Illioplius

Tento film, ktorý je takmer bez jediného slova, v sebe neobsahuje snáď žiaden moment, kedy by divák mohol pokojne sedieť. Celú dobu nie je vidno súš, nie je vidno žiadneho človeka – okrem osamelého hrdinu, ktorému ide čoraz viac o život. Napätie stále stúpa, avšak takým nenápadným a nenásilným spôsobom, že si to divák ani nemusí všimnúť. Naraz to naňho doľahne – zrazu mu silno tlkoce srdce a bezmennému moreplavcovi drží palce. Takmer vôbec sa nedá odhadnúť koniec filmu, pretože už keď to vyzerá, že sa má film skončiť, prichádza ďalší záber. All Is Lost divákovi brnká na nervy, hrá sa s ním a ťaží zo svojej nepredvídateľnosti. Divák sa tak dostáva do kože hlavného hrdinu, ktorý je odkázaný len na počasie a na náhodu, či ho niekto zachráni. Netuší, ako dopadne a či sa mu podarí prežiť. Táto skutočnosť robí tento film výnimočným.

Tento dokument približuje životy Američanov zo severného Michiganu. Ústredná rodina nie je na tom finančne najlepšie a preto jej členovia hľadajú spôsoby, ako si finančne pomôcť. Zúčastňujú sa závodov snežných skútrov, príležitostne opatrujú deti a popri tom riešia svoje vlastné problémy. Popri tom môžeme spoznať aj nádejnú fitnesku, priateľku ďalšieho závodníka na snežnom skútri. Dokument je urobený dosť sviežo a zaujímavo, miestami je vtipný, inokedy napínavý a celkovo je ľahký na pozeranie. Slabšou stránkou je pomerne nelákavý motív a prehnaná dĺžka filmu, čo vedie – aspoň v mojom prípade viedlo – k nude.

Zaujímavé využitie piesku miesto vody. Prekvapuje ma aj pomerne veľká odvážnosť tohto dielka, keďže zobrazuje polonahú ženu.

Tento film má veľmi sľubný začiatok. Po sľubnom začiatku pokračuje stále na dobrej úrovni, až dôjde ku koncu, ktorý je takmer až úder pod pás diváka. Nie je totiž ťažké vymyslieť zaujímavú zápletku, ktorá nemá žiadne rozuzlenie alebo vysvetlenie. Napriek tomu, že Das Weiße Band sa dobre sleduje a film uspokojuje ako po formálnej, tak i obsahovej stránke, koniec je sklamaním, ktoré znižuje pôžitok celého filmu – aspoň tak to bolo v mojom prípade.

Elephant podľa všetkého reaguje na občasné medializované správy o rôznych žiakoch, ktorí zabili priamo v škole niekoľko ľudí, obvykle vrátane seba. Obávam sa však, že takýto príspevok do „diskusie“ jej skôr uškodí ako pomôže. Van Sant sa témy chytil zarážajúco povrchne, a hoci sa tvári, že je iba nestranným pozorovateľom, zďaleka tomu tak nie je. Ono to totiž zrejme ani nie je možné, spracovať nejakú problematiku nezaujato, resp. je to veľmi náročné. Väčšina filmu zachytáva nudné činnosti pomerne nezaujímavých žiakov ako si žijú svoj deň. Chodia po chodbách, rozprávajú sa, venujú sa nejakému koníčku a podobne. V tomto bode treba povedať, že práve tieto pasáže sú najsilnejšou zložkou filmu. Sú totiž natočené šikovným spôsobom; na veľmi dlhé zábery alebo je dokonca tá istá scéna snímaná z pohľadu viacerých postáv, takže zakaždým vyzerá trochu ináč. Film by som však vnímal kladnejšie, ak by ostal pri tomto zaujímavo spracovanom zaznamenávaní priemerných až nudných epizód z bežného života bežných žiakov. Tragédia nastáva v okamihu, keď sa začne film tváriť ako akási sociologická výpoveď či psychologická analýza tých mladých ľudí, ktorí páchajú spomínané vraždy na školách. O hlavnom páchateľovi nevieme dokopy nič a o jeho parťákovi vieme ešte menej. No to, čo vieme, sú v podstate len zhmotnené stereotypné predstavy o vrahoch: „vrahovia sú neonacisti“, „vrahovia hrajú strieľačky“ a dokonca „vrahovia sú homosexuáli“ (aj keď možno tou homosexuálnou scénkou chcel Van Sant len zvýrazniť duševnú nevyrovnanosť, frustráciu či dokonca poruchu typu psychopatia alebo autizmus oboch chlapcov). Vidíme, ako si objednajú cez internet pušku a potom v škole strieľajú ľudí hlava-nehlava. Príde mi skutočne nepravdepodobné, že v nejakej krajine prvého sveta je možné si bez akéhokoľvek procesu objednať takú zbraň a ešte k tomu si ju poslať domov poštou. Ale aj keby, tak to, čo sa deje potom v škole, je skrátka jedno nepochopiteľné divadlo. Je to akoby som spravil film o tom, ako sa na námestí prechádzajú ľudia, potom sa objaví jeden človek s puškou a začne strieľať do všetkých naokolo. A tí ľudia na námestí by len rozpačito a lenivo pobehovali, v podstate by ani nepanikárili a už vôbec by sa nepokúšali nejako zachrániť. Dokonca by sa našiel jeden, ktorí by pomalou chôdzou a bez akýchkoľvek emócií kráčal priamo k vrahovi, ktorý by ho potom zastrelil. Aké posolstvo by dával taký film? Aký záver by sa dal konštatovať, čo by sa dalo z neho si odniesť? Presne to, čo z Elephanta – nič.

