Ronee

V úvode ma ihneď upútala hudba Toma Waitsa. Tá sa potom niesla celým filmom a výborne zapadala do každého prostredia. Páčila sa mi plynulosť filmu, ktorá je dosiahnutá aj pomocou tejto zvukovej skladby. Do newyorských ulíc sa džez výborne hodil. Vo filme je výborne vykreslená atmosféra všetkých piatich miest, v ktorých sa dej odohráva: Los Angeles, New York, Paríž, Rím a Helsinki. Pri tomto filme si môže divák kontrolovať, koľko asi ešte potrvá, aj keď ani raz nepozrie na hodinky. Zábery na hodiny boli totiž po každom príbehu, ktoré mali približne rovnakú dĺžku. Plus divák vďaka detailu na glóbus vie, kde sa v najbližších minútach filmu ocitne. Tešila som sa na Paríž a Helsinki, pretože každému mestu bolo venovaných niekoľko veľkých statických záberov pre vykreslenie atmosféry. Skvelé bolo, že postavy vo filme rozprávali takým jazykom, akým sa v danom meste naozaj rozpráva. Všetko sa odohráva počas jednej noci, v taxíkoch sa stretávajú cudzí ľudia, ktorí sa jeden druhému zdôverujú, vykladajú si o sebe osobnejšie veci, ako by povedali niekomu blízkemu. Ťažko povedať, ktorý príbeh bol najlepší, lebo každý bol osobitý, pri jednom sme sa smiali, pri inom sme boli smutní. A každý mal spoločný motív: stretnutie cudzích ľudí.

Perfektné scifi, ktoré ma úplne pohltilo. Bolo plné napätia, strachu a ja som mala aj klaustrofobické pocity. Sam býval na mesiaci sám, brázdil povrch mesiaca a nemal žiadny kontakt s rodinou, s civilizáciou, rozprával sa iba s jeho pomocníkom - s robotom. Na začiatku sledujeme jeho život, všetko, čo robí, ako pracuje, cvičí, čo je. Potom sa začnú diať čudné veci. Páčilo sa mi, že zaujímavý film sa dá vytvoriť aj s jedným hercom a v obmedzenom priestore. Síce je pravda, že som po pozretí tohto filmu naň skoro okamžite zabudla, ale keď sa mi po čase vynoril v pamäti, tak som si ešte pamätala dosť z deja aj z môjho vtedajšieho nadšenia.

Moja srdcovka, pretože tento film so videla veľmi veľa krát a aj keď mi je z neho trochu smutno, vyvažujú to jednotlivé humorné scénky, ako vystrihnuté zo života. Napíšem o tom niečo poetické: Film sa začína prológom, ktorý tvorí veľký celok, resp. pohľad na zasnežený altánok. K tomu hrá príjemná hobojová hudba, ktorá obrazu dodáva poetický a pokojný nádych. Panoramatický záber na romantickú zasneženú scenériu je analogický k nasledujúcemu dianiu. Transcendentný hlas postavy spomína na minulé dianie: „Byli Vánoce roku 1967. Táhlo mi na šestnáct let, byl jsem beznadějně zamilovanej a chtělo se mi umřít.“ Kamera vojde dovnútra altánku a tam chlapec, ktorého hlas sme pred chvíľou počuli, zviera v rukách lano a chce spáchať samovraždu...Zvuková skladba je tu využitá ako dejotvorný činiteľ, pretože texty skladieb dopĺňajú informácie o vzťahoch medzi postavami. Potom, ako dievča chlapcovi pomáha, sa ozve hlas speváka: „Jak mužeš bejt tak krutá, copak nemáš kouska citu v těle?“

Film je naozaj veľmi dobre natočený, má to spád, plynulosť, rytmus, tempo a skvelo sa na to pozerá. Navyše ma zaujal aj obsah a samozrejme dialógy, ktorých je v tomto filme veľa. Film je aj vtipný, napriek všetkej konzervatívnosti. Má veľa dramatických scén, je sugestívny a silne pôsobivý. Aj vďaka skvelým hereckým výkonom a strihu.

