Natálie

V tomto filme je všetko značne štylizované, takže aj štylizované expresívne herectvo a akási prekrútená melodramatická realita sú súčasťou Viscontiho hry, na ktorú asi mnohí nepristúpia. Ale môžeme hľadať aj paralely s neorealistickým dielom, a to s Felliniho Cabirinimi nocami. Ono keď použil Luchino Marcela, tak to proste muselo pripomínať aj Federica. Týmto štýlom sa využívali kulisy na ilúziu konkrétneho mesta v zlatom veku Hollywoodu, Visconti ale ateliérovo- divadelné prostredie motivoval myšlienkou kontrastu ilúzie reality a reality skutočnej. Ak neveríte, opýtajte sa taliana, prednášajúceho úvod filmu na tohtoročnom LFŠ. (27.07.2016)

Na jednu stranu je to prehnaný gýč a ukrutne ma to nebavilo, na druhú je to gýč úmyselne a vydarená adaptácia. A ja mám vlastne gýče rád. Teda určite radšej sa budem pozerať na Mastroianniho na zasnežených kanáloch v Ríme, ako by tam mali behať v ošuntelých kabátoch po Nevskom prospekte. Emočne to so mnou ale nič nespravilo. Dlho váham medzi 3 a 4*, ale nech je teda vyššie, za hudbu a kameru. (03.01.2023)

90% - Nečetl jsem Dostojevského, takže jsem si film mohl užít bez touhy po srovnávání s knihou. Bílé noci mě oslovily po všech stránkách. Studiová krása, film po staru... Hudba Nina Roty... Marcello Mastroianni tak trochu jinak... Maria Schell a její výkon je snad to jediné, co mě na filmu příliš nepřesvědčilo. Po shlédnutí mi bylo melancholicky fajn. Těším se na opětovné shlédnutí. (26.05.2010)

Třebaže Visconti film přemisťuje do Itálie jeho časů (s mírným poukazem na sociální pozadí, kde se nezapře režisérův politický názor), zůstává film nejen hudbou Nina Roty tak ponořen v ruské romantizující tradici (tu naruší jen rock´n´rollová taneční vložka, do níž Mastroianni už tehdy vložil sebeparodický vtip). (11.07.2011)

Tento, mimoriadnym spôsobom sympatický, romanticko-dramatický titul, sa vskutku sprvoti odohrával najmä v akýchsi dvoch »časových rovinách«, a to teda konkrétne asi nejako takto: 1). V prvej rovine vystupovala ["záhadná"] postava v podaní Jeana Maraisa. 2). A zase v druhej rovine pre zmenu už tentoraz zrovna naprosto dominovala skôr ústrednejšia ["a povedzme i o trochu predsa málo naivnejšia?"] postava v podaní čoraz vari obsadzovanejšieho Marcella Mastroianniho, pričom akýmsi «spojovacím článkom» obidvoch rovín bola práve titulná hrdinka v podobe Natálie v podaní Márie "Plačko" Schellovej; s následným dodatkom, že neskoršie sa ťahal už iba v jednej, celistvej línii. • A mimochodom, rovnako sa taktiež odohrával i počas bielych nocí, ako by sa dal totižto voľne preložiť i pôvodný taliansky názov. A v podstate by sa dalo snáď podotknúť i to, že divák denné svetlo takmer ani neuvidel, nakoľko to ani vôbec nebolo vo Viscontiho, pôvodnom pláne, pretože tak dokonalo nasvietené, nočné uličky, vrátane i umelohmotnej výpravy s perfektnými umelými kulisami, a k tomu i s umelým snehom, sa vždy len tak určite všade nevidia, a to je zároveň i hlavným »kameňom úrazu«, prečo vlastne moje úvodné, nadšené dojmy, sa postupom času [z]menili na čosi podobného, čo by mohol priamo charakterizovať pomerne často používaný pojem: nemý úžas; skrátka, ktorý vo mne vzbudzoval i rušivý element, kvôli ktorému som sa následne ani nedostal na tú úplne najvyššiu métu, čo je podľa môjho klasického názoru, vážne škoda! • Jednoznačne by som vzápätí pochválil i herecké prejavy ústredného, »milostného trojuholníku«, ktorý sa fyzicky skoro ani vzájomne nikdy nestretol, ak aspoň totiž nepočítam jednu scénu na okraj... • Čiže, všetci ústrední hrdinovia, tým pádom naraz neboli ani vo fyzickom kontakte? • A vedľa samotnej kompozície obrazu v podaní G. Rotunna, sa i napriek tomu jednalo o celkom pozoruhodný zážitok, v ktorom protagonista ponúkol i čosi extra naviac... (02.12.2023)