Illioplius

Nemám problém kladne ohodnotiť film, ktorý nie je založený na deji. Neraz sa stáva, že taký film sa mi páčil skrátka preto, lebo mal dobrú atmosféru. No v prípade The Sky Crawlers si takmer až chcem zablahoželať, že som sa dostal až sem – k písaniu komentáru –, keďže to znamená, že celý film som si pretrpel až do konca. Neviem, čo bolo horšie, či spomínaný dej, alebo spomínaná atmosféra. Dej bol zrejme účelovo poloodhalený, čo by sa dalo inak nazvať aj nedotiahnutý. Divák sa podľa mňa nemá veľmi ako stotožniť s hrdinami, pokiaľ nevie, o čo vlastne ide, resp. sú mu ľahostajní. Táto ľahostajnosť plynie z nevyužitia potenciálu filmu bližšie priblížiť najmä charaktery postáv, ich povahu, pozadie a podobne. Tvorcovia investovali značne viac do atmosféry. Táto je ponurá, mdlá, plná zdĺhavých statických scén, bez emócií. Opäť možno zámer tvorcov, ale čo z toho divák má? Vzhľadom na tento komentár by sa mohli dve hviezdy zdať ako veľa, no kým moje hodnotenie vyjadruje akúsi syntézu množstva hodnotiacich kritérií, môj komentár je spôsobený skôr osobným sklamaním z dvoch hodín nudy. Úprimne, miestami som pri tom zaspával alebo prestal vnímať dialógy, kvôli čomu som sa musel vracať nazad, čo bola dosť otrava.

Ukričané, bezobsažné, otravné a nudné. Vyslovene som sa donútil dopozerať to (ale to bolo v rámci jedného dňa). Hovoril som si, že v ďalšom diele sa už predsa niečo musí stať. Nuž a nestalo sa. A celkom ma to naštvalo. To chcem tak veľa, aby to, na čo sa pozerám, malo nejaký obsah? Nechcem veriť tomu, že priaznivci anime zožerú pomaly všetko, čo vyzerá ako anime, nech je to akokoľvek zlé, ale musím povedať, že mi to tak trochu pripadá. Druhá možnosť je, že mi to skrátka vôbec, ale vôbec nesadlo.

Populárno-motivačný dokumentík s pochybnou odbornou výpovednou hodnotou. Ak niekto zrazu uvidí psychopata v polovici svojich známych, zrejme mu to nemožno až tak vyčítať. Veľmi otázne je aj ponímanie dobra a zla v tomto dokumente, ktoré by som skôr nazval iba ponímaním dobra a zla podľa jedného človeka, ktorý tam akurát vystupoval. Objasniť by to chcelo aj tézu o „three degrees of separation“, podľa ktorej, ako bola v dokumente prezentovaná, nás ovplyvňujú naši treťostupňoví známi, no tí za nimi už nie. Pokiaľ bol myslený vplyv priamy, tak s tým nemôžem súhlasiť, lebo určite ma nemôžu priamo ovplyvňovať ľudia, s ktorými som nikdy neinteragoval a ani neviem, že jestvujú. Pokiaľ bolo hovorené o nepriamom vplyve, tak tiež nemôžem súhlasiť, lebo nepriamo ma ovplyvňujú aj omnoho vzdialenejší ľudia, keďže prvostupňoví známi na seba vplývajú priamo (a tí zase na svojich prvostupňových a tak teoreticky donekonečna). Nuž a napokon – ako to povedal ten Havel? – keď sa zachová statočne, tak je to vlastne zo zbabelosti, lebo sa bojí, že sa dostaví pocit, že niečo urobil zle; že uhol (v 00:55:40). Keď tak rozmýšľam, v čom sa to teda vlastne líšia tí dobrí od tých zlých?

V tom, aby som si povedal, aký to bol geniálny film, mi bráni prinajmenšom jedna vec. Neviem si totiž predstaviť, ako by tento príbeh mohol nastať bez toho, že by si hlavný hrdina všimol to, čo na konci viedlo k takému šokujúcemu rozuzleniu. A toto mi tam vadí, pretože to na genialite zápletky i filmu ako takého dosť uberá. Inak nemám výhrady.

Aby som bol úprimný, to, čo sa vo filme odohrávalo, ma po väčšinu času iritovalo. Pripadalo mi to ako nejaké video návštevy človeka, ktorý ma nezaujímal, u človeka, ktorý ma tiež nezaujímal. Okrem toho stále nejaký alkohol, zvonenie telefónu (to je vždy neuveriteľne otravné – či už so štekajúcim psom alebo bez neho), neskôr aj drogy a do toho záchvaty a emočné výbuchy… nebola to náhodou nejaká párty puberťákov?! Nie, ku koncu sa to zvrtlo a už ma obe postavy začali zaujímať trochu viac. Takto to gradovalo až do rozuzlenia, kedy sa obaja hrdinovia ukázali, čo sú zač. Novinár bol novinár a herečka bola herečka. Aké banálne a pritom geniálne. Prinajmenšom dosť na natočenie dobrého filmu. Príklad by si mohli vziať mnohé iné…

Nepochybne je možné natočiť niečo o ničom. Dôkazy jestvujú. Avšak to niečo potom musí ťažiť z niečoho iného, než z toho ničoho, a to napríklad z humoru. Popravde, tento film som si pozrel s tým, že sa idem zabaviť. A v tom ma práve sklamal, lebo som sa nezabavil. Dobre, dobre – keď Harry celý zúrivý tĺkol svoj stroj a do toho mu tam z neho vyskakoval gumený penis, tak to bolo skutočne absurdne a situačne vtipné. Teda bolo tam zopár zábavných alebo úsmevných situácií, ale inak slabota, nuda, nechápavý pohľad. Neviem potom, z čoho chcel Burn After Reading ťažiť. Aby som to zhrnul, podpriemerne vtipné, absolútne o ničom dej, ale spracovanie obstojné. Dve hviezdy sú akurát.

