classic

„Ali, ako mám ísť do školy bez topánok zajtra ráno?” • Totižto: dvaja iránski súrodenci furt školou povinní, v zložení staršieho Aliho a mladšej Zahry Mandegarových; sa musia vskutku práve [od]teraz akosi osobitne [po]deliť iba o jedny biele, až by som dokonca pomaly podotkol, že neskoršie až takmer i »úplne zodraté« t e n i s k y, nakoľko brat po odchode od šustera [jasnačka, že nie od niekdajšieho prezidenta SR - Rudiho Šustera], stratil sestrine ružové topánky, resp. „položil ich na také miesto, odkiaľ v podstate následne dostali akési cezpríliš «rozprestrené krídla»,” z čoho sa vzápätí azda vynáral i ďalší vážny problém v tom význame, že rodičia si vôbec nemohli dovoliť príliš vyskakovať, pretože otec Karim, síce stále pracuje v akejsi čajovni, no nemôže prebytočne rozhadzovať s obzvlášť ťažko zarobenými peniazmi, a to ani nehovoriac o tom, že ešte k tomu tiež mávajú i pomerne dosť veľké problémy s platením nájomného za ozaj malú izbietku, zatiaľ ale čo trebárs taká matka, neustále máva i akési zdravotné ťažkosti, a tak tým pádom ani nijako extra zvlášť zase nepracuje, a tak vlastne naprosto celá existenčná ťarcha spočívala výhradne len na otcových, ustarostených pleciach; skrátka, nastávali krušné časy, lebo kúpenie nových topánok by napokon predstavovalo splnenie mission impossible... • Čo sa dá robiť v takejto ťažkej, životnej situácii? Ponúkajú sa totiž asi až konkrétne dve, interesantné možnosti... • Iránsky filmový režisér - Madžíd Madžídí - svoje naozaj pozoruhodné, filmové dielo - pripodobnil k talianskemu neorealizmu (*1), čo takpovediac spĺňalo i všetky potrebné kritériá, ktoré sa od danej látky zakaždým vyžadujú, a ani tentoraz daný titul v podobe Božích detí - toho nebol žiadnou expresnou výnimkou; skôr presne naopak, keďže sa mi pred mojim užasnutým zrakom postupne zobrazoval akýsi »iránsky neorealizmus« vo svojej celej kráse → chudobe s tým automaticky spojenej, tak som bol až tak mimoriadne pohlteným nasledujúcim zobrazovaním autentických reálií, že som skrátka tomuto detskému, ústrednému, iránskemu protagonistovi - vari držal všetky palce na nohách i na rukách, aby vyčerpávajúcim spôsobom došiel kľukatými cestičkami AŽ kamsi do cieľa; proste, aby do poslednej bodky naplnil svoje predsavzatie, ktoré si na začiatok vytýčil, keď sa snažil urobiť čokoľvek s danou situáciou, ktorú vtedy neúmyselne zapríčinil. • Bolo to vzrušujúce, bolo to geniálne, bolo to povznášajúce, bolo to napokon najmä i inšpiratívne v rámci svojho celku, ako sa postavy medzitým pasovali so svojimi ťažkosťami; teda predovšetkým Ali Mandegar v podaní Amira Farrokha Hashemiana [môj ročník!], ktorý bol vynikajúcim, a to isté určite platilo i o Bahare Seddiqiovej, ktorá jednak stelesnila jeho sestru, a jednak z nej potom vyrástla i veľmi krásna žena! • Mimochodom, všetci traja, čiže autor a hlavní aktéri; pochádzajú z Teheránu, v ktorého exteriéroch sa zároveň odvíjal i tento príslušný príbeh, ktorý ma chytil za srdce. POZNÁMKY : *1: Neorealizmus bol reakciou na umelecké obmedzenia v talianskej kinematografii počas II. svetovej vojny a tesne po nej. Typickými znakmi sú polodokumentárny štýl, obsadenie profesionálnych aj neprofesionálnych hercov, skutočné exteriéry a epizodické zápletky, vykresľujúce každodenné problémy pracujúcich ľudí.

