Illioplius

Nuž, čakal som viac, než len vykradnutého Aliena zasadeného do súčasnosti. Bez tých príšer, pokiaľ by to bolo len „niečo v hmle“, resp. hmla samotná, by to bolo omnoho zaujímavejšie. Špeciálne efekty ako z deväťdesiatych rokov, príšerky samotné bez akejkoľvek fantázie (chápadlá, kobylky, modlivky, pavúky, pterodaktyly a to čudo na konci mi pripomínalo niečo medzi oliphantom a AT-AT Walkerom). Ešte k tomu so žieravinovou krvou – to asi museli dlho rozmýšľať, aby niečo také vymysleli. Po čerstvom zhliadnutí brilantného psychologického Misery sa mi nechce veriť, že tak rozdielne – čo do kvality – filmy sú podľa predlôh od toho istého spisovateľa. Jediné rozumné vysvetlenie, aké mám, je, že Misery je natočené dobre, kým The Mist skrátka na figu. Zopár vzácnych momentov sa mi však páčilo. Trebárs to, že tá bláznivá ženská napokon dostala guľku do hlavy, aj keď ju podľa mňa mohla dostať o dosť skôr. Je ťažké nainscenovať ľudské emócie a konanie vo vyhrotených situáciách akou je napríklad smrteľná hrozba, pocit beznádeje, veľký strach, panika a tak ďalej. Toto spracovanie mi prišlo slabé. Vyvrcholenie na konci bolo v podstate jediným silným okamihom v celom filme, ktorý inak pôsobil ako groteska. Konkurencia zlých filmov je však príliš silná na to, aby som tento film mohol označiť ako odpad. Dávam teda jednu hviezdu, práve za tých zopár lepších momentov a za samotný záver.

Tento dokument sa venuje lanovke, ktorá kedysi premávala z Tatranskej Lomnice s jedným prestupom až na Lomnický štít. V súčasnosti je zachovaná už len časť zo Skalnatého plesa na Lomnický štít, kým na Skalnaté pleso premáva iná lanovka. V dokumente vystupujú bývalí pracovníci v lanovke, historik, ale aj človek, ktorý bol pri jej výstavbe v 30. rokoch minulého storočia. Je to nepochybne cenná výpoveď o jedinečnej technickej a zároveň kultúrnej pamiatke na Slovensku. Popri technologických záležitostiach a dejinách lanovky sa divák dozvie aj o jej súčasnosti, resp. tom, čo bolo súčasnosťou v čase nakrúcania tohto dokumentu.

21 Grams je film založený na ľudskom nešťastí. Je to jeden z tých filmov, kde je pozbieraných zopár príbehov, ktoré sa viac alebo menej prelínajú, a každý svojím spôsobom vykresľuje nejakú ľudskú tragédiu. V tomto diele sú dokonca jednotlivé príbehy rozprávané v nečasovom slede (teda nechronologicky), takže divák dopredu vie, čo sa stane (pokiaľ si jednotlivé sekvencie vie dať dokopy). Ale dobre, táto skutočnosť je zrejme nejaký umelecký zámer, tak do toho nebudem rýpať. Čakal som, že ústrednou témou bude niečo s 21 gramami, o ktoré sa teda vraj ľudské telo odľahčí bezprostredne po smrti. Táto okolnosť tam bola len tak okrajovo spomenutá, ale opäť to nie je žiadna významná výhrada. Viac mi prekážalo to, že mi celý film prišiel ako skrátka umelé hranie na city. Umelo vytvorené nešťastné osudy, ktoré sa navyše navzájom stretli a bol z toho príbeh. Ja som tomu proste neuveril, aj keď to bolo ako celok urobené precízne a citlivo.

Tak toto bola paráda. Napätie gradovalo od začiatku až do konca, film nemal takmer jedinú slabšiu chvíľu. Brilantné vykreslenie hlavnej postavy – jej osobnosti, pozadia, motivácie, skrátka v celej jej úplnosti. Navodenie atmosféry strachu a bezmocnosti bez strašidiel, bez výkrikov a bez rýchlych záberov, je pre mňa znakom dobrého hororu. Tento film to spĺňa na jednotku.

Veľký príbeh v malom balení. Statická kamera, ktorá sa pomaly odďaľuje a tak postupne odkrýva skutočnosti, ktoré samotný príbeh tvoria. Žiadne slová, len obraz, zvuky vetra a úžasná atmosféra.

Cez 80 minút pozerania sa na jeden bežný deň jednej cigánskej, respektíve rómskej rodiny, ktorú by sme mohli zaradiť medzi slušnejšie, aj keď nie bezproblémové. Potom nasledujú asi dve alebo tri minúty toho, čo zrejme každý divák so zatajeným dychom čaká. Prekvapenie teda žiadne. Hlavná myšlienka – teda aspoň to, ako som ju ja osobne pochopil – je vo filme naznačená viackrát: nie sú všetci rovnakí. Avšak nie som si istý, či toto posolstvo a pár minút vyvrcholenia na konci filmu stálo za to dlhé a dosť nudné čakanie.