Tento film mi počas jeho sledovania pripomenul tie ezoterické knižné trháky, ktoré určite každý aspoň z počutia pozná. Skrátka taká nenáročná psychológia a filozofia pre masy. Ale vo svojej podstate paveda (paveda, nie pravda :)). Nuž a Donnie Darko je tiež plný pavedeckých výmyslov o cestovaní v čase a ezoterických psychologicko-filozofických teórií alebo ako to mám nazvať. Teda sa asi nemožno veľmi diviť, že ide o tak obľúbený snímok. Rovnako ako tie knižné trháky, sú aj filmové trháky. Ironické je, že v samotnom tomto filme práve takých šarlatánov zosmiešňovali. Inak mi film žiaľ prišiel veľmi nudný, aj keď v správnych chvíľach dokázal navodiť akú-takú atmosféru. Vytkol by som aj, že je veľmi tmavý, najmä v kľúčových okamihoch. Mimochodom, neprekvapilo ma, že som tu v stĺpčeku „Podobné“ zbadal film Mr. Nobody. To bola tiež pekná kravina.

Sú chvíle, kedy má človek chuť na niečo svieže, vtipné a nenáročné. Nechce si hlavu zapĺňať ďalšími myšlienkami, no zároveň sa nechce pozerať ani na niečo, čo je vyslovene trápne alebo čo uráža jeho vkus. A možno si to dokonca chce pozrieť v nejakej spoločnosti, kedy sa neočakáva úplná sústredenosť na film, lež je dôležitá práve aj tá spoločenská zložka. Nuž a v takejto chvíli je Sprievodca ženatého muža skvelou voľbou. Samozrejme, možno nie je vhodný do všetkých spoločností, ale vždy je tu možnosť pozrieť si film osamote, čo je nemenej dobrou voľbou – prinajmenšom na získanie dobrého tipu, keď sa vyskytne vhodná príležitosť. Tento film sa možno zaoberá kontroverznou – alebo nemravnou – témou, ale s veľkou dávkou nadsádzky a sebairónie. Keď sa námet nevery pojme takýmto spôsobom, celkom to odstraňuje zábrany a umožňuje to film sledovať uvoľnene. Sprievodca ženatého muža je zároveň nenáročnou úvahou o láske, citoch a o sexuálnej príťažlivosti. Ako sa vyrovnať s týmito niekedy protichodnými vplyvmi, je nepochybne úlohou mnohých ľudí. Aj o tom je tento film. Videné v pôvodnom znení.

Ten záver mal byť akože čo?! Však to nemala byť komédia. Divák na konci čaká nejaké vyvrcholenie; niečo, čo ho pripúta ku kreslu a udrží ho tam až do tituliek. No tu nastalo sklamanie, údiv a tak trochu „WTF efekt“. Čiže záver bol nielen nedôveryhodný, ale svojím spôsobom bol aj úderom pod pás divákovi. Ďalej vôbec nebol objasnený motív konania vraha – pána Harveyho (možno len veľmi zľahka a nejasne) a celkovo psychika ústredných postáv bola poňatá veľmi plytko. Ako sa vyrovnával nápadník Susie s jej vraždou? Nevieme, len si zrazu našiel iné dievča (s tiež neobjasnenou úlohou v príbehu). Ako to, že on nebol podozrivý z vraždy, keď s ňou bol len tesne pred tým ako sa to stalo? Ani to nevieme – ale zrejme sa to už do filmu nevošlo. Taktiež priestor pre opis vyrovnávania sa rodičov so smrťou ich dcéry nebol využitý tak, ako mohol byť. Svet, do ktorého sa Susie dostala po zavraždení, nemal objasnené svoje pravidlá, ani svoj účel, ani svoj význam – zato tam ale bolo nadbytočné dievča. Tie gýčové obrázky by som ešte vydržal. Aby som toľko nekritizoval, musím vyzdvihnúť začiatok filmu, menovite scénu v podzemnom úkryte. Spoľahlivo to vyvolalo pocity, aké to malo vyvolať. Tiež sa mi páčil námet, podaktoré fragmenty zo sveta Susie, napínavé scény a dve hlavné postavy: Susie a pán Harvey.

Čo viac si môže priať divák, ktorý má rád atmosferické animáky s romantickou zápletkou? Možno trochu viac deja a fantázie. Námet mi robil trochu vrásky na čele, to sa musím priznať. Možno mohol byť lepšie využitý z nejakého psychologického a sociologického hľadiska, že ako mení pohľad na veci taká informácia, že človek, ktorého milujeme, je naším polovičným súrodencom. Každopádne, oproti Gedo senki nastal veľmi výrazný pokrok. Kým to prvé bolo naozaj zlé, toto je dobré. Nie skvelé, nie úžasné, nie prenádherné, ale dobré.