classic

„Keď zrazu všetko stratia, ľudia ukážu svoju pravú tvár.” • Štyri postavy sa náhle ocitli zaseknuté i v akomsi nemeckom výťahu v akejsi výškovej budove, ale už si akosi vôbec nepamätám, na akom poschodí ostali sprvoti visieť, medzi ktorými sa mimochodom tiež nachádzali i akýsi »dvaja kohúti, neustále sa bijúci i o jednu naprosto peknú sliepočku,« pričom poslednú postavu by som vskutku asi ďalej charakterizoval, ako nejakú, povedzme - mlčiacu rybu v akváriu, ktorá používala i špeciálne vyvinuté, [pod]vodné cestičky v tom zmysle, ako priam čo najideálnejšie vyviaznuť zo zamotanej situácie; skrátka, každá z nich mala špinu za nechtami, s čím som sa totiž postupne zoznamoval, a to teda najmä počas toho, ako sa vlastne tieto jednotlivé c h a r a k t e r y správali v uzavretom a stiesnenom priestore, keď pod nimi sa nachádzala hlboká, výťahová šachta, do ktorej by nikto z nich určite nechcel spadnúť, a zase hneď nad ich hlavami viseli oceľové laná, ktorých v podstate držal práve tento transportný dopravný prostriedok pri živote, kedy by si nejeden [divák] minimálne následne pomyslel: však sa nejako vyšplhaj po tom lane, ako dajme tomu nejaký šikovný akrobat, a zavolaj pomoc! • Strašne ma iritovalo, že nemeckí predstavitelia prednášali svoje dialógové repliky v anglickom jazyku, čo malo podľa mňa i obzvlášť rušivý charakter, kvôli ktorému som automaticky strhol jednu hviezdičku smerom nadol, v opačnom prípade sa azda nemecký režisér postaral [a pokúsil sa] o vytvorenie klaustrofobickej atmosféry, s vynikajúcim imidžom [s podhľadmi a nadhľadmi], a neskoršie rovnako i v samotnej nadväznosti na kvalitnú montáž, a čo si v jednej spoločnej línii zväčša udržiavalo úplne nadštandardnú úroveň; scenár a herecké výkony, zase pochádzali zo stojatých vôd, z ktorých sa im nikdy nepodarilo dostať do tečúcich riek → ba ani takému Schimanskimu sa to príliš nevydarilo, ktorý sa začal pomaličky prehrávať, ako aj ostatní cestujúci - Marion, Pit a Gössmann; za to ale minimalistickú scénu dokázali vyťažiť na maximum s nervydrásajúcim vyvrcholením. ← katastrofický titul v origináli, ako Abwärts [v správnom preklade: Nadol]; zvyčajne smeroval iba kamsi dole, alebo si skúste teraz predstaviť sa ocitnúť v ich nezávideniahodnej pozícii, keď sa výťah nezadržateľnou rýchlosťou [z]rútil rovno do priepasti! • Bŕ, začínam mať naozaj silné zimomriavky, a ešte našťastie, že bývam na prízemí rodinného domu, lebo sa dostavilo podobné znepokojenie, ako keď sa kúpajúci báli vkročiť do mora, že na nich niekde číha krvilačný žralok,  à la Č e ľ u s t e → takmer podobný efekt i v tomto prípade so sociálnym podtónom, ako bonusom extra naviac v rámci celkovej štylizácie. • Miestami ozajstne veľmi silný zážitok!

„Zajtra, uvidíte svoje hriechy, vy hriešnici. Prichádza pohroma a bude to strašný trest! Ja vás pred ňou zachránim a požehnám svojej žene. Tu prenasledujú, mučia a zabíjajú toho, kto ich zachráni!” • „Ty brďo,” vskutku som práve okoštoval veľmi silnú, taliansku kávu, kde sa v podstate i tento skutočný príbeh kedysi dávnejšie kompletne odohrával; autorom ale bol pôvodom neustále a večne konfliktný Holanďan - Paul Verhoeven; ústrednou aktérkou zase belgicko-francúzska predstaviteľka - Virginie Efirová = epochálne mystický epos s titulnou protagonistkou v podobe Benedetty [Carliniovej]; naprosto reálne žijúcej v 17. storočí a pôsobiacej v akomsi kláštore v talianskej Pescii, ako povedzme akási »kontroverzná mníška,« s nasledovne i akýmisi lesbickými sklonmi ohľadom čochvíľa prichádzajúcej novicky Bartoloméy, čo skrátka nemohlo ostať nepovšimnuté medzi cirkevnými hodnostármi z Florencie, akurátne naplno zasiahnutou morovou epidémiou, a tak azda na každej jednej strane číhala nielen všadeprítomná Zubatá s kosou, ale súčasne sa pomaličky taktiež vytvárala i nekontrolovateľná spleť intrigových situácií, nakoľko sa hlavná postava akosi postupne p r e v t e ľ o v a l a do podoby Ježiša Krista [skrz ktorého vzápätí "prehovárala" i k ďalším postavám]; predtým totiž trocha častejšie absolvovala nočné mory so samotnou nadväznosťou na šialené výbuchy záchvatov v spojitosti s vidinami a stigmatmi, pričom všetky tieto pomenované aspekty mali svoj konkrétne vyčlenený význam, prečo vlastne nahradila doterajšiu „Matku predstavenú”, „abatišu” a „opátku” v jednom a tom istom ponímaní - Felicitu [Charlottu Ramplingovú]; skrátka, vari odteraz radšej ani teda nijako extra zvlášť neočakávajte akúsi komediálnu obdobu - Sestry v akcii - od takejto varianty mal titul naozaj svetelné roky ďaleko; skoršie malo toto spracovanie oveľa bližšie ku klasickej Johanke z Arku v priamej kombinácii s "bergmanovským" presahom,  à la → SIEDMA PEČAŤ; odkiaľ tvorca doslova odčerpal inšpiráciu; vo vykradnutej scéne so «[samo]bičovaním hriešnikov,» som si ihneď spomenul i na autorov obľúbený počin! • Zároveň dané dielo obsahovalo i nahotu, masturbáciu pomocou sošky Panny Márie a lesbický sex dvoch mimoriadne atraktívnych, nazvime i c h, ako protagonistiek, keďže i Bartoloméa v podaní gréckej herečky belgického pôvodu - Daphné Patakiovej - zručne sekundovala svojej vyššie uvedenej "Múze," no rovnako tiež schytala i niekoľko tvrdých rán zo strany o s u d u ← jednoducho povedané, autor znovu neostal svojej povesti absolútne nič dlžným; podľa mňa možnože dokonca vytvoril na staré kolená i svoje „opus magnum,” lebo z neho neustále sršala samá profesionalita → predošlé skúsenosti na poli kinematografie sa totižto plne zúročili.

