Hořká rýže

Ak som teda napokon správne napočítal, tak Horkú ryžu postupne zozbieralo rovných 7 až 9 scenáristov, a pritom hotový výsledok ešte dokonca predčil i moje celkové očakávania... • Napríklad, na vyzývavý tanec Boogie-woogie v podaní talianskej herečky Silvany Manganovej, len tak určite rýchlo nezabudnem, pričom toho je v podstate ešte oveľa viac, čo ma oslovilo na tomto, vskutku naprosto geniálnom, neorealistickom, De Santisovom počine, v ktorom jednu z prvých úloh vytvoril i začínajúci herec Vittorio Gassman, ktorý tu už bol predsa „dávno” pred samotným Marcellom, však? • Začnem so sexy "mangankou", ktorá mi mimochodom mimoriadne pripomínala svoju švédsko-americkú kolegyňu Ingrid Bergmanovú, alebo režisér pôvodne hľadal do titulnej úlohy niekoho na spôsob „Rity Hayworthovej”, ku ktorej má ústredná predstaviteľka podľa mňa tiež veľmi blízko. • Scenáristi sa predovšetkým asi najviac zamerali na prostredie: ryžových plantáží, do ktorých následne umiestnili i množstvo nasledujúcich „zberačiek ryže”, a vlastne to okorenili všetkým ostatným, čo s tým skrátka priamo súvisí, t.j. samozrejme, že musia i niekde (po)bývať, čo je ďalším, pozitívnym článkom filmu ako celku, ktorý rovnako nadštandardným uchopením rozšírili i o ďalšiu podzápletku v podobe postáv: seržanta a zlodeja, a či by to snáď nakoniec (vy)stačilo iba v tom prostom význame: sa prizerať na tieto krásne ženy počas pracovného nasadenia? Samo o sebe, rozhodne, áno, ale nakoľko sa už v úvodných záberoch vykryštalizovala daná situácia, jednoducho povedané, sa rozdali karty, a tak tým pádom už len ostáva sa vynadívať, ako s nimi hráčky/hráči naložia, aké tromfy skrývajú v rukávoch, čo je identicky pozoruhodná záležitosť. • Jeden z najlepších talianskych titulov všetkých čias, aké som mal možnosť vidieť, za čo mu patrí všetká česť; keď zrovna toto „majstrovské dielo”, je tak extrémne návykovou vecou, že tomu normálne ani nechápem! (30.08.2023)

Hořský smích nad zhořklou rýží. Divoký dobrodružný film z konce čtyřicátých let. Zda neorealistický je spíš otázka. Samotná rýže propůjčuje filmu exotiku, rýžová pole erotiku a sklizená rýže touhu po bohatství. Romantický filtr je sice snadno prohlédnutelný, ale hektičnost děje dá sotva vydechnout. (19.02.2023)

Vittorio Gassman a Raf Vallone nedostávali ve filmu často role, jaké by zasluhovali, ale tady září. Italský neorealismus asi není pro každého, De Santisův budovatelský náboj by kdekoho mohl odradit. Ale Hořká rýže je výtečně natočená, plná chytrých záběrů, má energii, nefalšovaný rytmus, výborné herce, kameru a především příběh. Jsem nadšená. Jednotlivé lidské osudy na pozadí sociální kritiky, okořeněno kriminální zápletkou a samozřejmě nechybí láska. A navrch Silvana Mangano....bez ní by ten film nebyl ničím.... je BOŽSKÁÁÁ !!! (09.02.2010)

V květnu 1947 vytěsnili křesťanští demokraté v Itálii komunisty a socialisty z vlády. V roce 1949 vstupuje Itálie do NATO. V nově se utvářející poválečné politické situaci se levice náhle dostala do opozice. Je pochopitelné, že neorealistické filmy se nezamlouvaly vládnoucím pravicovým silám, které na tyto připomínky nesplněných slibů odpovídaly nejen frázovitými výzvami k celonárodní jednotě, ale i obviňováním z očerňování italské skutečnosti před tváří světa. "Hořká rýže" je jedním z mála komerčních úspěchů neorealismu, ovšem zlí jazykové tvrdí, že spíše než kvalita filmu či zobrazení vykořisťování rýžových dělnic diváky lákaly do kin půvaby Silvany Manganoové (a jistě i Doris Dowlingové, ženy tu pak mají Vittoria Gassmana či Rafa Valloneho...). (03.05.2020)

Film Riso amaro od Giuseppeho De Santisa skúma rozmanité dimenzie ženskosti, vykresľujúc ženy ako centrálne protagonistky. Aj keď sa príbeh občas pohybuje v rámci patriarchálnych schém, sila a autorita ženských postáv sa nikdy nestráca. Marcova rétorika o jednote pracujúcej triedy naznačuje hlboké politické presvedčenie, ktoré sa však ukáže byť povrchné a krehké. Walter skončí ako sebecká postava, ktorá sa skrýva za Francescou pred políciou, čo ho odhaľuje ako nedôstojného partnera pre Silvanu s jej intenzívnou vášňou a ambíciami. V tomto filme sú ženy nositeľkami osudových rozhodnutí. Marco sa ukazuje ako postava obmedzená strachom z rizika a ukrytá za maskou falošného idealizmu. Francesca je však tým, kto ho inšpiruje k akcii svojou odvahou a rozhodovacou silou, pričom on sa obmedzuje len na jej nasledovanie. Muži sú zväčša zbytoční, prípadne ich prítomnosť má devastujúce následky. Silvanina samovražda, tragický akt sebauvedomenia, potvrdzuje dôležitosť žien pre seba navzájom a zároveň zobrazuje deštruktívnu moc mužskej túžby po dôležitosti. (02.08.2023)