Záverečná časť akejsi „kokerskej trilógie,” s titulným názvom Pod olivovníkmi; sa vrátila kamsi uprostred tohto diania, keď sa filmovací štáb pripravoval na nakrúcanie druhej časti Život a nič viac; mapujúcej tragické udalosti po silnom, iránskom zemetrasení z roku 1990, a práve teraz znovu i s hereckým predstaviteľom s dvojky - s Farhadom Kheradmandom, za to ale predsa na trocha menšom hereckom priestore, ktorý vtedy zaznamenával jednotlivé príhody naprieč cestovaním po zasiahnutej oblasti, a to teda konkrétne spoločne i so synom, ktorí v podstate predstavovali samotného iránskeho autora - Kjárostamího spolu so synátorom Babakom; skrátka: snažili sa dopátrať, čo sa vlastne stalo s Babekom A. Poorom (*1) a niektorými ďalšími aktérmi... • Oveľa viacej hereckého priestoru po novom dostával Mohamad Ali Keshavarz, ktorý stelesnil skutočného režiséra Abbása Kjárostamího, keď nakrúcal už medzitým o pár riadkov vyššie spomínaný titul v podobe Života a nič viac, pričom namiesto Farhada Kheradmanda, ktorý síce rovnako účinkoval i v tomto prípade, no zároveň ale nové »žezlo preberajú« staronoví účinkujúci, ktorí predtým aspoňže na malú chvíľu stelesnili manželský pár (*2) v určitých exteriérových replikách, „keď sa on dohadoval potom i o tom, kde má ponožky, zatiaľ čo ona odpovedala niečo v tom zmysle, že asi v topánkach, môj starý,” čo predstavovalo iba čisto, filmovú fikciu, ktorú by ale tento nádejný, mladý, herecký aktér i rád pretavil do reálneho života; jednoducho čosi na azda úplne štandardný spôsob „Postav dom, zasaď strom,” no vôbec to ale nie je na prvý pohľad také jednoduché, ako by to mohlo na «prvú dobrú» vlastne i celé vyzerať; ó áno, a tým sa následne vzápätí konečne presúvam i ku hlavnej charakterizácii daného, kinematografického diela na princíp »filmu vo filme,« v ktorom vídať jeden filmový štáb, ako pozatým nakrúca ten druhý; čím súčasne vzdáva i akúsi lásku ku k i n e m a t o g r a f i i a jej tvorivým procesom, a k tomu i s množstvom opakovaných záberov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o «filmovacích prestojoch,» ktoré sa mi javili byť ešte i omnoho zaujímavejšími v rámci svojho rozprávania, ako povedzme zrovna priame zaznamenávanie toho, ako funguje výroba filmu, pretože sa mi postupne vyrysoval krásny príbeh o tom, ako ["negramotný"] muž neustále dobýval kamenné srdce mimoriadne tvrdohlavej, ["gramotnej"] žene v reáliách krásnej prírody, umiestnenej medzi samými olivovníkmi s naprosto neuveriteľným presahom, pri ktorom som ani sám čas vonkoncom nevnímal, tak extrémne som bol ponorený do plne nadčasového diela, že keď sa mi zrazu objavil ikonický symbol záverečných tituliek, náhle mi bolo strašne smutno! • Summa Summarum : Jednotka bola originálnym vstupom na úrodnú, kokerskú pôdu s predstavením detského hrdinu, pred ktorým stála naozaj veľmi ťažká skúška s tým..., že dvojka sa zase venovala tomu, čo sa s ním napokon stalo, nakoľko dané územie bolo medzičasom postihnuté ničivým zemetrasením, čiže celkovo predchádzala jednotke, a trojka pre zmenu dvojke, a tak by sa dalo hádam podotknúť, že tituly pokračovali dopredu a opätovne sa vracali, akoby na samý začiatok. POZNÁMKY : *1: s ústredným predstaviteľom z prvej časti „kokerskej trilógie,” Kde je dom môjho priateľa?; *2: Hossein Rezai & Tahereh Ladanianová, hrajúcich samých seba.

