actor-SP

Benh Zeitlin s filmom Divoké stvorenia južných krajín zozbieral viacero významných ocenení. Nečudo, veď jeho debut celovečerného charakteru je nádhernou poetickou sondou do zmýšľania maličkej Hushpuppy- budúcej pomyseľnej kráľovnej jednej osamotenej komunity, ktorej ich domovy strháva silná rieka a sú tak odkázaní žiť spoločne ako jedna veľká rodina, či inak povedané, ako svorka polodivokých zvierat. Príbeh o vzdialenej komunite, o jej mentalite a o prelínaní reálneho trpkého života s tým rozprávkovým v očiach Hushpuppy je preto bez debaty silným emocionálnym, či až existencionálnym zážitkom, ktorý vybočuje z konvencií hollywoodskej kultúry, no o to výnimočnejším sa stáva. Aj preto Oscara za film zrejme nedostane, i keď lepší film sa v nominácii nenájdeme. 90%

V poradí už 18. film juhokórejského režiséra Ki-duk Kima opäť ohúril filmovú kritiku. Ki-duk Kim sa nezmenil a použil svoje osvedčené postupy tzv. poetického realizmu, či orientalizmu ázijskej filmovej kultúry. Výsledkom je Pieta, neuveriteľné realistický, no pritom nadnesený príbeh úžerníka a vymáhača dlhov v podaní Lee Jung-jina (vo filme Kang- do). Ten núti ľudí splácať svoje dlhy tak, že ich vážne zraní a dlžník tak vďaka poistke svoj dlh vráti. Na prvý pohľad zvrátený mladíkov svet je jeho jedinou alternatívou k obžive. Cesta k vykúpeniu mladého tyrana začína v momente, keď sa mu pred očami zjaví žena, ktorá tvrdí je jeho matka. Navonok bezcitný Kang- do tak prejaví túžbu po materskej láske, ktorú nikdy nepocítil. Vzťah matky a syna je atypický, no harmonický a povznášajúci do momentu, kedy matka nezačne plánovať pomstu po svojom skutočnom synovi, ktorý sa obesil, lebo sa stal mrzákom. Ki-duk Kim stavil na sociálne a duchovné témy ktoré zobrazuje kamerou držiacou „holými rukami“, tak typickou pre filmový realizmus. Svojich filmovým hrdinov neustále ponižuje a zbavuje ich dokonalosti, čo je jeho cesta k želanému úspechu. Pieta je bez debaty jedným z najlepších filmov na festivaloch a zároveň pomyseľným mostíkom medzi západnou a východnou tvorbou, keďže Ki-duk Kim ešte nikdy nebol tak konvenčný a zrozumiteľný, ako teraz.

Pat je po ôsmich mesiacoch prepustený z psychiatrickej liečebne a svoj život chce začať odznova. Športuje a snaží si nájsť prácu, no predovšetkým číta obľúbené knihy svojej manželky, ku ktorej sa chce vrátiť. A práve o tom je tento film. O snahe človeka dať životu nový zmysel a robiť všetko preto, aby sa k nemu manželka naozaj vrátila. Tu sa mu do cesty stavia Tiffany, podivuhodná mladá vdova žijúca po blízku. Aj napriek klišoidnému koncu je tento film niečo viac, než len americká jednohubka. Ponúka efektívny rozklad jednotlivých charakterov, kde si Bradley Cooper konečne vyskúšal o čosi náročnejšiu stránku herectva. Film nie pre separovanú inteligenciu, ale pre masy s prvkami šikovnej a dobre odvedenej roboty režiséra Davida O. Russela tak možno zaradiť tam, kde to masy zbožňujú a kde kritici so svojim skepticizmom príliš nepochodia. Jeho tohtoročnú nomináciu na Oscara však možno chápať skôr ako mediálny ťah, než ako skutočnú konkurenciu voči Lincolnovi či Nespútanému Djangovi. 75%

