Rozjimatel

"How long do I live?" "Four years." "More than you! Painful to live in fear, isn't it?"     Podmanivá futuristická vízia s retro prísadou zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Inteligentné a unikátne dielo, akých je v žánri sci-fi málo, ktoré bolo vo svojej dobe silne nedocenené, ale dnes už oprávnene užíva status kultu. Atmosféra snímky je veľmi hutná a neopakovateľná, s akýmsi nádychom snovosti, pričom veľkú rolu v nej hraje úžasná Vangelisova hudba (absolútny originál, ktorý sa na nič nepodobá), náramne sa hodiaca k danej látke. Jedinečný je aj ten "retro-futuro" dizajn, ako napríklad v prípade sídla spoločnosti Tyrell (" "More human than human" is our motto.") v štýle mayskej kultúry, ale najmä v prípade interiéru Deckardovho bytu, ktorý bol pre mňa doslova vizuálne opojný. Hlavní hereckí predstavitelia sú výborne vybraní tak, aby do daného štýlu dokonale zapadli: veľmi charizmatickí sú Harrison Ford ako Deckard i Rutger Hauer ako Batty (ten vzbudzuje rešpekt, aj keď sa práve usmieva) a ohromne štýlové sú i Sean Young ako Rachael (mala našliapnuté na skvelú kariéru, ale napokon sa z nej vykľula tuctová herečka) a Daryl Hannah ako Pris. Film nie je príliš akčne zameraný a niektoré jeho akčné scény pôsobia paradoxne trochu rušivo. Pôvodnú kinoverziu ešte narušuje aj ten nasilu vložený happy end, ktorý sa nehodí do celkovej nálady snímky a tiež aj dosť divne pôsobiaci voicover.     "I'm surprised you didn't come here sooner." "It's not an easy thing to meet your maker." "What could he do for you?" "Can the maker repair what he makes?"

[3,5*]     "I've killed everything that's walked or crawled. Men, women, children. All colors. If you do it enough, you get used to it. Doesn't mean nothing." "That's what I'm afraid of."     Poriadne drsný a neskutočne bezútešný príbeh, ktorý prezentuje Divoký západ v celej svojej kráse (či skôr ošklivosti). Ako miesto s mimoriadne nehostinnými podmienkami, na ktorom prebieha ustavičný boj o holý život. Kde človek nikdy nevie, z ktorej strany príde najbližšia smrteľná hrozba - či zo strany krvilačných divochov (Komančovia), zo strany kadejakých dobrodruhov-desperátov (lovci kožušín), zo strany "majiteľov zeme" (samozvaných pánov sveta), alebo dokonca aj zo strany niekoho z vlastných radov, ktorý už tie podmienky proste nedokáže ďalej znášať a prepne mu z toho. A práve vymenované zberby veľmi rozmanitého druhu sú tie, ktorým musí bizarná skupinka hrdinov tohto príbehu (rovnako pestrá) čeliť na svojej apokalyptickej ceste, na ktorej sa neustále pochováva. Príbeh má pomalé tempo rozprávania so silným dôrazom na atmosféru a podmanivé obrazy rozľahlej krajiny. Stredobodom rozprávania sú zlomený, citovo vyprahnutý kapitán Joseph J. Blocker (Christian Bale), jeho úhlavný nepriateľ náčelník Žltý jastrab (výborný Wes Studi), s ktorým si postupne hľadajú cestu vzájomného zmierenia (mierne nevierohodnú) a zúfalá vdova Rosalee Quaid (Rosamund Pike), ktorej práve vyvraždili celú rodinu.

