rowdys

Fall Guy patrí medzi moje najstaršie televízne spomienky z detstva, preto som dúfal, že film dopadne o niečo lepšie ako kedysi A-Team. Všetky potrebné ingrediencie sú na stole - Emily a Ryan majú silnú kovalentnú väzbu, pred aj za kamerou stoja akční veteráni, film neustále dávkuje humor, easter eggy a odkazovačky, nechýba cameo pôvodnej dvojice, legendárneho GMC pickupu ani cover theme skladby...  no akcia, ktorá má byť hlavnou devízou filmu je nezáživná a príbeh je len povinným lepidlom. Sľuboval som si od toho poriadnu jazdu na spôsob Cruisovych akčných naháňačiek v M:I ale k tomu sme sa ani nepriblížili. Snáď teda film splní aspoň svoju sekundárnu misiu a kaskadérske remeslo sa po takmer 100 rokoch dočká uznania Akadémiou, aby sa už Buster Keaton mohol prestať obracať v hrobe.

Mne prišiel ten náhly twist ako riadna sprostosť - obzvlášť, keď si ho tvorcovia odkladali tak dlho. Nemal by som s tým problém, ak by niečo tak zásadné spravili v prvej alebo druhej epizóde, nech človek vie, do čoho ide. Pretože toto je v prvom rade žánrový a až potom dejový zvrat. Takto som bol ako divák navnadený na dobre obsadený neo-noir so všetkými žánrovými tropes, ktoré k nemu patria, až kým sa zo Sugar v poslednej tretine odrazu nevykľulo stupídne sci-fi zavŕšené finálnou epizódou plnou scenáristických barličiek. Veľká škoda.

Galluppi vo svojej celovečernej prvotine ukazuje, že režijne a technicky má všetko podchytené na jedničku a že nevyliezol deň predtým holý a bosý z lesa. Inšpirácie, ktoré ho vychovávali sú tu veľmi zrejmé od prvého momentu, no zakaždým krívajú na jednu nohu - cohenovskej zápletke chýba čierny humor a tarantinovskej exekúcii zasa dialógové nuansy a hĺbka postáv. Filmu tak podráža nohy práve scenár, ktorý si po svojom krvavom zvrate plne adoptuje ohraný javiskový princíp typu "ako vyčistiť všetky figúrky na šachovnici" a po zvyšok minutáže sa už ide len jeden dlhý mexican standoff. Galluppiho si ale napriek tomu nechám do budúcna v hľadáčiku.

Ritchie dal dokopy partičku plnú sympaťákov a z filmu aj ide štýlová atmosféra ako z U.N.C.L.E. Čo ale z toho, keď po celý čas máte pocit, že nič nie je v stávke, pretože všetci protagonisti majú zapnutý cheat mode typu "čo výstrel, to zásah" a doslova sú na bojisku ako na letnej večernej prechádzke. Akčné scény sú natočené chytľavo a Ritchie sa tento raz celkom drží na uzde aj čo sa týka jeho MTV strihu. Keď sa ale miestami utrhne, tak sa scéna mení na klip Madonny, pri ktorom strihač ledva stíha ustrážiť Elizin lip sync a drony zbesilo lietajú ako sršeň po dávke Biolitu. Tu a tam sa imitujú Bastardi aj Tucet špinavcov, ale niet pochýb, že Tarantino by z toho spravil aj pri zachovanom humore o dve triedy lepší nervydrásajúci spektákel. A Rory Kinnear ako Churchill bude podľa mňa najväčší miscast roka.

Ja som sa teda výborne bavil, pretože je tu všetko - konverzačný seinfeldovský humor, slapstickový akčný humor, inteligentný referenčný humor, absurdný Naked Gun humor, skečový SNL humor, asi cca pol miliardy popkultúrnych narážok na 50s, 60s aj súčasnosť, na ktoré ale treba mať americana rozhľad (Cronkite, Carson, Hoffa, Kennedy, Oswald, five families, Vietnam, kubánska kriza, IBM, Mercury Seven...). Vrcholom Unfrosted je ale bohovské cameo Dona a Rogera, ako keby od konca Mad Men ani neuplynula dekáda. Aktuálne prebiehajúci bojkot Kellogg's v USA filmu dáva extra komediálny presah. Jediné čo tomu cukríkovému paťdesiatkovému vizuálu chýbalo bol technicolor, pretože ten kryštáľový digitál bol na dobovú atmosféru neprirodzene uhladený.