Max Shumacher (William Holden), šéf spravodajstva Network UBS je nútený vyhodiť starého kamaráta Howarda Beala po tom, čo verejne v priamom prenose oznámi, že pred kamerami spácha samovraždu. Na prvý pohľad najčiernejší deň v živote slávnej televíznej spoločnosti UBS však producentka zábavných programov Diane Christensen (Faye Dunaway) obráti v jej prospech. Z Howarda urobí mediálnu hviezdu, tzv. "proroka pravdy", ktorý si nekladie servítku pred ústa a deň čo deň vyzýva ľudí pri televíznych obrazovkách, aby prestali s pokrytectvom, konzumným spôsobom života a aby sa nepodriaďovali médiám. Jeho relácia sa stáva ziskovou a televízia je na výslní. Zatiaľ, čo členovia UBS oslavujú historický vzostup ich podielu na trhu, pobláznený Howard odhaľuje kruté pravdy v spoločnosti a vplyvu médií. Historický počin Sydneyho Lumeta, kde človek je iba pasívny ľahko zmanipulovateľný divák, odzrkadľuje život v televíznej spoločnosti plnej pokrytectva, egoizmu a honbe za úspechom, kde jej členovia urobia aj nemožné, aby uspeli na mediálnom trhu. Network odvážne brnká po nose, znepokojuje a odhaľuje amorálne činy televízií, ktoré bežný divák nedokáže odhaliť. Kým Diane je obrazom všetkých komerčných inštitúcií, Howard stelesňuje človeka, ktorý už má všetkého po krk a demonštruje radikálne zmeny v prístupe k tejto práci. Lumet natočil neuveriteľný film o médiách, ktoré manipulujú naše životy.

Film z roku 1948 natočený podľa jednej z najlepších westernových kníh s rovnakým názvom „Treasure of the Sierra Madre“ (Poklad na Sierra Madre), začal svoju produkciu po tom, ako sa mladý režisér John Huston dostal z vojny. Zlanáril aj svojho otca Waltera (vo filme nazvaný Howard) na jednu z hlavných postáv, kde hraje múdreho, no pomerne bláznivého starnúceho zlatokopa. Howard prežil takmer celý život hľadaním zlata a vie, čo táto honba za bohatstvom obnáša. A práve jeho nekonečné reči o zlate v horách popletú dvoch žobrákov Freda C. Dobbsa (Humphrey Bogart)a Boba Curtina (Tim Hold), ktorý v ňom vidia šancu neuveriteľne zbohatnúť. Rozhodnú sa preto utratiť svoje posledné peniaze na cestu do mexických hôr, v ktorých číhajú banditi aj tzv. federales ( obdoba mexických policajtov). Dôkazom toho, že rola Bogartovi naozaj sadla, bol aj jeho odvážny výrok na adresu kritikov: „Takého sviniara ste vo filme ešte nevideli!“. Bogart bol naozaj vynikajúci, no John Huston ešte lepší. Jeho dokonalá starecká fyziognómia a precízne tempo replík sú aj teraz považované ako jedny z najlepšie zvládnutých postáv v histórii kinematografie (Huston za túto rolu dostal Oscara). Dnes už neodmysliteľný Bogart však vo filme vôbec nemusel hrať, nebyť odmietnutie role jednou z najväčších vtedajších hviezd Georgom Raftom. Huston, Bogart a Hold mali však vo filme aj niečo spoločné, všetci traja boli takmer plešatí a preto im maskéri zaobstarali vierohodné parochne. Treasure of the Sierra Madre patrí k najlepším westernom všetkých čias. Niet divu, sfilmovanie kvalitnej knižnej predlohy dalo zabrať aj režiséri. Ten sa rozhodol základ myšlienky ponechať, no zatiaľ čo kniha obsahuje rozprávača a krásnu životnú filozofiu autora o ľuďoch bažiacich po bohatstve, film sa venuje predovšetkým osudom troch spoločníkov(výnimkou je filozofická vložka v podaní scény, kde sa starý zlatokop rozhodne odvďačiť prírode za zlato tým, že všetky poškodené miesta dá do pôvodného stavu), ktorí si prestávajú vzájomne dôverovať v momente nájdenia prvých zlatých kamienok. Ich podozrievavosť a nedôvera voči ostatným narastá do takej miery, že neváhajú na seba mieriť zbraňami, či zastreliť jeden druhého. Legendárny príbeh spod mexických hôr o chorobnej túžbe zbohatnúť je tak kultovým titulom americkej filmovej tvorby 40. rokov, a dôkazom toho, že najväčšie bohatstvo neleží na „Sierra Madre“, ale niekde úplne inde. 90%.