Pľuvajúci obraz, ako sa mimochodom tiež nazýva práve i tento mimoriadne rafinovaný, a k tomu azda i obzvláštne znepokojivý, holandský, vojnový titul z obdobia samotnej okupácie Holandska nacistickým Wehrmachtom počas II. svetovej vojny; mi vskutku v priebehu projekcie napľuval až toľko »scenáristických pľuvancov« rovno do tváre, že som tomu takmer pomaly vlastne ani poriadne nechápal, akú bohatú spotrebu «dejových slín» na mňa daný autor celkovo vychrlil, čo sa mi veru teda už hodne dlho nestalo, aby som po skončení daného titulu ostal, ako nejaký paralyzovaný pacient, ktorý tesne predtým absolvoval i poriadnu dávku elektrošokov, z čoho sa určitý časový úsek nemohol akosi vôbec spamätať... • Totižto, aby som bol predsa trocha viac konkrétnejším, tak akýsi sebavedomý trafikant, ovládajúci bojové umenie v podobe juda - Hennie Ducker; jedného večera spozoruje úplne klasickú situáciu v tom zmysle, ako sa mu neďaleko domu zrazu nadnáša nejaký výsadkár, z ktorého sa náhle vykľuje voľajaký špión menom Dorbeck, ktorý by dokonca tomuto ústrednému protagonistovi, ako by nenormálne z oka vypadol; áno, presne tak, a ak náhodou teraz narážate zrovna na to, že sa podobajú, ako dajaké »siamské dvojičky,« tak vtedy zrejme ani nie ste príliš ďaleko vzdialení od pravdy; skrátka: tentoraz ste na správnej adrese! • Inými slovami povedané: predavač z trafiky sa vari odteraz namáča až po uši do akejsi spleti špiónskych aktivít, že možno aj takí James Bond & Jason Bourne - sú popri ňom ešte celkom prikrátkymi zelenáčmi v zornom poli, ktorí sa majú čo učiť, čiže tým pádom by sa dalo hádam podotknúť i to, že protagonista sa čo najlepšie naučil, ako úspešne vyviaznuť z komplikovaných situácií, nakoľko sa čoraz intenzívnejšie zapájal do nebezpečnejších procesov, keď mu to povedzme i [ne]raz kompletne prerástlo až cez hlavu, alebo dianie bolo potom dole hlavou postavené..., ale to už by som následne do spoilerov zachádzal, čo rozhodne nechcem. • Šikovné kinematografické dielo, ktorému surovú kompozíciu obrazu vzápätí vštepil i naprosto renomovaný, francúzsky kameraman - [francúzskej] novej vlny - Raoul Coutard; v podstate celé stálo a padalo - nielen na stroho strihovej, skoro až chirurgicky presnej skladbe, ale zároveň i na nadštandardnom hereckom prejave zo strany Lexa Schoorela, ktorý možnože miestami trocha viacej pritlačil na pílu, ako bolo prípustné, no našťastie ani nijako zase extra zvlášť tým nestupil ďalší priebeh môjho vypätého sledovania, ktoré sa napokon vďaka autorskému rukopisu Fonsa Rademakersa dotiahlo takmer až do dokonalosti - na báze vybrúsenia tupých hrán, s ktorými sa náramne kvalitne vyhral = kvalitná práca remeselníka. • Proste niečo i na princíp toho poznatku, že ktorýsi «filmový šmyk,» zväčša očakávate iba z ľavotočivej zákruty, no dostaví sa z tej pravotočivej, čo najmenej čakáte, keď zvyknem hovorievať: „Vždy sa stane to, čo najmenej očakávaš,” čo platí nielenže vo filmovom svete, ale aj na ten skutočný sa to vzťahuje obzvlášť... Spomeňte si na to, kedy ste boli naposledy - či už milo - alebo nemilo - prekvapení?