jakeer

Dokonalé nomen omen: film O koňoch a ľuďoch je skrátka konina. Islandský film o Islanďanoch, islandskej drsnej prírode a ich vzájomnej islandskej prepojenosti sa dal aj menej islandsky absurdným spôsobom. Alebo aspoň s minimalnou snahou o (stále islandský) dej - a nielen so samoúčelnou absurdnosťou, či nasilu šokujúcimi scénami. Napokon to celé je defilé nezmyslov.

Upratovač toaliet žije nudným spôsobom života a tak sa rozhodne si ho po prvý raz okoreniť pivom a cigaretami. Lenže toto príde po sto minútach a dovtedy sa nudíme spolu s hlavným hrdinom. Zas a znova, je to divácky odpudivý film, pre ustrelených artových fanatikov, doslova odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí nemajú radi alternatívu (a ak by kvôli tejto projekcii náhodou zavítali do Lumieru, už ich tam do smrti nikto nedostane). Zo začiatku to pôsobilo ako ASMR video, keď jedinými ozvučením boli ruchy počas upratovania záchodov. Ako sa zvykne v týchto kruhoch pateticky hovoriť, dej je oslavou každodennosti. Až na to, že dej tu je v stopových množstvách. O hlavnom hridnovi sa dozvedáme, že žije samotárskym spôsobom života, nekomunikuje so svojou sestrou, je askét a má zamestnanie, ktoré je hlboko pod jeho intelektuálne možnosti. Za celý čas sa však nedozvieme, prečo je tomu tak. Akurát sa hrdina na záver rozplače. Jedinou dobrou scénou bolo chytanie tieňov, no po nej už film skončil. Keď už tu oslavujeme tú každodennosť (čo ja z duše neznášam), tak aspoňže to je každodennosť japonská - ten dokumentaristický vhľad do života v Japonsku je jediným hodnotným poznaním, ktoré si z projekcie odnášam. Bol to deň otvorenia Lumieru po pol druha roku od vyhorenia a dokonalým spôsobom mi ho film znechutil.

SCANDI 2024: Film, ktorý sa mi spočiatku nepáčil, no čím ďalej plynul, tým to bolo lepšie. Predsa len, vyzeralo to, že zápletka sa bude točiť okolo toho, že ktorej z troch ratolestí starnúci rodičia odkážu les. Už len to, že v rodine si odkazujú takto bohumilú tradíciu, ktorá slúži pre verejné blaho, je divákovi otrlému zo slovenských sedláckych reálií úplne vzdialená (avšak môže sa nájsť napríklad v jednom z potomkov, ktorý chce les speňažiť). Napokon sa však dozvedáme, že sa za všetkým skrýva jeden veľký nevypovedaný príbeh a to nielen mierne šibnutej hlavnej postavy, ale prakticky celej rodiny. V škandinávskej kinematografii sa už stali fetišou obskúrne rodinné oslavy, na ktorých sa perie špinavá bielizeň (alebo ak chceme - prádlo). V konečnom dôsledku mali teda význam aj tie surrealistické animácie, ktoré sa projektovali v mysli hlavnej hrdinky (a ktoré ma spočiatku tak otravovali). P.S. Na tohtoročnom Scandi sa opakoval motív toho, že staršie generácie sa z rôznych (no najmä rodinných) dôvodov museli vzdať svojich snov. Je to znakom dnešných zmien v spoločnosti, ba priam až kultúrnej revolúcie. A je dobré, že sa niečo také dostáva do filmu.

SCANDI 2024: Viem si predstaviť, že by podobný mlčanlivý road movie natočil Aki Kourismäki a pôsobilo by to na mňa protivne (moment, taký film naozaj vznikol). Táto snímka je tak (ako každá iná z Islandu) zasadená do krásnej prírody. Tú si paradoxne až tak nevychutnáme vďaka čiernobielej štylizácii - ktorá dodáva filmu noir atmosféru. Hlavný hrdina je sympatický a my môžeme sledovať jeho (naozaj veľmi) pomalý prerod a zmenu vzťahu k zosnulej matke. Škandinávska autenticita tu je, ale mne nesadli surrealistické scény s komediantmi a teda ani celý záver. Od absurdného podpálenia auta mi to už prišlo ako hlúposť (a obrovský odklon od predošlého deja) a korunu tomu nasadila absurdná väznica. Suma sumarum to bol ale príjemný film.