Mimoriadne nevýrazný film, ktorý neponúka nič, čo by už bežný divák animovaných filmov mnohokrát nevidel. Navyše, nie je mi jasné, komu je Hotel Transylvania určený. Film je preplnený žartmi, ktoré môžu prísť vtipné jedine deťom v predpubertálnom veku. Z toho by som usudzoval, ze je aj určený takejto vekovej kategórii. Ale prečo sú potom hlavní hrdinovia adolescenti? Zrejme išlo o snahu tvorcov filmu zasiahnuť aj starších divákov ako malé deti, ale to radšej mali tomu prispôsobiť obsah, teda druh humoru a hlavne príbeh. Práve príbeh bol v tomto prípade bez nápadu a plný klišé. Je to stokrát obohraná platňa, akurát zasadená do iného prostredia, v tomto prípade sú to strašidlá, nabudúce to budú možno mimozemšťania alebo Eskimáci. Aký je v tom rozdiel?

Waterworld bol pre mňa celkom milým prekvapením. Veľmi originálny námet (aspoň ja som sa zatiaľ s takýmto nestretol), aj keď možno nereálny, ale ponúkajúci také široké možnosti, že si viem predstaviť aj seriál založený iba na tom, že prakticky celý svet pokrýva voda. V takom svete je vzácne hádam všetko, čo pred tým bolo bežné – sladká voda, zemina a všetko suchozemské. Toľko k námetu. Čo sa týka deja, to už bolo horšie. Nezaujímavé naháňačky s nepresvedčivými hereckými výkonmi hlavných záporákov a napokon trápne rozuzlenie podivnej zápletky s tetovaním len tak, že starký z ničoho nič „záhadu“ rozlúšti. Škoda toho, zaslúžilo by si to lepší príbeh.

Nie je mi celkom jasné, prečo miesto toho, aby spravili film o skutočnom mladom matematickom géniovi, si vymysleli vlastného. Kvôli tomu sa to celé dostalo z roviny akéhosi aspoň čiastočne uveriteľného príbehu do roviny nedôveryhodnej (pre mňa), nezaujímavej (pre mňa) a predvídateľnej (tiež pre mňa) rozprávky. Tento film sa tvári, že ide do hĺbky Willovej duše, no v skutočnosti to vôbec nerobí. Will je umelo vytvorený, napísaný, podľa mňa je to jasne vidno a zároveň je to hlavným nedostatkom celého filmu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti ide o stredne dobrý film, ktorý možno nesklame, ale nemá veľmi čím nadchnúť.

Výstižný opis deja: spod zeme začnú vyliezať veľké stroje, ktoré ničia všetko naokolo – len tak, z ničoho nič – a o chvíľu sa pokazia a skapú – tiež z ničoho nič. Nie je vysvetlený ani dôvod ich ničenia, ani dôvod ich prestania. Rozprávač síce na konci povie, že to mikroorganizmy, ale to už radšej celý film mohol rozprávač len prerozprávať. Naozaj, takéto niečo plytké ma nemá ako citovo zasiahnuť. Nechalo ma to chladným, lebo som to nebol schopný brať vážne, nedokázal som sa s ničím a nikým stotožniť a skrátka som tomu neveril. Dosť veľká hanba, že Spielberg natočil takýto film.

Pomerne nudná výpoveď o niečom, čo ma vôbec nezaujalo, no napriek tomu s lepšími a miestami aj vtipnými scénkami. Ako dokumentácia istého spoločenského prúdu v polovici 20. storočia je tento film slušný, no inak si viem ťažko predstaviť, pre koho vlastne bol On the Road určený.