Shaun príde o priateľa, ktorý surfuje po vlne tsunami. Začne o tom písať novelu, lebo je smutný z toho, čo sa stalo a taktiež sa zamýšľa nad tým, ako žije. Zistí, že chce byť spisovateľom. Miluje Orange County, surfovanie a rád číta Marcusa Skinnera. Napísanú novelu, svojmu obľúbenému spisovateľovi aj pošle. Chce sa dostať na Stendford práve preto, že Skinner tam vyučuje. Shaun je odvážny, pozitívny hrdina, ktorý má silnú motiváciu a preto sa nebojí každému povedať, čo si o nich myslí: Lebo ste krava! Nikdy si pre mňa nič neurobil! Myslíš len na seba! a podobne. Trochu nereálne, ale sme vo filme...pokračujeme...Zhodou náhod sa všetko zomelie tak, že si uvedomí, čo naozaj v živote chce a kde chce prežiť svoj život. Nájde si životnú inšpiráciu, o ktorej bude písať, presne ako ostatní veľkí spisovatelia napr. James Joyce, ktorý celý život písal o Írsku, lebo to bol jeho domov. Shaun má potrhlú rodinu, nevlastného otca, matku alkoholičku a brata feťáka. Ale má aj priateľov, ktorí ho vždy podržia. Najmä Jack Black skvelo zahral rolu sfetovaného brata, ktorý sa rád váľa doma a vymieňa krabičky s tabletkami.Možno je celý film len priemer, ale mňa zaujal námet a to ,ako to bolo natočené. Námet: Keď sa chceš dostať na univerzitu, sfetuj dekana a podpáľ školu. Ale samozrejme to je len vo filme, milé deti.

Ak je to ten film o horiacej knihe, tak musím napísať, že to bol dosť odvážny experiment. Najprv sme videli ako nejaká ruka prelistovala celú knihu, o nejakej islandskej ságe, ktorú čítajú povinne na islandských školách a učia sa ju naspamäť (niečo ako na Slovensku Mor ho! od Chalupku) a nakoniec tú knihu podpália. Film však ešte zďaleka nekončí. V jednom statickom zábere vidíme celý horiaci proces, až kým nie je spopolnená posledná strana. Kniha ľahla popolom. Asi nejaký protest proti povinnému čítaniu, inak si to neviem vysvetliť. A ešte tam myslím že boli nejaké divné zvuky, zneli ako upálené postavy z tej ságy.

Prvý komentár? No, tak bolo to divné. Také miestami trošku trápne. Dosť zlé, vtipné len miestami a strašne predvídateľné. A také ideálne, že aj Platón by prehodnotil svoje idey. A vážne divné.

Zaujalo ma prostredie, teda Amerika 60.rokov a hippies kultúra. Bolo to zvláštne obdobie, kedy všetci doma niečo pestovali: "Máma doma suší trávu!" Dnes si ho dosť idealizujeme, aj keď je pravda, že vtedy bola aspoň hudba pôvodná a žiadne coververzie. Pozerala som, ako vyriešili kostýmy, účesy a podobne. Aj keď životopisné filmy nie sú mojou cieľovou skupinou. Bolo to však dobre spracované, keďže je to podľa knihy, natočené tiež dobre a herecké výkony sa mi takisto páčili. Fajn bolo, že sa striedali dve časové roviny - minulosť a prítomnosť. Pekne sa dal sledovať vývoj postáv, ako po psychickej tak aj fyzickej stránke. Musím niečo vytknúť? Tak možno ten pátos americký.

Veľmi pozerateľný film v tom zmysle, že je zmesou rôznych žánrov a preto si v ňom každý môže nájsť niečo, čo ho zaujíma. Mňa najviac zaujalo dobrodružstvo, ktorým celý film zaváňa. Cestovanie na streche vlaku, nebezpečenstvo odhalenia, ktoré udržuje diváka v napätí, atmosféra násilia, strachu, i motív lásky, to všetko je v tomto filme. Dráma, ktorá je naozaj dramatická, thriller, ktorý je naozaj drsný a nervydrásajúci, krimi, ktoré má skutočne motiváciu a zápletku.

Tešila, veľmi som sa tešila na tento film. Lebo ja mám rada takéto cestujúce a dobrodružné a atmosférické filmy. Navyše to zaváňalo beatnickým životným štýlom. Prevažne statická kamera, občas nejaký travelling...ale najlepší bol záverečný odjazd. A pohľad na NY a ten pocit, že idem do Paríža! A už sa nikdy nevrátim, do tejto skorumpovanej zeme! Jupí! A nemyslím si, že by sa to dalo povedať jednou vetou. Lebo! Veď kým sa divák nevytrápi pri sledovaní dlhých statických záberov, dovtedy nebude vedieť, ako sa postavy vo filme cítia osamelo. Aj pozadie bolo vždy prázdne, nič zaujímavé naokolo nebolo, všade len osamelosť a chlad. A tak dosiahol režisér jedinečnú atmosféru.