classic

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov a súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; pojednávajúci o trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...?

Tento obzvlášť jalový, a ďalej čisto iba fínsky spracovaný, povedzme akože i vojnový a televízny titul o akomsi vojakovi - protagonistovi Jooseovi Keppiläovi, ktorý si jedného pekného dňa na seba navinul i akési lano, že ho následne potom zrovna takýmto spôsobom omotaný odnesie kamsi domov, aby si tým pádom údajne mohla práve jeho žena na ňom vešať i bielizeň; podľa môjho názoru akosi začal čoraz intenzívnejšie strácať na akejkoľvek logike, resp. takmer nemal žiadnu »hlavu a pätu«, až sa pre mňa vskutku stával naprosto neznesiteľným, a to ani nehovoriac o absolútne nesympatickom obsadení, vrátane akejsi nie teda príliš vrúcnej práce réžie v podaní Fína, Veli-Matti Saikkonena, ktorá na mňa zvyčajne dýchala akýmsi amaterizmom a totálne nezvládnutou obsahovou stránkou; skrátka, vyznačovalo sa to najmä chaotickejším podaním bez akéhokoľvek náznaku záujmu o vývine udalostí a vzťahov. • Ďakujem, ale od fínskeho titulu v podobe Manillaköysi - sa vzápätí už nadobro dištancujem, nechcem mať s ním vôbec nič spoločné, t.j. držať si od neho čo najväčší možný odstup, aký sa mi napokon ponúka → totižto, toto nie je produkcia, aká sa mi väčšinou pozdáva, pričom jediné šťastie spočívalo len v tom, že minutáž bola hodne krátkou; v opačnom prípade by «filmová tortúra» i naďalej pokračovala niekam, odkiaľ zrejme niet žiadneho návratu. • Možno, ak by dajme tomu dostal vyhradený herecký priestor iba ústredný predstaviteľ Joose Keppilä v následnom stvárnení Erkkiom Pajalaom, a zvyšné obsadenie by sa úplne preobsadilo, a k tomu by sa rovnako vymenil i pôvodný režisér za niekoho oveľa lepšieho - typu Akiho Kaurismäkiho; prepísalo by sa aspoň 90% replík; osviežila by sa formálna stránka veci, tak vtedy už azda konečne začínam pevne veriť tomu, že konečný výsledok by bol nakoniec i omnoho viac prijateľnejším, než akurátne v danej podobe, ktorá je pre mňa neprijateľnou! ←  „Howgh, dohovoril som.“

Taxi Teherán je k tomu vskutku i pomerne dosť zvláštny titul v dvojakom význame, a to jednak v ňom zároveň i na poli inkognito vystupoval, ako povedzme dajaký t a x i k á r - iránsky filmový tvorca - Džafar Panáhí, ktorý v tom čase mal zakázané od vlády akékoľvek tvorenie v rámci umeleckej činnosti, resp. nakrúcanie filmov, a tak tým pádom akože "úplne potajomky" umiestnil i niekoľko ozaj maličkých kamier do svojho »žltého taxíku«, aby azda následne [z]dokumentoval nielen príslušné exteriérové okolie výhradne len prostredníctvom optiky automobilu s občasne i s mobilom v ruke, ako typický šofér v akcii; čiže naprosto postupným spôsobom naberal rôznych pasažierov so zväčša len triviálnymi problémami, ktorých vozil po teheránskom okolí, a jednak zase momentálne teraz asi ani neviem zrejme napokon správne posúdiť, čo bolo vlastne v «danej veci» buď zinscenované, alebo taktiež iba čisto spontánne - autenticky prevedené; v podstate najmä vďaka čomu mám i akési celkovo predsa trocha viacej zmiešanejšie pocity, čo si mám teda myslieť o titule, ktorý vznikol pod akýmsi rúškom tajomstva; skrátka: pravdepodobne sa najskôr jednalo len o priamu kombináciu dokumentu & hraného filmu, čo bola celkom prijateľná forma podania správy o autorovom reálnom probléme... • Určite tento daný príspevok mal svoju výpovednú hodnotu v tom zmysle, že ako sa totižto asi môže cítiť autor v štáte, ktorému jeho vlastná krajina zakázala tvoriť, a práve preto sa o tom snažil podať i nejakú kľúčovú správu, ktorá nám aspoňže ozrejmí príslušnú situáciu ← a podľa mňa to i napriek tomu jednoznačne niečo podstatného malo do seba, aj keď na druhej strane to na mňa súčasne miestami pôsobilo i naozaj akosi zvlášť mätúco.