Illioplius

Na tomto filme sa mi obzvlášť páčili dve veci. Po prvé, priepasť medzi „skutočnosťou“ (súčasnosťou) a „fantáziou“ (minulosťou), kde „skutočnosť“ bola plná neuveriteľne otravných ľudí (Inez, jej rodičia, Paul), no „fantázia“ úplne opačná – so zaujímavými ľuďmi, so skvelou atmosférou. Po druhé, myšlienka relativity „zlatých časov“, teda ako si romantizujeme dobu dávnominulú, hoci ľudia, ktorí v nej žili, si jej čaro zrejme neuvedomovali a zase si romantizovali inú dobu. Tieto dve veci, teda dva hlavné prvky filmu, boli spracované tak, že na mňa pôsobili veľmi príjemne. Bolo to uveriteľné, bolo to príjemne vtipné, malo to výbornú atmosféru. Nemal som problém sa s postavami stotožniť a tešiť sa spolu s nimi (na rozdiel od Vicky Christina Barcelona, napríklad). Aby som iba nechválil, trochu ma zarážal mechanizmus cestovania v čase, ktorý nebol úplne premyslený, ale pravdu povediac mi to vo filme ani nevadilo. Taktiež mi nešiel do hlavy vzťah Gila a Inez, teda ako mohli spolu vôbec vydržať. Ale hlavné je, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, čiže dobre, aj keď mohlo aj lepšie.

Jedna z vecí, ktorú na filmoch často kritizujem, je nedôveryhodnosť. V prípade Antikrista o niečom takom nemôže byť reči. Príbeh bol vykreslený veľmi dôveryhodne, často až so zbytočnou prehnanosťou. Čo mi prekážalo, bola z filmu silno vyžarujúca snaha diváka šokovať – či už intímnymi alebo surovými zábermi. Dej je napínavý svojou nepredvídateľnosťou, ktorej zdrojom je duševná porucha hlavnej hrdinky. Neodporúčam slabším povahám, no inak ide o pozoruhodné dielo, aj keď nie veľmi pekné.

Mimoriadne kladne hodnotím nevtieravý, skromný a dôveryhodný štýl zábavy a zároveň podania myšlienky, ktorého ukážkovým príkladom bol práve tento film. Jeho predstaviteľmi sú obyčajní ľudia, ktorí nemajú toho veľa na práci, tak rozoberajú zdanlivé zbytočnosti ako napríklad otázka národnosti. A táto otázka vo filme prerástla do všeobecného zamyslenia sa nad identitou človeka ako takou. Spracovanie nebolo xenofóbne či šovinistické, lež citlivé a vtipné. Malo to jasnú myšlienku, malo to jasný dej, nehralo sa to na nič veľkolepé, bolo to vtipné… malo to skrátka iskru. A v mnohom to zobrazovalo nás samých – či už povahu Slovákov, alebo povahu ľudí všeobecne.

Postava Karla Kopfrkingla na mňa pôsobila veľmi nedôveryhodne. Podľa môjho názoru ten človek bol sociopat a neviem pochopiť, ako mohol vôbec niekedy viesť normálny život. Niekto bez emócií, ako on, by bol pre svoje okolie neznesiteľným. Taktiež sa mi nechce veriť, ako ľahko sa jeho žena a syn nechali zavraždiť. Tvorcovia filmu nám nedovolili nahliadnuť do vnútorných pohnútok hlavného hrdinu a celé to zaklincovali tým koncom, ktorý sa príkro prieči knižnej predlohe a teda dielo dostáva celkom inú hlavnú myšlienku! Čakal som film, ktorý by bol akousi psychologickou dobovou výpoveďou, niečím na zamyslenie, no videl som prapodivnú silenú depresiu, ktorá na mňa práve pre tú silenosť ani nezapôsobila. Nebolo sa nad čím zamyslieť, iba nad tým, čo to vlastne celé malo znamenať. Celá myšlienka mohla byť spracovaná omnoho, omnoho lepšie.