Začína to statickým záberom odohrávajúcim sa v divadle smerom k hľadisku. Divák ma pár minút nato, aby medzi stovkami divákov našiel Georgesa a Anne – 2 ústredné postavy filmu. Ide o pomerne typický Hanekeho rukopis charakteristický neuveriteľnou dĺžkou scén a ich snahou o trochu netradičný uhol pohľadu na scény, ktoré zvyčajne vídame v obyčajných filmoch, no nezamýšľame sa nad nimi. Tu sa „typický Haneke končí“ a začína sa zaujímavá narácia subtílnej drámy dvoch dlhoročných partnerov, ktorých onedlho život veľmi preskúša. Niekoľko ďalších scén dokazujúcich harmonický vzťah Georgesa a Anne sa končí vo chvíli, keď Anne nečakane pri raňajkách na pár sekúnd prestáva vnímať podnety z okolitého sveta. Netrvá dlho a choroba po neúspešnej operácii zloží Anne na vozíček, neskôr jej pohybovú stránku odrovná úplne a Anne má problém povedať súvislú vetu. Starostlivý manžel (Jean-Louis Trintignant – najlepší herec v hlavnej roli AFA 2012) sa len ťažko vyrovnáva s najhorším pohľadom aký videl, no stojí pri svojej žene aj v posledných dňoch života . Haneke vie, ako zaujať, prípadne prekvapiť a preto sa týmto film nekončí, naopak, naberá na emóciách. Aj preto sa Amour svojou objektívnou výpoveďou stáva jedným z najsilnejších príbehov o láske, aké sme vo filme mohli vidieť. Jasný dôvod, prečo vyhral prestížnu cenu Európskej filmovej akadémie AFA. 95%

Po značnom úpadku noir- žánru( najslávnejšie sú 40. - 50. roky) prišiel do amerických kín v roku 1974 snímok , ktorý sa dnes mladým filmárom udáva za vzor majstrovsky zvládnutého diela vo všetkých jeho stránkach. Chinatown, označovaný ako tzv. „neo – noir film“, sa stal jedným z najprepracovanejších filmových diel vôbec. Predovšetkým je to jeho scenár (Oscar za najlepší scenár 1974), ktorý bol tak prepracovaný, že mnohé scény a vety môžu v každom divákovi evokovať iné dedukcie (napr. legendárna veta . „Kašli nato, sme v čínskej štvrti!“). Potom je to kultový soundtrack Jarryho Goldsmitha a jeho precízne vkladanie to jednotlivých scén, ktoré dnes poťažky niekto tak bravúrne zvládne. Pýchou filmu je aj jej kultový hlavný hrdina detektív Jake Gittes ( famózny Jack Nicholson). R. Polanski prišil totižto Nicholsonovi rolu na mieru, čo vo výsledku určite je vidieť. Je to charizmatický muž, profesionál a samotár snažiaci sa odviesť poctivú robotu. Pestrosť jeho charakteru dokazuje aj fakt, že J. Gittes je nielen po krk v problémoch cudzích ľudí, ale aj v tých svojich. Jeho snaha vypátrať zločin je v protiklade z odhalenými faktami. To znamená, že čím hlbšie do problému preniká, tým ťažšie je jeho odhalenie. Všade naokolo sú skorumpovaní policajti snažiaci sa ho tajne zastaviť a Gittes sa ocitá v sociálnej pavučine nevediac, komu vlastne dôverovať a tak sa odrazu ocitá v neľahkej situácii, kedy je sám proti všetkým. Veruže máloktorý režisér si dovolí nasadiť takmer polovicu filmu hlavnému hrdinovi obväz na nos zakrývajúci podstatnú časť jeho tváre, no dnes už k jeho postave neodmysliteľne patrí. Nicholson aj napriek tomu hraje najpresvedčivejšiu rolu v kariére a Chinatown je neo – noir kult často označovaný ako jeden z top 10 filmov vôbec. 95%

