Cizinec

Camusa som nečítal, Viscontiho nepoznám, herecké majstrovstvo Marcella Mastroianniho a krásu Anny Kariny ticho obdivujem. Film podľa mňa dokázal vystihnúť zamýšľanú neambicióznosť a stagnáciu Meursaultovho života, vplietajúceho sa do absurdného kafkovského systému, veľmi verne. Malátna bezdejovosť dokonale odráža pusté vnútro jeho telesnej schránky. Spaľujúce žeravé slnko, odumierajúca zem, absentujúci cit a ničota všade navôkol. Visconti pracuje s priestorom ako plátnom na maľovanie obrazov vnútornej krajiny. Mastroianni je naopak jeho mramorovou sochou, do ktorej tesá bezvýraznú kamennú tvár. Meursault dýcha, Meursault je, Meursault chodí, Meursault pracuje, Meursault hovorí, Meursault flirtuje, Meursault spí, Meursault pochováva, Meursault vraždí. Prečo? To nevie nikto. Možno za to môže slnko. Možno je to prirodzenosť, ukrytá hlboko v ňom, a práve preto nič nepociťuje. Antonioniovská vyprázdnenosť postmoderného veku (možno milovať bez lásky?) tu dostihuje hlavného hrdinu obklopeného spoločnosťou, ktorá v konkrétnych situáciách vyžaduje konkrétne emócie. Skrýva sa však pravda v neúprosnej dikcii civilizácie, prekrúcajúcej pohodlným využívaním nesúvisiacich faktov obraz (ne)hrdinu? Odpoveď musíme nájsť sami. Šlo to však ešte pôsobivejšie, výtvarne a scénicky premyslenejšie, režijne o niečo koncentrovanejšie (na pár miestach som mal pocit, že Viscontimu dochádza dych, ale napokon sa vždy vzopäl a dotiahol to). 80% [Challenge Tour 2015: 30 dní so svetovou kinematografiou] (12.04.2015)

Netknutý čítaním Camusovej predlohy hodnotím len jej filmovú adaptáciu. Slnkom vyprahnutá krajina, v nej muž, apaticky reflektujúci udalosti a ľudí navôkol. Malátny postoj možno plynie z celkovej únavy spôsobenej žeravým kotúčom na oblohe, ktorého oslepenie, ako neskôr vysvetľuje, bolo popudom k zločinu. Súd ale hodnotí a skúma najmä hrdinovo chabé vtiahnutie sa k veciam i vzťahom a spoločensky nevhodný postoj k inštitúcii rodiny a cirkvi. Tieto z hľadiska súdu priťažujúce faktory vedú k fatálnemu rozsudku. Použité filmové postupy pôsobia trochu zastarane (približovačky), fyzické strety nezvládnuto, lokácie (možno zámerne) stroho. Obrazová opulentnosť Viscontiho vrcholných diel sa nekoná. Striedme dávkovanie zaujímavých výjavov a zameranie na Mastroinaniho postavu či výrazy tváre trochu otravovali, no atmosféru osamotenia a kafkovského odcudzenia sa zachovať podarilo. 60%. (04.10.2011)

1. Marcello Mastroianni; 2. Výprava a kamera - kostýmy, vyprahnutá piesočná pláž pozvoľna prechádza do nekonečného mora, neďaleko ostré a nehostinné skaly a na rozhraní mora a piesku, pod spaľujúcim slnkom, plážový dom + súdny proces - skazené divadlo manipulácie, deklamácie moci, kafkovský proces; 3. dokonale verná adaptácia dokonalej existenciálnej novely; (07.10.2011)

Hodne presná adaptácia, spolu so Snovou novelou jedna z najpresnejších, vrátane celých dialógov a bezchybne obsadených postáv. Akurát Mastroianni sa mi na toho úradníka moc nehodil, ale kto ja som, aby som kritizoval obsadenie Mastroianniho, že?! A má to atmosféru, ako všetky staré talianske filmy. Iba ten záver bol na papieri údernejší. Každopádne, ja mám od Camusa radšej Pád. (30.01.2022)

Oficiálne odo dneška môj najobľúbenejší Visconti. Absolútne netradičný, množstvo času totiž strávime v súdnej sieni. Film režisér rozelil na dve zhruba rovnako dlhé časti, atmosférou značne odlišné. Na Cudzincovi je myslím najzaujímavejšie vciťovanie sa do charakteru a myslenia hlavnej postavy, premýšľanie nad jeho argumentami a odpoveďami na otázky, ktoré by mali mať zdanlivo jednoduché odpovede. Nedoporučujem si čítať obsadenie, v druhej polovici sa nám predstavia dvaja slávni francúzski herci v menších, ale veľmi dôležitých úlohách. Ak Visconti nebol s filmom úplne spokojný, je to pre mňa takým malým dôkazom, že možno sú niekedy určité zásahy do tvorivej slobody režiséra- autora k prospechu veci. (27.07.2016)