Nebolo to originálne, nebolo to zaujímavé, nebolo to ani vtipné… Rozmýšľam, aké to bolo. Nudné a zdĺhavé. Postavy boli vykreslené veľmi plytko a nedôveryhodne. Okrem toho mi všetci traja poriadne liezli na nervy: akože mizantropický spisovateľ s OCD (na prvý pohľad náramne vtipná kombinácia), avšak jeho spisovateľská stránka bola vo filme takmer až prehliadnutá, jeho mizantropická stránka bola zobrazená omnoho menej než by mohla (pozrite si napr. Já už budu hodný, dědečku!) a jeho OCD bolo spracované takým tým neodborným americkým štýlom, že by mu to neuverilo ani malé dieťa. Prvých päť minút filmu to psisko neznášal, druhých päť minút ho už zrazu miloval – to mám akože niekomu uveriť? Čo sa týka hysterickej čašníčky precitlivenej na svoje decko, tá mi liezla na nervy najviac – celou svojou neznesiteľnou osobnosťou. Homosexuálny maliar tam bol celkovo tak navyše, ten akoby ani žiadnu osobnosť nemal. Nevýrazný týpek, akých je vo svete celá hromada. Dej filmu bol nemastný-neslaný, veľmi divným spôsobom vzíduvší a bez hlbšej myšlienky. Nehovoriac o tom, ako bol predvídateľný a bez menšieho prekvapenia. Pre mňa skrátka dve a štvrť hodiny na nervy lezúcej nudy.

Téma, ktorú tento dokument predostrel, si zaiste zaslúži lepšie spracovanie. Toto bolo žiaľ veľmi jednostranné, založené jedine na svedectvách niekoľkých ľudí. Nebadal som ani len snahu získať stanovisko z opačného tábora, čo je pre dokument veľká nevýhoda. Netvrdím, že tí ľudia tam klamali, ale mohli zveličovať, zamlčať niektoré skutočnosti a tak ďalej. Skrátka, takýto dokument môže zavádzať. Stále je to ale lepšie ako nič, lebo trebárs ja som dosiaľ o takomto probléme ani nevedel.

Neviem, či to pán Mareček myslel vážne, keď po premietnutí tohto dokumentu povedal, že mu dvaja hlavní hrdinovia – elektrikári prišli zaujímaví. Možno mal na mysli to zapravené tričko v kraťasoch toho mladšieho z dvojice. Alebo jeho neustále frflanie, nadávanie a sťažovanie sa na celý svet? A ten druhý – starší – bol pre zmenu úplne nevýrazný. Ono to celé bolo prednostne zamerané na technické veci súvisiace so systémom slúžiacim na premieňanie slnečných lúčov na elektrinu. No zároveň sa to snažilo vyzerať aj ako akási kultúrna výpoveď, no na to tento dokument skrátka nemal kapacitu. Myslím si, že sa mal zamerať buď viac na technickú stránku veci, teda jasne a zrozumiteľne divákom objasniť, ako systém fungoval a ako ho Zambijčania pokazili, alebo sa pozrieť na africký spôsob organizácie vecí, teda na ich „mentalitu“. Oboje však bolo vykonané polovičato a mne osobne tento dokument takmer nič nedal.

Faust je jedna veľká tragédia. A to preto, lebo hoci to je možno hlboké, výstižné a neviem aké ešte, nedá sa na to pozerať. Bolo to pre mňa neuveriteľne vyčerpávajúce a odniesol som si z toho akurát dojem neustáleho ruchu, šumu, hluku a chaosu. Je mi jedno, či to bol režisérov zámer alebo nie – ja som skrátka mal z Fausta zlý pocit a každá sekunda ticha bezprostredne po skončení pozerania tohto filmu pre mňa bola ako päťhviezdičkový film.

Atmosfericky skutočne nádherné, no po dejovej stránke sotva priemer. Je to také domotané, s rôznymi symbolmi, no hlbšiu myšlienku som tam nenašiel. Ja by som s tým nemal problém, že tam nevidím hlbšiu myšlienku, no tvárilo sa to tak, že tam nejaká je.

Dom mi je sympatický skromnosťou a úprimnosťou, ktorá z neho srší. Zobrazuje smutné veci, zobrazuje aj veselé veci, ale nezobrazuje ich čiernobielo. Sú to skrátka problémy, ktoré sú pre mnohých ľudí súčasťou ich života. Nie sú to problémy úzkej skupiny ľudí, s ktorými sa divák nemá šancu stotožniť; sú to problémy bežných ľudí, s ktorými sa niekto stotožní, niekto nie, no predovšetkým nepredstavujú žiadne ideály, žiadnych hrdinov bez chýb! Áno, aj o každodenných problémoch bežných ľudí je hromada filmov, no Dom ich podáva s – pre mňa – príjemnou skromnosťou, úprimnosťou a čestnosťou, čím sa podľa mňa zaraďuje k nadpriemeru.