Illioplius

Hodnota filmu Ghost World pre mňa spočíva v tom, že je to film, s ktorým sa viem stotožniť. Čiastočne sa vidím vo všetkých hlavných postavách, humor je pre mňa akoby šitý na mieru a dej považujem za taký správne namiešaný nostalgicko-romantický kokteil. Tento film v sebe zahŕňa aj viaceré právom vyzdvihované vlastnosti komiksovej predlohy, menovite uznaniahodnú všímavosť a neodškriepiteľnú generačnú (a snáď aj dobovú) výpovednosť. Jediné, čo neviem celkom prehryznúť, sú podaktoré udalosti v záverečnej časti filmu (napr. návšteva u psychoterapeutky). Nútia ma povedať, že Ghost World má – pre mňa – svoje nedostatky. Avšak napriek tomu je výnimočným filmom a pre mňa obzvlášť cenným.

Najviac môžu za moje nie príliš kladné hodnotenie tohto filmu nekonečné hlášky „yah?“, „oh, yah?“ a vypúlené oči Frances McDormand. Ďalším dôvodom je, že mi to prišlo dejovo prázdne, nudné a nedôveryhodné. Napokon, ako celok som z toho mal skôr dojem komédie, ktorá sa tvári vážne. Párkrát som sa zasmial, občas som možno cítil napätie, ale po prevažnú väčšinu času ma Fargo nechal chladným, nezaujatým.

Tak toto som si vyslovene užíval asi v prvej polovici, keď sa všetok dej odohrával v hoteli. Dokonale som sa vedel stotožniť s postavami usilujúcimi sa vyplniť nudu nejakou činnosťou. Akoukoľvek dostupnou. Jemný až absurdný humor opisujúci kultúrne či generačné rozdiely mi skvelo sadol. Potom, keď to začalo byť uletené, sa mi to páčilo už menej. Pri konci som filmu vravel: „Nepokaz sa bozkom, nepokaz sa bozkom!“ Nuž, škoda… Každopádne, pre mňa prvá polovica vyniesla latku veľmi vysoko. Druhá polovica ju už prekonať ani zachovať nedokázala, no celkový pocit je napriek tomu nadpriemerný.

Hoci plagát k filmu nemusí mať s filmom samotným – čo do kvality spracovania – nič spoločné, v tomto prípade toho mali spoločného dosť. Oba sú fádne, nezaujímavé a lacné. Film je preplnený v podstate statickými zábermi, len tak snímajúcimi krajinu či nejakú postavu. Skôr ako umelecký film, pôsobí ako pokus oň. Z hlavného hrdinu herecká neschopnosť srší asi rovnako ako jeho neprirodzenosť. Je v podstate úplne bez emócií, všetko robí mlčky, bez váhania a strojovo. Je nestotožniteľný. Repliky hercov sú neosobné, nedôveryhodné, neprirodzené. Môj pes Killer nemá žiadnu gradáciu – začína mdlo a mdlý je po celú dobu až do konca. Dej nie je ničím zaujímavý a v bode, kedy by už možno aj mohol začať zaujímavým byť, film skončí. Okrem ďalšieho sklamania zo slovenského filmu by sa moje pocity z atmosféry na premietaní tohto filmu v kine dali zhrnúť takto: „Otrávenosť divákov sa dala krájať, po konci filmu nastalo trápne ticho a ľudia sa mlčky rozišli. Vrátane mňa.“

No mohli sa teda trochu viac pochlapiť. Naháňačky veľmi rád nemám, ale táto sa ešte ako-tak dala. Ťažilo to najmä z už známych vtipov z hlavného filmu, ktorý Tangled Ever After celkom vhodne dopĺňa, keďže tá svadba v Tangled možno trochu chýbala ako také uzavretie deja.

Nejako som očakával skľučujúci film, nazvime to horor, ktorý by dokázal verne vykresliť izoláciu, samotu a psychologicky vyvolať hrôzu bez prvkov paranormálnych a šokových. Moje očakávanie sa síce nenaplnilo, ale to neznamená, že by sa mi film nepáčil. Páčil sa mi, no prekážala mi (prinajmenšom) jedna vec. Akonáhle sa začali diať veci, ktoré nemali logické vysvetlenie a akoby „vystúpili“ z myslí niektorých postáv a začali sa prejavovať v skutočnosti, môj pôžitok z filmu oslabol. Stratil som totiž schopnosť predvídať, čo sa môže stať a čo sa stať nemôže. Pokiaľ dej nie je ohraničený istými pevne stanovenými medzami, tak sa stáva možným úplne všetko. A to do značnej miery ruší dovtedy budovaný zážitok. Pýtam sa napríklad: ak sa Jack mohol (akokoľvek) oslobodiť zo skladu na jedlo, prečo rovnako nemohol prekonať ostatné prekážky? No ale keď sa povznesiem nad toto moje možno puntičkárstvo, tak The Shining je znamenitý a napínavý film, s dopĺňajúcou hudbou a rozhodne skvelou kamerou. Krásne exteriéry a zábery na prírodu mohli byť využité aj trochu viac, no to je iba drobnosť. Celkom na záver musím ešte poznamenať, že zošalenie podľa mňa mohlo nastať postupnejšie, pomalšie, skrátka nie tak zrazu, ako tomu vo filme bolo.