„Pred 80 000 rokmi sa začal úsvit ľudstva. Už praveký človek vedel, ako si uchovať oheň, ktorý mu príroda ponúkala v podobe bleskov alebo sopečných erupcií. Nevedel však, ako ho zapáliť. O oheň, ktorý je pre nás taký bežný, sa viedli neľútostné boje. V týchto drsných časoch oheň zabezpečoval prežitie nášho druhu. Chránil človeka pred chladom doby ľadovej, odháňal divé zvieratá, pieklo sa na ňom mäso. Okolo jeho blahodarnej sily sa zhromažďovali zástupy. Kto mal oheň, mal život.” • Prehistorický, a k tomu vskutku zároveň i pomerne dosť vyladený, expresívny titul, odohrávajúci sa v období p r a v e k u, kedy zase ústredný prím predstavovali teda najmä akýsi prehistorickí ľudia z nasledovných čeľadí: neandertálskych, sapiensových či erectusových atď, ktorí boli v podstate akýmisi našimi priamymi predkami, z ktorých sme sa následne vyvinuli i M Y, ako povedzme súčasné, »ľudské pokolenie,« ktoré by dokonca normálne akosi neustále potrebovalo i akési poriadne [vy]školenie ohľadom práve toho, ako sa vlastne čo najviac spratať do kože... • V tomto prípade sa totižto najskoršie jednalo len o koprodukčný projekt od francúzskeho vrchného autora v podobe J-J Annauda s ústrednými americkými predstaviteľmi v hlavných úlohách v podobách Everetta McGilla a Rona Perlmana [(pre)čo trebárs takí Francúzi nemali záujem?]; hm..., už asi konečne tuším správnu odpoveď na vlastnú položenú otázku, lebo sa skrátka nechceli až takto «sakramentsky zhovadiť,» inými slovami rovnako zdôraznené i v tom zmysle: „proste nechceli na seba nanášať azda tony makeupu a po[s]tupné vrstvenie nánosov masiek; ďalej, nosenie naprosto ošarpaných kostýmov a vydávanie zvláštnych, zvukomalebných citoslovcií; vrátane neustálych konfrontácií naproti samým nebezpečenstvám nielen zo strán šabľozubých tigrov, mamutov, a mimoriadne nasrdených vlkov, ale zajedno taktiež čelili i brutálnym kanibalom, a ďalším rivalským kmeňom, ktorým išlo furt o to isté, a to som konkrétne medzičasom popisoval už predsa i o pár riadkov vyššie,” čiže tým pádom nastávala Ohňová vojna, ako by sa dal mimochodom takisto preložiť i tento pôvodný názov do slovenčiny [v češtine ako: Ohnivá válka]; realisticky zachytená a spracovaná, pradávna epocha so surovým kontextom v rámci celku, a tak sa variže celkovo jedná i o ojedinelý prípad v dejinách kinematografie, ktorý by si dal až takto extra záležať na tom, aby jeho vyznenie napokon neskĺzlo do akejsi [SEBA]paródie, podobne ako i zrovna nadchádzajúci titul v podobe -  10 000 pred Kristom, čo sa tentoraz našťastie vôbec nestalo, ba úplne naopak: vezmite si napríklad, že v tomto titule neboli žiadne titulky k priamej dispozícii, vtedy hudobný doprovod veľmi vkusne dolaďoval atmosféru plnú naturalistických obrazov v samotnej nadväznosti na pozoruhodnú výpravu so »sympatickými postavami,« ktoré ma dôkladne oboznámili s tým, ako totiž prišli na to, ako vytvoriť oheň v ich vlastnej réžii, čo bola najskôr len akási tŕnistá cesta, plná všelijakých životných peripetií. ← treba si z toho vzápätí zobrať i nejaké ponaučenie, keďže ani im nič samé z neba nespadlo, ak aspoňže nepočítam hromy a blesky; → no ešte to celkom nestačilo...; potrebovali sa naučiť, ako nad ohňom čo najideálnejšie vyspieť, t.j. vedieť ho sami vytvoriť.