Divák dostane presne to, čo od filmu s Indianom Jonesom čaká, ak nie ešte viac. Nepremožiteľní predstavitelia dobra, suroví predstavitelia zla, nadľudské výkony, oklamávanie fyzikálnych zákonov, nikdy sa netriafajúci nepriatelia, nadprirodzené javy, starobylé tajomstvá raz-dva rozlúštené, najväčšie bohatstvá sveta, krvilačné beštie… A tentoraz nie nacistickí Nemci, lež sovietski Rusi. A mimozemšťania k tomu! Môže to byť ešte gýčovejšie? Nemôže. A to z toho robí jeden celkom znesiteľný film, aj keď trvám na tom, že tentoraz to predsa len prehnali.

Pokiaľ by som mal každý príbeh ohodnotiť zvlášť a potom urobiť priemer, asi by to boli skôr štyri hviezdy. A takto som postupoval pri niektorých filmoch, napr. pri Paris, je t'aime, preto by som možno tak mal postupovať aj pri tomto. No neurobím to, lebo film sa mi páčil ako celok, aj keď niektoré príbehy mi prišli slabšie. Veľmi sa mi páčili detaily a symbolika, ktorú som určite na prvé zhliadnutie neobjavil všetku, ale napríklad motív čierno-bielej šachovnice, ktorý sa objavil vo všetkých príbehoch okrem jedného, ak som dobre sledoval. Snahy o „prepojenie“ príbehov (napr. Nikola Tesla, mrazená káva…) považujem za nadbytočné, pretože hlavným spoločným prvkom boli káva a cigarety, ale nie sú dôvodom pre horšie hodnotenie. To, čo ma najviac na tomto filme nadchlo, je v podstate prehliadka rôznych druhov „small talku“. Aj úplne spoločensky neschopný človek by podľa mňa po pozornom zhliadnutí Coffee and Cigarettes mal vedieť zvládnuť krátku spoločenskú konverzáciu o ničom, ktorá je v mnohých životných situáciách dôležitá. Inými slovami, tento film sa skladá z viacerých príbehov, v ktorých postavy nepreberajú nič dôležité a ono vôbec nezáleží na tom, čo preberajú. To je na tom to úžasné! Herci majstrovsky zvládajú všetky gestá, rečové zlozvyky a nepísané pravidlá pri medziľudských rozhovoroch. V každom príbehu sa objavuje forma bez obsahu a film ako celok sa tomuto „small talku“ čiastočne vysmieva a čiastočne ho chápe. Mňa, ako sociálneho teoretika, toto, čo opisujem, veľmi bavilo a veľmi sa mi to páčilo. Film rozhodne odporúčam každému spoločensky menej zručnému človeku.

Priznávam sa – pozrel som si to kvôli tým štyrom dievčatám a moje očakávania v tomto smere to viac-menej splnilo. No keď som to už pozeral, chcel som čosi viac. Hlavné hrdinky postrádali vlastné osobnosti a psychologicky boli vykreslené veľmi plytko, za použitia štandardných klišé o „nemravnej mládeži“ (ak nerátame Faith zastúpenú Selenou Gomez). Motívy všetkých ústredných postáv pre ich konanie (opäť možno okrem Faith) neboli vysvetlené, ostali akoby nedorobené a ponechané na interpretáciu diváka. Dej bol celkovo veľmi priamočiary a jednoduchý, zhrnuteľný do niekoľkých viet. Spracovanie pomocou prerývaných záberov malo trochu dramatizujúci účinok, čo čiastočne pridalo na atmosfére, súc jedinej silnej stránke filmu (teda ešte okrem žien). Napriek nedostatkom vyzdvihujem originalitu tohto snímku a nekonvenčné spracovanie ako-tak dramatického filmu pomocou štyroch príťažlivých mladých dievčat, do čoho by sa asi hocikto nepustil. Zaujímavým rozmerom filmu je aj kontrast medzi diváckym očakávaním a tým, čo naozaj dostane, aj keď nenaplnené divácke očakávanie je v tomto prípade skôr „vinou“ diváka.

Bolo to také, aké som sa obával, že to bude – popletené, rýchle, fantazijné a napokon nudné. Žiaľ, vôbec ma to nechytilo ani svojou zápletkou, ani spracovaním, ani animáciou, teda v podstate ničím. Mnohé dejové prvky som nepochopil, no ani som sa ich veľmi nesnažil pochopiť. Napriek tomu je Akira miestami napínavý film, ktorý určite dokáže zaujať niektoré druhy divákov.