Citovo trochu náročný film, avšak to je práve jeho prednosť. Je to ďalšia zo snímok, ktoré vypovedajú o ľudskej povahe a povinne by som ju púšťal ľuďom, ktorí zvyknú hovoriť: „O tom nebudem diskutovať!“ Jedna z mnohých úvah, ktoré Jagten vyvoláva, je otázka „kultu dieťaťa“. A ja veľmi oceňujem filmy, ktoré donútia diváka premýšľať nad vecami, možno nad postavami vo filme, možno dokonca nad samým sebou. Čo ak by som sa ja dostal do tej alebo do tej situácie? Ako by som sa správal? Ako by som sa správať mal? Na to nech si každý, kto film videl, skúsi odpovedať. Spracovanie je inak výborné, vykreslenie dedinského spoločenstva veľmi vierohodné. A napätie až do posledného záberu.

Čo dostanem za to, že som to dopozeral do konca? Škoda, že nič. Každý z troch príbehov ma nudil a ani s jedným som sa nedokázal stotožniť. Príbeh s Woolfovou bol ešte podľa mňa najlepší, ten druhý bol vyslovene o ničom a pri treťom som tiež spal. Takže asi tak. Nie, nespal som, ale skoro. Rozmýšľam, či to neprirodzené správanie sa postáv v druhom príbehu (z hľadiska času) nemalo nejaký skrytý zámer, nejaký odkaz či snáď symboliku. Skôr by som povedal, že ani nie, však stačí, keď do každého príbehu vložíme ľahko homosexuálnu scénu a ono už z toho možno niečo vzíde. Mimochodom, „vítězství moderní ženské feminity“? To je snáď aj nejaká mužská feminita?

Každý príbeh by sa dal ohodnotiť osve. Príbeh s náhle sa slávnym stanúcim Benignim bol prehnaný a nie veľmi vtipný, ale mal akú-takú myšlienku. Celkom ma iritoval príbeh s operným spevákom a príbeh s prostitútkou. Woody Allen hrá tým svojim bežným štýlom a skutočne nie som priaznivcom umelo vytváraných hádok či potýčok (v lietadle, o odborových zväzoch a pod.). To s prostitútkou sa mi nepáčilo preto, lebo celá zápletka bola postavená na nepravdepodobných udalostiach a náhodách (ktoré však neboli absurdné ako v prípade Benigniho). Príbeh s architektmi sa mi páčil najviac. Najprv som nechápal, prečo sa z činného účastníka deja stal len akýsi pozorovateľ a komentátor, no potom mi to došlo, že šlo vlastne o jeho spomienky na mladosť. V tomto príbehu sa mi aj páčila Ellen Page, ktorá hodnoverne zahrala plytkú pseudointelektuálku a môžem povedať, že som sa na ňou hranej postave schuti pobavil.

Z tohto filmu ide hrôza a je z neho cítiť nesmiernu krutosť, akej sú niektorí jedinci schopní. Taktiež je z neho cítiť duševnú a telesnú bolesť, ktorú prežívala hlavná hrdinka, ale aj pocit úplného poníženia človeka na menej než vec, na prostriedok opovrhnutiahodnej bezcitnej zábavy. Neviem si predstaviť, čo môže byť horšie, než byť mučený ľuďmi, dovtedy považovanými za priateľov alebo prinajmenšom za kamarátov. Tvorcovia tohto filmu dokázali pôsobivo vykresliť udalosť, ktorá je ukážkou a varovaním pred tým, čo sa môže stať komukoľvek, ak si nedáme pozor nielen na seba, ale aj na tých druhých, či už sú to naši susedia, alebo celkom cudzí ľudia. Ak zámerom An American Crime bolo divákom otriasť, tak sa mu to so mnou podarilo, aj keď je ťažko povedať, či mnou otriasol film ako taký, alebo predstava, že sa to naozaj stalo za hádam ešte krutejších okolností. Tak či tak, dosť hrozná je aj predstava, že takéto veci sa s najvyššou pravdepodobnosťou stávajú stále a aj v tejto chvíli.