SCANDI 2024: Mads je mojim najobľúbenejším hercom súčasnosti a budem sa opakovať (hádam vo všetkých recenziách z festivalu), ale pri škandinávskych, ergo dánskych filmoch mám rád autenticitu. A tá musela ísť v tomto filme bokom, azda aj z dôvodu obrovského rozpočtu (a tak museli film predať aj priblblému americkému fanúšikovi netflixu). Niežeby atmosféra nebola hutná, Mads nehral skvelo a réžia nebola špičková. To všetko bolo. Ale bol tu pocit veľkej štylizovanosti. Hlavný záporák je arcizloduch, ktorý je komickou karikatúrou. Je márnivý, neustále chľastá víno, šuká poddané a správa sa detinsky (aj v najvyšších kruhoch). Mads je v podstate ako aj v iných filmoch ten mlčanlivý, tvrdý správňak. (Spoilery) Zaujímavý vývoj nastáva akurát v postave Anny Barbary. Tá síce svojho nového šéfa učičíka, že vie, že jeho srdce patrí inej. Ale pravidelným prísunom sexu prekoná aj túto prekážku. Na záver sama zabíja arcizloducha a ako pomstu mu triumfálne usekne vtáka, asi tri sekundy pred jeho smrťou (pričom celá vražda sa dala urobiť nebadane). Dej je predvídateľný - keď sa Ludvig lúči so svojou počernou "adoptívnou" dcérou, tak napriek dojímavosti scény viete, že to posledným zbohom nie je. Aj na finálne vyslobodenie Anny Barbary z väzenia/otroctva by stávkové vypísali nízky kurz. Hanbím sa, že takto kvalitnému filmu s podmanivou atmosférou dávam len štyri hviezdy (aj vo svetle toho, akým filmom som dal rovnaké hodnotenie nedávno), ale proste sú veci, "přes které vlak nejede".

SCANDI 2024: Škandinávsku tvorbu mám rád už vyše desiatich rokov, ale Fíni mi z tých štyroch (piatich) krajín rezali vždy najmenej. Toto bol však ďaleko najlepší fínsky film, aký som kedy videl. Polyamoria prišla do našich slovníkov len toť nedávno, niekedy spolu s covidom a ja som k tomu konceptu spolužitia zaujal apriori negatívny postoj. Mohol za to určite aj fakt, že ho komunikovali predvšetkým senzáciechtivé influencerky. Tie boli samozrejme happy, fresh a nad vecou - tak ako aj všetci ich polyamorní partneri. Štyria malí dospelí však geniálnym výberom postáv hovoria už o manželstve štyridsiatnikov, kde sa polyamoria stala z núdze cnosťou, keď už bola odhalená nevera. Tvorcom slúži ku cti, že ako hlavné postavy tu nie sú len spomínaní manželia, ale plnohodnotne sa venujeme aj ich partnerom. Film nazerá do vnútra všetkých štyroch postáv a to škandinávsky autentickým spôsobom. Scény - napr., kde sa všetci štyria navzájom zverujú, čo ich na takom spolužití trápi, alebo záverečná scéna spred kostola, kde svojich druhých partnerov predstavujú rodinnému známemu sú skutočné - nemáte pocit filmovej štylizácie, ale toho, že to je naozaj život. Film nadovšetko nesúdi - nehovorí svoj názor, či je polyamoria správna, alebo nie. Akurát nám hovorí, aké ťažké to pre dotyčných musí byť (a to je kontrast oproti tým hustým rečiam mediálnych propagátorov). Film nemožno neporovnať s dánskou Komúnou, ktorá niesla podobnú tématiku, no nebola tak realistická (ale skôr štylizovaná)

