Illioplius

Niekedy sa zamýšľam nad tým, ako veľmi odlišné veci sa môžu odohrávať v tom istom čase. Gravity a Aningaaq ukázali, že akokoľvek odlišné. A môže to byť aj kozmonautka, ktorej ide vo vesmíre o život a Grónčan, ktorý loví ryby. Nemá to žiaden zmysel, tie udalosti nemajú nič spoločné, teda okrem toho, že sa dejú naraz. Ale inak je to proste úplná náhoda, že práve tieto dve udalosti sa spojili cez rádio a prostredníctvom dvoch seba dopĺňajúcich filmov.

Milý a pomerne napínavý film s nezvyčajnou témou, ktorý však má viaceré slabiny. Za tú hlavnú považujem nevysvetlenú motiváciu hlavnej hrdinky Natsuki, aby Kenji predstieral, že je jej priateľom a budúcim manželom. Potom prekvapia ďalšie dejové nedomyslenosti, napríklad ako môže fungovať televízne vysielanie, pokiaľ padli viac-menej všetky systémy v krajine? Aj napriek týmto nedostatkom je možné užívať si film a jeho prevažne veselú atmosféru. Koniec filmu chcel byť zrejme zlatý, ale, bohužiaľ, vo výsledku pôsobí (aspoň na mňa) mierne odpudivo – tvorcovia si mohli odpustiť to krvácanie z nosa.

Typický Shinkai – množstvo krásnych obrazov, avšak vlastne o ničom. Pomaly sa rozvíjajúci príbeh, ktorý nezaujme, romantické a „osudové“ prvky, ktoré prechádzajú až do patetickosti a trápnosti, otvorený koniec a tak ďalej. Niekomu sa to môže páčiť, ale mňa to skôr nudilo.

To, že Hoffman zahral svoju rolu bravúrne, je všeobecne známe, potvrdili to autority a ja s tým môžem len skromne v plnej miere súhlasiť. Napriek tomu, Capote vnímam ako nezaujímavý film o nezaujímavom príbehu jedného človeka, ktorý mi, na základe filmu, tiež pripadá nezaujímavo. Truman Capote (ako hlavný hrdina) má v sebe asi všetky možné neobvyklosti – obliekanie, hlas, sexuálna orientácia, hodnoty ako také –, avšak neprišiel som na to, čo mi na ňom má byť sympatické. Dej filmu je podľa mňa morálne pochybný až perverzný, pretože sa snaží vyvolať u diváka náklonnosť voči vrahom a neskôr dojatie nad ich potrestaním. Prejav hlavného hrdinu vrátane pohnútok jeho konania sú iritujúce a film ako taký hodnotím ako nudný a morálne chybný.

Mám rád takýto absurdný humor a preto som sa viackrát príjemne pobavil. Avšak nemám rád, keď humor prekročí istú hranicu, ktorá je nepochybne celkom subjektívna. Malo to za následok, že v niektorých chvíľach som sa nudil a občas mi vtipy pripadali trápne. Celkový smer či druh humoru však mimoriadne oceňujem.

Ten pocit, keď je vám trápne za niekoho iného – to bol môj najčastejší pocit pri sledovaní Kandidáta. Snaží sa to pôsobiť strááášne drsne, ale v skutočnosti je to len forma bez obsahu, o čom svedčí obrovské množstvo nadbytočných prvkov. Či už ide o drobnosti ako napríklad pôsobivé predstavovanie členov marketingového tímu Adama Lamberta, ktorí sa vo filme odvtedy už ani raz neobjavia, až po celé dejové línie, čím samozrejme mám na mysli dvoch špiónov. Od začiatku divák čaká, akú tam budú hrať rolu, až kým sa nedozvie, že vlastne žiadnu. Nadbytočností je samozrejme viacej, trebárs český kňaz, celá záležitosť s Lambertovou manželkou, minca pre šťastie (ktorú Lambert vlastne ani nepostráda) a tak ďalej. Pokusy o humor sú chabé a, rovnako ako snaha pôsobiť drsne, vyvolávajú onen pocit trápnosti. Jediné, čo možno na filme vyzdvihnúť, je mierne zaujímavá zápletka.

Moja pedantnosť nemôže prehliadnuť podaktoré dejové nejasnosti či nepravdepodobnosti, napríklad náhla zmena hlavného hrdinu po príchode na novú školu, jeho pomerne nepochopiteľné správanie, ale aj správanie samotných učiteľov a dalo by sa pokračovať. Sklamaním pre mňa bolo aj to, že sme sa nedozvedeli, ako to dopadlo s Marjou, hoci záver nasvedčoval tomu, že všetky otvorené otázky budú uzavreté – a táto navyše bola veľmi významná. Tak či onak, Ondskan je film pútavý a napínavý v podstate od začiatku do konca. Opisuje uveriteľné udalosti realisticky a drsne. Môj osobný vkus by uvítal, keby sa film nesústredil na šikanu takmer po celú dobu, ale trochu viac aj na ostatné stránky života na predmetnej škole. Diskutabilným prvkom filmu je skutočnosť, že sa snaží v očiach diváka vyvolať sympatie voči hlavnému hrdinovi (zaiste dosť úspešne), akoby prehliadajúc, že on samotný bol na začiatku filmu predstavený v rovnakej role ako hlavný záporný hrdina. Toto spôsobuje istú schizofréniu pocitov voči hlavnému hrdinovi.

Strašné, preafektované herecké výkony hádam úplne všetkých hercov, logicky nedotiahnutá hlavná myšlienka a nesmierne trápne pokusy o humor.

Po zhliadnutí La Vie d'Adèle som bol sklamaný. Môj dojem je taký, ide o všedný film o vzťahoch, akých je kopec, akurát tento je od ostatných odlišný tým, že, po prvé, opisuje vzťah homosexuálneho (lesbického) páru a, po druhé, obsahuje otvorene sexuálne scény. Tá prvá skutočnosť umožňuje okrem obligátneho hľadania seba v zmysle „páči sa mi ten prvý, alebo ten druhý, či ani jeden alebo nebodaj obaja?“ zachytiť ďalší rozmer, ktorým je hľadanie vlastnej sexuálnej orientácie (žiaľ, táto príležitosť nebola dostatočne využitá). Druhá skutočnosť toho veľa neumožňuje; sexuálne scény v tomto filme sú na môj vkus pričasté, pridlhé a nudné. Celkovo to hodnotím ako nanajvýš priemerný film, ktorý sa podľa mňa snaží (v očiach divákov zjavne úspešne) získať obľubu, obdiv či úctu práve dvomi zmienenými skutočnosťami, teda homosexuálnou tematikou a sexom, ktoré divákovi predkladá ako pridanú hodnotu. Mne to nestačí.

Vo všeobecnosti, keď pozerám film, ktorý len pár vetami uvedie do kontextu nejakej zložitej situácie, obvykle vojenskej alebo diplomatickej, tak potom očakávam nejaký pútavý dej, ktorý je niečím viac než len strieľaním a zabíjaním. Black Hawk Down je nesporne výborne natočený a patrí k špičke vo svojom žánri, no nechal ma prevažne chladným. Priznávam, že nie som dostatočne oboznámený s okolnosťami vojny, o ktorej bol tento film, no predsa mi príde dosť pokrytecké pociťovať súcit s hŕstkou zabitých či poranených amerických vojakov, no na druhej strane nič necítiť voči desiatkam až stovkám zabitých Somálčanov, resp. voči státisícovým obetiam hladomorov, ktoré sú s dejom filmu späté.