Illioplius

Milá rozprávka, aj keď by ma neprekvapilo, keby práve filmy tohto druhu zakorenili v deťoch nesprávne stereotypy o zvieratách, ako napríklad, že slon pije cez chobot, alebo že hroch môže spať pod vodou. Musím sa priznať, že ma to aj trochu nudilo – hoci mám kreslené rozprávky rád –, ale pre deti to je zaiste iný zážitok.

Tak tomuto filmu som neveril ani nos medzi očami. V podstate sa jedná o spleť nepravdepodobného a nepravdepodobnejšieho. (1) Reakcia mladej Juno na skutočnosť, že je tehotná. (2) Osamelá protestujúca pred potratovým centrom (ktorá navyše už vo filme ďalej vôbec nevystupuje, takže pôsobí dosť účelovo). (3) Rozhodnutie sa Juno neísť na potrat. To akože naozaj nejakú rolu hrali nechty? Aj tá najflegmatickejšia a najneskúsenejšia osoba by si pred takým rozhodnutím lámala hlavu, zvažovala možné následky a podobne. (4) Reakcia jej rodičov. (5) A napokon ten jej priateľ. Väčšieho nešťastníka som asi ešte nevidel. Napriek tomu, že námet je veľmi zaujímavý, celé poňatie tejto problematiky bolo vo filme naivné a nedôveryhodné. Kladne hodnotím, že film bol celkovo milý, občas aj vtipný a svieži. Môj úhrnný dojem však bol prevažne rozpačitý, preto Juno hodnotím ako mierne podpriemerný film.

Oproti prvému dielu o dosť slabšie, podľa mňa. Na scénu sa dostali nové zvieracie postavy, no pôsobilo dosť nejednotne, že časť mala ľudské vlastnosti (ľudská reč, chôdza po dvoch nohách…) a zvyšok boli normálne zvieratá. Mám síce rád fantáziu a tolerujem množstvo fyzikálnych či dokonca logických nezmyslov v rozprávkach, ale parný vlak pod vodou už bol na mňa trochu príliš. Celkovo ma to ale v porovnaní s prvým dielom nudilo až uspávalo. Podľa mňa chýbala aj vtipnosť, ale na druhú stranu deti, zaiste cieľová skupina tejto rozprávky, na ňu budú pozerať inými očami.

Je to milučká a vtipná rozprávka, ktorá by možno mohla jestvovať aj ako seriál. Tento filmík je dôležitý obzvlášť pre milovníkov Štúdia Ghibli z dvoch dôvodov. Po prvé, predstavuje rané dielo dvoch jeho významných tvorcov a po druhé, ak niekto nevedel, ako vznikol Totoro (maskot Štúdia Ghibli i postava jedného z najznámejších filmov tohto štúdia), tak po zhliadnutí tohto dielka to už určite vie. Proporcie pandy-ocka sa zrejme osvedčili ako správne roztomilé, aby si ich obľúbil detský divák. Panda-dieťa sa potom pretavila do postavy jedného z dvoch malých Totorov, ktorí už hrali nejasnú rolu.

Tvorcovia zohnali Karla Vaša krátko pred jeho smrťou a spravili s ním rozhovor, ktorý trval 8,5 hodiny v kuse. Dojem som skôr mal taký, že vlastne ani nešlo o rozhovor, lež o Vašov monológ. Tvorcovia si dali tú námahu zaobstarať všelijaké zapatrošené archívne dokumenty z Ruska a kto vie ešte z kade, zohnali deväťdesiatročných dedkov pre svedectvá, no dopriali Vašovi ten luxus rozprávať bez toho, aby ho akokoľvek konfrontovali. Príde mi to jednoducho ako nevyužitá príležitosť. Vzhľadom na dĺžku materiálu, ktorý s Vašom natočili, som trochu skeptický aj voči tomu, čo z toho nastrihali. Domnievam sa, že keď mám osem a pol hodiny materiálu, tak vytiahnuť z toho nejakých pätnásť až dvadsať minút musí byť nutne nedostatočné a silno skreslené. Zaujímalo by ma viac toho, čo Vaš hovoril, ale zase možno to boli nejaké nedôležité omáčky – netuším. Každopádne, téma Karla Vaša – a komunistických (obzvlášť nepotrestaných) zločincov ako taká – je veľmi dôležitá. Dokument Vrahem z povolání je cenné dielo, ktorému som rád. Napriek tomu si myslím, že téma tejto vážnosti a dôležitosti si zaslúži podrobnejšie a nestrannejšie spracovanie, no najmä bez zbytočných dramatických či glosátorských prvkov.

Nesedeli mi tam tri veci (môže obsahovať prezradenie deja): po prvé, najprv obhajcovia i Aaron sám tvrdili, že biskupa zabila tretia osoba, ktorú Aaron videl, no potom to zvalili na jeho alter ego – Aaron teda musel klamať, čo im malo byť podozrivé; po druhé, Martin Vail zobral Aaronov prípad zjavne preto, aby sa preslávil, no neskôr v slabej chvíľke rozpráva, ako verí v ľudské dobro – avšak v čase, keď sa o prípade dozvedel, nemohol pochybovať o Aaronovej vine; po tretie, koho telo to vytiahli z vody? Pochopil som to tak, že zrejme Lindino, avšak vyzeralo úplne ako mužské telo. No i napriek týmto nejasnostiam som mal z filmu dobrý zážitok, záver ma prekvapil, lebo som nepredpokladal možnosť hrania tak zložitej roly, akú hral chlapec Aaron/Roy. Ešte ja osobne som nechápal, ako mohol Martin chcieť takú cynickú bezcitnú karieristku ako Janet, ale zjavne aj také ženy niekto chce.