Leon Carax sa po vyše 12 rokoch opäť vracia do sveta filmu a ako inak, šokuje. Jeho dráždivý, explicitný, excentrický, amorálny či kontroverzný Holy Motors okamžite po zhliadnutí vyvoláva množstvo nezodpovedaných otázok. Carax nás chce iritovať, chce, aby sme film, resp. jeho obsah nenávideli, pretože vtedy dokazujeme, že nám súčasné neduhy sveta nie sú ľahostajné. Dôkazom toho je scéna, kde ľudia spia na návšteve kina a iný zase fotia kalendár modelky na slávnom cintoríne v Paríži, kde odpočívajú zvučné mená francúzskej literatúry a kinematografie. Ide o film porozkúskovaný na niekoľko krátkych filmov, kde každý jeden je čímsi iritujúci a nesie v sebe dávku posolstva. Zatiaľ, čo jeden demonštruje dôležitosť hereckej profesie, iný buď karhá morálny úpadok spoločnosti alebo odkazuje na zabudnuté pamätihodnosti francúzskej metropoly. Aj vďaka bezchybnému výkonu Denisa Lavanta v roli chlapíka, ktorý svoju prácu vykonáva "pre krásu samotného gesta", túto silnú morálnu hodnotu a posolstvo určite cítiť. Pán Oscar (hlavná postava filmu) totižto každé ráno nastupuje do svojej bielej limuzíny aby absolvoval tzv. "schôdzky" (možno toto slovo chápať ako parafrázu), v skutočnosti však ide častokrát o poburujúce predstavenia pred nič netušiacimi divákmi alebo pred nikým a to v rozličných častiach Paríža zakaždým v inej roli. Inteligentného človeka tento film skrátka nemôže nechať chladným, ak sa tak stane, znamená to, že je skutočné chladný. Holy Motors je poctou francúzskemu herectvu i filmu a zároveň spoločenskou nutnou pravdou. 90-95%

Tu je to presne o tom, že po skončení človek iba nechápavo zíza do bedne (alebo plátna) čudujúc sa, čo to práve videl. Film s neuveriteľne hravou tragikou ( až majstrovskou) určite pripomína o čosi známejší Intouchables. Rozdiel medzi nim je v tom, že Hasta la vista! je menej komerčný a viac tragikomický, čím Belgičania nielen, že vrátili úder, oni svojich francúzskych susedov doslova knokautovali. Niet o čom, trojica životom vážne skúšaných (v obsadení brilantní mladí Belgičania Robrecht Vanden Thoren, Gilles De Schrijver a Tom Audenaert) sa rozhodne aj v nevôli svojich rodičov opustiť stereotyp a vydať sa na ďalekú cestu za svojim snom – stráviť noc s dievčaťom. Snímka pritom nadobúda hlbší rámec, kedy si divák uvedomí, že to všetko nie je len o dievčatách, že je to o prekonávaní ľudských hraníc a neustálim bojom voči trpkému osudu. Za zmienku ešte stojí režisér Geoffrey Enthoven, ktorý pri celkom jednoduchej dejovej línii vytvoril kultovú tragikomédiu. Jej forma púta, jej obsah baví. Hasta la vista! bavil aj divákov v Karlových Varoch, kde získal cenu publika. 85%

Elles Urobiť si pukance a otvoriť kolu v domnienke, že vás čaká jazda plná erotiky a vulgárnosti, je trošku podcenenie kvality tohto filmu. Keď som prednedávnom videl preceňovaný film The Shame, hľadal som určitú jeho obdobu v európskej filmovej tvorbe a našiel Elles. Tento rancúzsko – poľský hybrid je o niečo hlbší film, kde hlavnou hrdinkou je novinárka Anna, žena v strednom veku snažiaca sa pochopiť zmysel svojho života. Aby urobila zlom v kariére (neskôr aj vo svojom živote), napíše článok o študentkách, ktoré si počas štúdiu privyrábajú prostitúciou. Na prvý pohľad otrepaná téma naberá na obrátkach. Dievčatá sa novinárke otvoria a opisujú svoje zážitky plné úchylností a nepekných spomienok. To sú často opakované témy, ktoré majú značný vplyv aj na samotnú Annu. Tá sa uzatvorí a je ľahostajná voči deťom, ba čo viac, zmýšľa, akoby bola jedna z nich. Mrazivo vynikajúca a prirodzená Juliette Binoche (držiteľka Oskara) je akoby vzorom sociálneho úpadku spoločnosti, ktorý pokračuje a nezastaví sa, ak nezakročíme. Temný film precítenej réžie Malgorzaty Szumowskej definujúci krutú realitu je filmom, ktorý si nezaslúži len vašu pozornosť, ale aj zamyslenie sa, kto je tomuto všetkému na vine. 85 %