi plus tu nájdeme aj prvky hororu. Na prvý pohľad prekombinované, príbeh sa javí ako zložitý, ale postupne sa pár vetami všetko vysvetlí a pochopí, takže scenár nieje z najlepších, ale všetko to kompenzuje tá atmosféra, tá tomu dodáva ten správny temný depresívny scifi feeling aj pocit neustáleho dohľadu, absurdity na každom rohu, inšpirácia možno v 1984. Režisér robí to čo vie a v čom má skúsenosť. V záverečnom súboji už síce vidieť, že digitálne efekty ešte neboli úplne na výslní, ale celkový dojem to nekazí, nakoniec je záver až by som povedal poetický, naplňujúci. Vyzdvihnúť treba herecké výkony hlavných postáv, mladučkú Jennifer Connelly, ale i charizmatického Williama Hurta. Je to 90-kový film, ale určite nie brakový, a kdo chce vidieť jedno depresívne sci-fi, ktoré má ale svoju identitu a tvár, a ktoré bolo asi aj čiastočnou inšpiráciou vrcholného diela 90. rokov Matrixu, tak by tento film nemal nechať len tak ležať ľadom.