Takmer nič som sa o natáčaní tohto skvelého filmu nedozvedel, aj čo sa týka vyjadrení hercov. Nepodarené zábery a nejaká tá „zákulisná atmosféra“ (ktorá ma zase až tak veľmi nezaujíma) sú tam vo veľmi obmedzenej miere.

Rozmýšľam, čo bolo tvorcovým zámerom. Poukázať na nejaký spoločenský problém? Alebo iba zobraziť osud jednej dievčiny a jej rodiny? Chýbala mi tam nejaká hĺbka, ktorá by vysvetlila, v čom spočíva skutočný problém. Prečo nechcela ísť Mia do školy? Prečo nemala kamarátov? Prečo odišla s chalanom, ktorého skoro vôbec nepoznala? Jej vzťah s ním film dosť opomínal. Citovo ma nezasiahlo skoro nič, okrem scény, keď Mia uniesla malé dievčatko. Vtedy som mal dosť strach, akým smerom sa film poberie. Napokon sa pobral smerom nudným a fádnym, ako aj celé sídlisko, kde ústredná rodina bývala. Či už to bol zámer alebo nie, napriek všetkej vierohodnosti a originalite spojenej aj so spôsobom natáčania a i., ma film veľmi nezaujal.

Pár slovami by som to mohol zhrnúť ako pompézny politický gýč. Gýč porovnateľný so záverečným pohľadom na nočnú hviezdnatú oblohu, cez ktorú len tak preletí lietavica – alebo možno predstava tvorcov o kométe. Kométa vo filme zohrala rolu akéhosi spojenia medzi postavami, hoci nebola vôbec vysvetlená a vlastne ako symbol bola celkom nadbytočná, nezmyselná, falošne mysteriózna. Takýchto prvkov by sme ale našli viac, trebárs zranenie Zachryho z postapokalyptického príbehu, ktoré mu ako čerstvé vôbec nezasahovalo do oka, no neskôr už zrazu áno (mimochodom, prečo nepoužili ten svoj liečiaci prístroj?). Celkovo sa film skladal zo šiestich príbehov, pričom v každom sme mohli vidieť aspoň jednu vraždu (aj keď musím dodať, že scéna vyhodenia literárneho kritika z terasy je mojou obľúbenou). Hoci sa tie príbehy tvária, že spolu nejako súvisia, ich spojenia sú veľmi chabé a dejové paralely by jeden hľadal márne. Čo sa týka budúcnosti, bola spracovaná klišéplne, bez fantázie, nedôveryhodne – už by som rád niekedy videl vierohodné zobrazenie budúcnosti, no bohužiaľ stereotypy o klonoch, lietajúcich autách a tyranských vládach nepustia. Za zaujímavé považujem zlúčenie viacerých žánrov do jedného filmu, čo síce miestami rušilo (najmä preskakovanie z ľahkej komédie do politického thrilleru), ale inak ide o celkom odvážny počin. Taktiež musím pochváliť masky, keďže rovnakí herci hrajúce rôzne postavy boli často na nerozoznanie (aj keď závisí určite od toho, ako divák toho-ktorého herca pozná). Ak by som to mal zhrnúť, ide o nepríliš originálny, nepríliš hlboký film, ktorý napriek tomu má isté prvky originality a svetlejšie miesta. Človek si neublíži, keď si Cloud Atlas pozrie, ale sotva možno hovoriť o viac než mierne nadpriemernom filme.

Film postráda v podstate akékoľvek uvedenie do problematiky – divák, ktorý ju nemá naštudovanú, bude často stratený, nebude rozumieť súvislostiam, poznať postavy, miesta a reálie ako také. Od životopisného filmu o Lincolnovi som čakal viac, než len rozobraté krátke obdobie dejín, ktoré je každému ako-tak známe. Samozrejme, nie na takej úrovni podrobnosti, ako vo filme, takže už len toto je plus. Avšak nedozvedeli sme sa nič o Lincolnovom detstve, jeho mladosti, politickej dráhe až po úrad prezidenta. Pokiaľ je cieľovou skupinou filmu len diváctvo, ktoré pozná všetky historické súvislosti z daného obdobia – pričom je dosť možné, že v Spojených štátoch tomu tak je, lebo sa ich učia už deti na školách –, tak je to v poriadku, no s rizikom, že ostatné diváctvo film neocení, lebo miesto odpovedí a vysvetlení v ňom film vzbudí len otázky a nejasnosti. Jednoducho, pre nezainteresovaného človeka bude tento film s veľkou pravdepodobnosťou nuda. Hoci som na naň veľmi tešil, mierne som tú nudu pociťoval aj ja, hoci bavili ma pasáže napríklad v Snemovni reprezentantov. Zážitok mi kazil aj vysoko posadený hlas hlavného predstaviteľa, Day-Lewisa, ktorý ma iritoval (Day-Lewis ale inak hovorí normálne, takže to bola zrejme snaha napodobniť Linconov hlas podľa súdobých popisov), čo je však samozrejme nepovažujem za nejakú chybu filmu.