Seriál vyzerá viac ako brožúra pre návštevníkov Universal Theme Parku rezaná krvou a všadeprítomným debilným marveláckym humorom, než presvedčivý postapo svet. Dostali sme tak hlúpučký Westworld v podobe, ako si ho predstavuje Bethesda. Treba sa preto pripraviť, že sa tu (narozdiel od minuloročného The Last of Us) jasne cieli na pubertálneho diváka, ktorý sa obtrel maximálne o Fallout 4 a 76, ktoré majú bližšie k Borderlands než k temným pôvodným Falloutom. Mladšiemu Nolanovi už tak skoro znovu na lep neskočím.

Pohodičková southern comfort guilty pleasure s namakaným soundtrackom, ktorý mi putuje rovno do auta, dobre odvedeným technickým remeslom a pošahaným CMG, ktorého podozrievam, že toho psychopata ani nemusel hrať a len bol sám sebou. Palec hore za Artura Castra, ktorý si s McGregorom podáva comic relief štafetový kolík a la Alternatino. Liman s Gyllenhaalom si natočili remake len tak pre radosť a keby Jack Reacher jedného dňa vystúpil z Greyhoundu na Floride, nevyzeralo by to inak.

Wenders si strihol svoju slice-of-life variáciu na Jarmuscha a Perfect Days skutočne miestami chutí ako Paterson bez haiku, ale zato s americkými 60s a 70s skladbami ako z románov od Murakamiho. Na prvý pohľad sa môže zdať, že celý film vznikol len na základe toho, že Wendersa v Tokyu po miske mapo tofu prepadla sračka a náhodou v Shibuyi objavil projekt The Tokyo Toilet so 17 ultradizajnovými verejnými záchodmi. Postupne ale príbeh v drobných epizodických náznakoch v duchu komorebi (slnko presvitajúce cez listy stromov) odhaľuje svoje letmé kontúry a aspoň mne vo finále prišiel trochu prostučký a s klasickou pointou desiatok iných festivaloviek, že všetci žijeme tak ako najlepšie vieme. Posledná scéna sa vzhľadom k predošlému pointou tlačí už príliš in-your-face (no pun intended), ale inak sa mi minimalistický a meditatívny štýl rozprávania veľmi páčil.

Príjemná minimalistická festivalovka s takmer nepostrehnuteľným humorom, nenápadne krásnou Anaitou a opäť raz pohodovým Jeremym. Prirovnania k Jarmuschovi celkom sedia, film má dokonca aj svojho afgánskeho Toma Waitsa (scény v reštaurácii). Tempo je pomalšie, ale Jarmuschovi fanúšikovia patria medzi tých trpezlivých... koniec-koncov, na Jimov ďalší film si ešte počkajú do 2025.

Iba Fincher dokáže stvoriť satirickú metaforu na konformitu skrz niečo tak antikonformné ako je "just another day in the office" v živote nájomného vraha. Killer nemá chuť na alfa revoltu Tylera Durdena, práve naopak - akceptoval svoje miesto v konzumnom korporátnom svete... žerie McDonald's, chlípe Starbucks, robí si wishlisty na Amazone a to, že popri tom odprace zopár existencií je preňho len ďalší dokončený ticket v queue predtým, než sa odpichne a ide domov - a to aj vtedy keď sa jedná o osobnú pomstu. Killer je čierna komédia, v ktorej Fincher oholil postavu vraha o všetky ikonografické prvky, ktoré si spájame s cool hitmanmi a necháva ho opakovane pochybiť a ktorá tentokrát nenúka kritiku spoločnosti ukričaným palahniukovským ale naopak introvertným hlasom, no divák si to uvedomí až s medvedím vtipom Tildy Q-Tip Swinton a po poslednej vete filmu, ktorá prevráti všetky vnútorné monológy naruby. Výborný Fincher s jemu typickým chiaroscuro vizuálom, ktorému by som nadelil aj plný kotol, ak by nemal na konte ešte väčšie pecky. Jediné, čo ma mrzí je soundtrack, ktorý je pre mňa v rámci NIN tvorby poprvýkrát pri samostatnom prehrávaní rýdzo funkčný a poslucháčsky prevažne neprívetivý, čo bol vzhľadom na nihilistický koncept asi zámer.