[4,5*]     "You're gonna have to let him warm up to you. He hates Caucasians, despises Americans, and has nothing but contempt for women. So in your case, it might take a little while."     Ako som už spomínal, obe časti beriem ako jeden nerozdeliteľný celok, takže aj pre dvojku platí podstatná časť toho, čo som písal pri jednotke. Hádam jediný väčší rozdiel je ten, že po tom, ako sa Tarantino v prvej časti poriadne akčne vybúril, tu už akčné scény dávkuje pomerne striedmo a časť je vo výraznejšej miere založená na konverzácii. Všetko sa pomaly uzatvára, dozvedáme sa dôvody, predtým iba naznačené, prečo sa udialo to, či ono a jednotlivé zlomky príbehu do seba krásne zapadajú. A konečne sa dočkáme aj dlho avizovaného, priam mýtického Billa s parádnym vstupom na scénu (David Carradine, v tej dobe už v podstate vyslúžilec, je v danej role nadmieru presvedčivý). Až po poslednú kapitolu to má opäť parádny spád, niektoré scény priam vyrážajú dych (vrcholom je zrejme "hrobová" scéna prelínajúca sa s úžasným výcvikom u Pai Meia). Drobnú výhradu mám akurát k poslednej kapitole, v ktorej sa to po nesmierne emotívnom stretnutí začne mierne naťahovať a v záplave slov sa trochu vytráca dovtedajšia údernosť.     "I'm a murdering bastard. You know that. And there are consequences to breaking the heart of a murdering bastard."

"Your name is Buck. Right? And you came here to f*ck. Right?"     Vrcholné Tarantinove dielo zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Pre mňa spoločne s Pulp Fiction (1994) vôbec najlepší Tarantino, pričom nerozlišujem medzi jednotkou a dvojkou, ktoré považujem za nerozdeliteľný celok (to delenie na dve časti mi pripadá trochu čudné). K tomuto nesmierne atmosférickému a vzrušujúcemu príbehu pomsty nič originálne napísať nedokážem, takže budem opakovať to, čo je viac-menej zrejmé. Tarantino je hlavne skvelý rozprávač a umne vystaval celý príbeh z útržkov deja, príťažlivým spôsobom časovo poprehadzovaných, ktoré na konci do seba perfektne zapadnú. Tradične preukazuje aj výborný vkus pri výbere hudby, menovite tu vypichnem skvelý "pískací" motív "Twisted Nerve" od Bernarda Hermanna a pieseň "Urami Bushi" (Meiko Kaji). Skvelá je ako zvyčajne kamera Roberta Richardsona, s výrazným, nesmierne podmanivým vizuálnym štýlom (parádne sú rôzne detaily, ako komár, či guľka v pištoli). Hereckým ťahúňom je skvelá Uma Thurman, ale nezaostávajú ani ďalší predstavitelia (obzvlášť charizmatická Lucy Liu s mrazivo hrozivým pohľadom). Ak mám predsa len uviesť nejakú výraznejšiu odlišnosť oproti dvojke, tak to bude fakt, že tu sa Tarantino poriadne akčne vybúril, hlavne v záverečnej hromadnej bitke, miestami dotiahnutej až do nádhernej absurdnosti. Súboje sú pojate ohromne štýlovo (napr. esteticky krásny tieňový súboj), pričom za vrcholný považujem súboj s desivou japonskou školáčkou Gogo (Čiaki Kurijama). Celkovo tu jedna skvelá scéna strieda druhú (úžasné prebratie sa z kómy v nemocnici), ale tou mojou najobľúbenejšou je scéna rozhovoru s Hatorim Hanzom (Sonny Čiba).     "You must have big rats, you need Hattori Hanzo's steel." "Huge."

"Skôr či neskôr sa stane jedna z dvoch vecí. Nájdete umelecké dielo tak cenné, že sa už nikdy nebudete musieť strachovať, alebo... vás chytia."     Strhujúci kriminálny thriller, ktorý priam prekypuje nervydrásajúcim napätím. V jeho poriadne prekombinovanom príbehu nie je nič také, ako sa na prvý pohľad javí, má množstvo značne premrštených zvratov, ale aj napriek tomu (či skôr vďaka tomu?) je mimoriadne pôsobivý. Dlhšiu dobu (takmer tretinu filmu) však nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mi film mohol páčiť. Arogantne pôsobiaci hlavný hrdina Roger Brown (presvedčivý Aksel Hennie) totiž vôbec nevyzerá ako niekto, koho by ste si mohli obľúbiť. Hoci sa priam topí v blahobyte, nemá nikdy dosť a v mene zveľaďovania svojho majetku nemá žiadne zábrany kradnúť vo veľkom, v čom je navyše veľmi zručný. Narazí však na obzvlášť schopného a veľmi nebezpečného protivníka a ako sa ukáže, v porovnaní s jeho odpudivou povahou pôsobí Roger ešte ako ohromne sympatický chlapík. Od spustenia rozhodujúcej "akcie Rubens" dostáva snímka parádne grády a potom už nedá divákovi vydýchnuť ani na moment. Roger sa znenazdania ocitá vo veľkej tiesni a v súboji s diabolským protivníkom tak musí preukazovať svoje priam zázračné nadanie dostávať sa zo strašných sračiek (do ktorých sa do veľkej miery dostal vlastnou vinou). A divák mu nevdojak začína v jeho úsilí tuho držať palce. Ten sled neuveriteľných udalostí, ktorý sa preženie ako smršť, má miestami až absurdný charakter.     "Bál som sa, odkedy som ťa prvýkrát stretol. Bál som sa, že ma opustíš. Bál som sa, že budeme mať dieťa a budeš ho milovať viac ako mňa. A bál som sa, že ma uvidíš takého, aký naozaj som a znenávidíš ma."