SCANDI 2024: Dráma umne mixnutá s thrillerom. Nemohlo mi to nepripomenúť Fitzekov román Pasažier 23, ktorý tiež hovorí o trestnom čine na zaocénskej výletnej lodi. Trine Dyrholm sa nachádza v mojom TOP 10 zozname herečiek, no hrala už aj v lepších filmoch. Úvod vyvolal otázku, či to je ďalší počin, kde bude Trine hrať sexy cougar, ktorá sexuje so zajačikmi. Len ani si nestihla vrznúť v strojovni a už znásilnili jej filmovú dcéru. A dráma sa tak venuje práve tomuto. Dáni tu ponúkajú trochu iný pohľad na metoo (keď je napríklad úplne na mieste spochybňovať, či sa skutok stal), ale niektoré scény mi prišli už (bohužiaľ) na americký spôsob. Napríklad scéna (budem spoilerovať), kde matka označí na diskotéke do mikrofónu podozrivého zo znásilnenia jej dcéry mi prišla zbytočne dramatizovaná. Taktiež v závere, keď už matka s dcérou nájdu skutočného vinníka, tak samy dve lezú do jeho kajuty a nahrávajú si ho na mobil (o niečom takom sa nedá ani náhodou predpokladať, že to dopadne dobre). Tú starú dobrú autentickú Škandináviu tu máme ale zastúpenú tiež, najmä v práci s atmosférou. Dlhé napínavé scény, ako pri opúšťaní lode, tak aj z letiska sú vynikajúce. Trine odviedla svoj štandard a na štyri hviezdy to stačí.

SCANDI 2024: Festival som začal nechtiac (zmeškal som Bozk) týmto. A veruže toto nie sú veci, kvôli ktorým milujeme škandinávsku kinematografiu (ktorá sa bežne vyznačuje surovou realistickosťou). Zo škandinávskeho naturelu tu zostala iba jemná kritika kapitalizmu - no ani tú nemožno brať vážne, keďže film je takouto ftákovinou. Dilema, že nakoľko má byť umenie komerčné  by sa dala natočiť aj divácky menej odpudivým spôsobom. Hoci lístok stál 7 eur, polovica divákov odišla v priebehu filmu - a ja som bol z tých čo vydržali azda jediný, ktorý sa pred projekciou nezhúlil. Zbytočne surrealitická haluška.

Päť hviezd? A prečo nie... Síce sa film snaží klamať telom - jeho názov, ale aj trailery a všetky propagačné materiály sa tvária, že pôjde o tínedžerský chľastací film. A on ním aj je, ale tie európske filmové ceny dávajú tušiť, že tam istý presah je. Tým presahom je vnútorný svet hlavnej hrdinky. Jej emócie máme neustále na dlani a tak film nesledujeme jej očami, ale dušou. Aj skvelé vyobrazenie diskotéky nám dáva pocítiť, ako by sme boli opití spolu s ňou. Hlavný motív tu máme z bežných tínedžerských komédií, ale tento raz z pohľadu dievčaťa - snaha stratiť panenstvo. A keď sa to napokon podarí, tak to zďaleka zaostane za očakávaniami (lebo to hraničí so zneužitím). To rozčarovanie je tu skvelo podtrhnuté aj následným dobiedzaním jej dvoch kamarátok, ktoré tu stratu panenstva prirovnávajú pomaly výhre v lotérii, ale hlavná hrdinka zažíva obrovskú bolesť. Film tak nastavuje zrkadlo spomínaným tínedžerským komédiám, kde zašukaním si to (triumfálne) končí (no tu sa môžeme pozrieť aj za oponu). A aby tu dostal odpoveď Arsenal83, či dezoláti jemu podobní, tak normálny muž nepotrebuje formulár, aby pochopil, kedy môže a kedy nie. Medzi zaužívané pravidlá by si mohol každý zaviesť nové a to jest: s na mol opitou ženou nie. (Pozn.: Toto nie je reakcia na jednu recenziu dotyčného, ale na pomaly všetky. Tie nie sú nikdy recenziou filmu, ale demonštráciou jeho dezolátskeho svetonázoru - stačí si pozrieť).

TV HALLMARK UVÁDZA! Je to typ filmov, aké sme mohli vídať v 90. rokoch (a to nemyslím celkom ako kompliment). Od začiatku sa to tvári ako ľahká konverzačka, no na konci dňa sa dozvedáme, že okrem hlavnej aj všetky vedľajšie postavy majú istý nevypovedaný príbeh (kocúra nevynímajúc). Je tu veľmi jednoduchý humor a predvídateľná zápletka. John Malkovich nemá veľmi priestor predviesť niečo zo svojho nemalého hereckého umu a tak sa blisne aspoň slušnou francúzštinou. A možno som na vine ja, že som sa nechal tak skaziť dnešnou cynickou dobou a neviem už oceniť poctivú všeobjímajúcu limonádku. P.S. Musím zložiť poklonu Fanny Ardant. Celý čas som si myslel, že tu hrá mladú vdovu a k starému Malkovichovi by sa nehodila. A ona má 74 rokov a je od Malkovicha staršia. Francúzky vedia.