Vojna a mír III: Rok 1812

Zbytočné sa opakovať. Scenáristicky ma to moc nechytilo, ale výprava, réžia a celá ďalšia filmarina sú famózne a nadčasové. Historickú bitku s reálnymi počtami a postavami vojakov a hlavne bez grafických úprav nikde inde neuvidíte, skrátka megalomanská bomba. Navyše pobehovanie Pierra Bezuchova po bojisku mi tak trochu pripomínalo Švejka :). 89/100 (31.03.2015)

"Válka není laskavá, ale nejhnusnější věc na světě a tak je třeba to chápat a nehrát si na válku. Musíme přijmout jasně a seriozně tuto strašnou nutnost a nic si nenalhávat. Válka je válka a ne hra." Tahle úvaha knížete Andreje, potažmo Tolstého, je stále platná. Třetí část vojny a míru přináší největši bojovou sekvenci filmu v bitvě u Borodina. Při návštěvě salónů vidíme, jak se veřejné mínění točí jako korouhvička. "Slepec? Jak může slepec velet armádě?" "Že je slepý? Vidí až dost, vždycky jsem to říkal, že je to skvělý velitel." Koně museli při filmování dostat opravdu zabrat, těch pádů, ohně a střílení tam je strašně moc. Dneska by se to natočit nesmělo, to by zelení zežloutli nebo zpopelavěli nebo co se jim děje v případě změny barvy. Válku vidíme z pohledu nevojáka Bezuchova, který se rozhodl podívat na bitvu, z pohledu obyčejných vojáků, z pohledu Napoleona a z pohledu knížete Andreje: "Nemůžu zemřít, miluju tuhle zemi, trávu, vzduch ..." (09.10.2010)

V tretej časti starý knieža Bolkonskij na smrteľnej posteli konečne vľúdne prehovorí k svojej dcére Márii, ktorú to dojme a šokuje zároveň. Motivácia tejto scény sa tu však stráca, pretože v predošlých dvoch dieloch nebol takmer vôbec vykreslený jeho negatívny postoj k nej. Predtým sa v podstate spolu ani nerozprávali, čo by z jeho strany viac-menej sedelo, ale trochu sa pozabudlo na to, že v knihe si na nej ventiloval svoje trápenia, čím jeho prísnosť miestami prechádzala až do ponižovania a trýznenia jej osoby. Preto bola jeho zmena prístupu v osudnej chvíli pre čitateľa, aj pre románovú kňažnú Máriu, veľkým zážitkom, no vo filme úplne obyčajným. Táto výhrada sa týka najmä predošlých častí, ktoré mali spomínanej scéne pripraviť pôdu. Poďme sa teda pozrieť, čo nasledovalo v Roku 1812. Prebiehala obrovská rozhodujúca bitka medzi Rusmi a napoleonským Francúzskom. Spočiatku mi vadilo, čo som si všimol už v prvej časti, že vojnové scény boli dosť statické, čím pripomínali skôr momentky z nich urobené. Kým v prípade Slavkovskej bitky túto moju obavu uchlácholil nevídaný pohľad na výpravu „so 120 000 komparzistami“, teraz som už bol rozhodnutý hodnotiť prísnejšie. Tých masových scén tu len pribudlo, no už to pre mňa nepredstavovalo žiadnu novinku, tak som ich chcel vnímať o niečo triezvejšie a kritickejšie. To našťastie nebolo v mojich silách, pretože ako bitka pokračovala, začala byť už aj kontaktná, a celkovo jedna z najhonosnejších, aké som vo filme videl. Moje nadšenie žiaľ pochoval epilóg rozprávača, ktorý chcel čiastočne prepisovať predlohu. Vraj po bitke pri Borodine, ktorú morálne vyhrali Rusi, Francúzi zutekali z Moskvy. Jej dôsledkom možno, ale priamy výsledok bol taký, že Francúzi ďalej postupovali, Rusi ustupovali, až Napoleon Moskvu obsadil. Takže to malo byť presne naopak, preto som z toho záveru rozčarovaný. Dá sa povedať, že mi jedna veta pokazila dokonalý zážitok. (28.04.2015)

Režisér Bondarčuk má podľa mňa neobmedzené možnosti,skrátka sovietski súdruhovia zaobstarajú najväčší rozpočet všetkých čias,pán režisér sa chopí kamier a má k dispozícii viac ako 120 000 vojakov,pravdaže nie digitálnych,tak ja sa pozerám na známu bitku pri Borodine a sakra,že si stále uvedomujem,že sa nepozerám na Petra Jacksona,ale na Sergeja Bondarčuka,ktorý fascinujúcim spôsobom koordinuje masy a masy komparzistov v bitke,ktorá je v Guinnessovej knihe rekordov ako Najväčšia bitka na plátne...A nemôžem veriť,že toto všetko je reálne nakrútené bez zaobstarania zeleného plátna,kvôli doplneniu náročných trikov.. Pritom tu ešte hrá postavu Pierre Bezuchova,ktorý zohrá dôležitú rolu v poslednej štvrtej časti... (08.09.2014)

Třetí díl nadupané tetralogie je zcela jistě ten nejválečnější. Pohled na bitevní pole, kde je v pohybu několik tisíc lidí je prostě pohled, který se člověku častokrát nenaskytne. Opět nechybí jednoduše řečené úvahy Tolstého, které jsou ovšem vemi silné. Opět vše doprovází úžasná hudba. Není skutečně moc co vytknout. Natočit něco takového v roce 1967 - to je prostě typické megalománské Rusko. 4* (19.12.2012)