"Pán Volfoni - limonády, zmrzliny?" "Iste." "Joss Beaumont - špehovanie a nakladačky."     Kriminálna dráma s takou zvláštne posmutnenou náladou a s Belmondom v netypicky vážnejšej polohe, ale rovnako presvedčivým ako v obvyklejšej role zabávača. Aj keď, tu a tam nejaký ten jeho typický prvok prebleskne, ako napríklad tá jeho nezdolnosť, jeho šarm, silne účinkujúci na ženy, či jeho typické žartíky (roztržka opilcov). V každom prípade ide o jednu z najlepších "belmondoviek" (je však viac než zrejmé, že napr. "godardovky" s Belmondom sa za "belmondovky" označiť nedajú), ktorej veľkú časť "robí" vynikajúca hudba Ennia Morriconeho (úžasne mrazivý ústredný motív "Chi Mai" je jeden z najvýraznejších a najprenikavejších filmových motívov, aké boli kedy stvorené). Prestrelka hlavného hrdinu s hlavným zloduchom (tie označenia treba brať s rezervou, keďže morálka je v tomto filmu tak trochu pokrútená, ako to už vo filmoch často býva) s touto hudbou potom pôsobí ako od Leoneho. Herecky zaujme ešte aj Robert Hossein (Rosen) v role "zlého policajta" a z radov nežného pohlavia film zdobí kráska Cyrielle Clair (Alice).     "Nechcel som ju udrieť, naozaj! Boli to Rosenove rozkazy." "Ani ja som ťa nechcel udrieť. Rozkazy mojej ženy."

"I'm sorry. I suffer from short-term remembory loss."     Síce nie až také dokonalé ako Finding Nemo (2003), ale stále to má dostatočne silnú pôsobivosť, založenú hlavne na podmanivej animácii, napínavom a zároveň dojímavom príbehu a v neposlednom rade na výborných postavách, či už starých a osvedčených, alebo nových a rovnako dobrých (najmä chobotničiak Hank a veľryba Destiny). Obzvlášť modro-žltá rybička Dory (zlatučká ako dieťa) je úžasnou postavou a ja som rád, že práve jej je venovaný tento nový príbeh, ktorý je pekne previazaný s "Finding Nemo". Možno by sa dalo tak trochu namietať, že snímka do istej miery recykluje osvedčené prvky svojho predchodcu, stále však má dostatok odlišností a dostatok sviežich nápadov, aby mohla fungovať aj samostatne. Výborným nápadom bolo najmä umiestnenie hlavného diania do Inštitútu morského života, čo je veľmi príťažlivé prostredie s množstvom zaujímavých miest (perfektný bol napríklad ten hororový detský kútik, ale ešte lepšia bola echolokácia v potrubí s krásnym odkazom na film Alien (1979)). Sympatické od tvorcov je to zameranie sa na rôzne, často dosť zásadné nedostatky hlavných postáv, ktoré sa však stávajú nepodstatnými pri spoločnom úsilí skupiny dobrých priateľov (bláznivý záver s kamiónom, napínavý, vtipný a dojemný zároveň). Za ostatnými zložkami nezaostáva ani hudba, či už ide o perfektne zapadajúcu filmovú hudbu Thomasa Newmana, alebo trebárs o krásnu verziu piesne "Unforgettable" od Sii v záverečných titulkoch.     "I remember it like it was yesterday. Of course, I don't really remember yesterday all that well."

"He said it was called ... uh... a "butt"." "Wow. That's a pretty big butt."     Jeden z mojich najmilovanejších animákov, ktorý dokáže poskytnúť čokoľvek, čo si duša diváka (ktoréhokoľvek člena rodiny) žiada: magické čaro, výdatne podporené nádhernou animáciou (podmanivo hýriacou pestrými farbami), napínavé dobrodružstvo i dojímavý príbeh, jemne brnkajúci na rodinnú strunu. Jedno z nemnohých animovaných diel, ktoré v mojich očiach môže konkurovať geniálnemu maestrovi Mijazakimu (samozrejme, tými svojimi, dosť odlišnými zbraňami). Vdýchnuť akýmsi morským rybičkám toľko života a toľké emócie, to chce fakt veľký kumšt. Mierou vrchovatou sa to podarilo pri rybičke Dory, čo je úplne skvelá postava, ktorú milujem zo všetkých najviac (aj s tou jej "veľrybštinou"). Postavy sú celkovo veľmi silnou stránkou snímky, je ich tu celý rad a sú nemierne (aj doslova) farbisté (taká Darla "Jaws" je perfektná). Snímka pritom pôsobí ohromne vyváženým dojmom, keď tie vypäté momenty (ako hneď ten neobvykle tragický začiatok) sú skvelo odľahčené tými humornými. A dokonale zapadá i čarovná hudba Thomasa Newmana.     "But, dude, how do you know when they're ready?" "Well, you never really know, but when they know, you'll know. You know?"

[4,5*]     "Man, you are a cat-astrophe!" "And you are ri-donkey-lous!"     Je veľmi zvláštne a úplne si to nedokážem vysvetliť, že práve tento veľmi slabo hodnotený diel (takmer na úrovni mizernej trojky) série, ktorá nie je práve mojou obľúbenou, na mňa ako jediný dokonale zabral, a to takmer vo všetkých ohľadoch. Konečne tu je trochu spletitejší príbeh (s peknou nadväznosťou na predošlé diely, konkrétne na jednotku a dvojku, trojka bola, naopak, v podstate odignorovaná, a to úplne zaslúžene), ktorý ma baví aj so všetkými jeho zvratmi (pre fatálne hry s časom mám celkom slabosť), animácia je výborná (to prostredie vyzerá fakt úžasne), výborne funguje humorná i emocionálna stránka (najmä v dojímavom závere) a postavy majú opäť tú bývalú iskru. A to tak staré postavy (Oslík je späť v plnej paráde!), z ktorých niektoré prešli zaujímavými a aj vtipnými zmenami (skvelý je Kocúr "Feed me, if you dare", štýlová je i Fiona ako veliteľka odboja), ako aj nové postavy, najmä démonickí Rumpel a Potkaniar. V podobe Rumpela narazil Shrek na veľmi nebezpečného a zákerného súpera, ktorý rafinovane zneužije jeho frustráciu z rodinného stereotypu. A výnimočne mi tu vôbec nevadila ani hudba, dokonca by som až povedal, že snímka funguje i z hudobnej stránky.     "Donkey, woo her!" "Woo who?" "Your wife!"

[3,5*]     "I found him the first month of the first year of this frigging new century. So I'm calling him Nineteen Hundred!"     Dielo naplnené príjemnou nostalgiou, rozprávkovým čarom a hlavne nádherne precítenou hudbou maestra Ennia Morriconeho. Podmanivá, džezovo ladená hudobná zložka predstavuje skutočne veľký pôžitok a radosť je sledovať aj herectvo Tima Rotha (1900) v role magickej postavy geniálneho hudobníka. Dôvod, prečo sa napokon prikláňam k "iba" trom hviezdičkám, je ten, že po viacerých úžasných scénach, ako sú klavírny koncert na lodi za silnej búrky, klavírny súboj so zakladateľom džezu a nahrávanie platne s pôvabnou dievčinou v pozadí, začne pôsobiť snímka dosť jednotvárnym dojmom a kopia sa v nej dlhé a fádne dialógy (so všakovakými frázovitými životnými múdrosťami).     "Land? Land is a ship too big for me."