Sancty

Na Legacy tour spomínam veľmi rád. V tejto dobe definitívne zahadzujem všetky predsudky voči formácii okolo Michaela Weikatha, ktorých silu naštrbil už album The Dark Ride a prekvapený kvalitou novinky nesúcej rovnaký názov ako tento živák, posilňujem šíky fanúšikov v meste zvanom Sillein (Žilina). A že to bol koncert ako sa patrí! Nová krv kapele dodala životodárnu silu rovnako ako dodáva vitalitu nočným tvorom s dvoma ostrými tesákmi. Helloween zásobuje dav jednou hymnou za druhou a ja nestíham vstrebať úžas, s akou ľahkosťou Andi Derris spieva fláky z čias, kedy na jeho poste ešte výskal Michael Kiske. Jasné, porovnávať ich hlasový rozsah je smiešne a nepodstatné, pretože každý kto počul týchto dvoch pánov hulákať za mikrofónom je okamžite v obraze. Ktorý blázon by tvrdil, že štvorkolesový tátoš je na tom lepšie ako nadzvuková stíhačka? Nie, Andi si skladby "upravil" pre svoje pevecké možnosti a tak sa neopakuje situácia z High Live (falošné jačanie trhajúce ušné bubienky). Čo mi vadí, ale to bude asi vekom, sú sólové výstupy jednotlivých členov (v tomto prípade nových). Ale túto výhradu mám aj voči ostatným kapelám. Ďalej by nezaškodilo viac pohybu na pódiu. Niekedy som mal dojem a na zázname to badať tiež, akoby tam miesto metalistov improvizovali znudení dôchodcovia. Všetko ostatné ma však strhlo so sebou. Veľká spokojnosť.

Zbierka videoklipov mapuje dvadsaťročnú existenciu kapely a okrem videí z obdobia Strážcu mi neponúkla nič iné. Moment! Predsa len voľačo. Skladba If I Could Fly, podotýkam vynikajúca vec, ma priviedla k albumu The Dark Ride. Keď tak spätne spomínam, niekde v tom období odchádzali zo zostavy Uli Kush a Roland Grapow. Doteraz si myslím, že to bolo pre Helloween len a len dobre (dobehol som rest predchádzajúcich albumov, takže nevyťahujem králikov z klobúka). Každopádne, v dusnej atmosfére vládnucej medzi členmi vznikol v histórii Tekvíc vybrúsený klenot nepodobný tým spred doby odchodu Kaia Hansena. Doceniť sa mi ho podarilo až teraz, 12 rokov po jeho vydaní, keď som ako poslucháč náročnejší. Za ten impulz si odo mňa Hellish Videos jednu hviezdu naviac zaslúži.

High Live som dopozeral so sebazaprením. Je pravda, že väčšinu skladieb som nepoznal a vlastne ani doteraz nemám extra napočúvané, takže som si show nemohol užiť (zo záznamových médií je to aj tak nemožné), ale problém číslo jedna kotví v spevákovi Andim Derisovi. V dobe vydania Veľkého živáku mi jeho spev ukrutne trhal uši a pochoval poslednú nádej zostať verný kapele, ktorú som mal rád. Na dlhých 9 rokov.

Na malom priestore veľa muziky. Vlastne zlomenín. Dajte tomu chlapovi prachy na celovečerák!

Nechutne predvídateľná story s množstvom odkazov na filmovú pop-kultúru a s dokonalými očami Mily Kunis. Až do akčnej roviny na cvrknutie (nie na pošťanie) zábavná nakladačka, od Macíkovho úteku ale prudký pokles. Keby ostalo čisto len u konverzačky fakol by som plné gule.

Miešanie žánrov mi v Barkerovom podaní vôbec nesedí, rovnako ako v knižnej podobe tak aj tej filmovej. 5/10

Exemplárna rozdrúzgam-ti-kosti lomenica podľa neexistujúcej počítačovej hry!

Na ploche dvadsiatich častí a štyroch doplňujúcich špeciáloch rozohráva pacient číslo 4479 svoju diabolskú hru. Prvé tri epizódy patria k tomu najlepšiemu na čo som tu narazil. Naopak, absolútnym failom je video nazvané My Funny Valentine (radí sa medzi 4 a 5 diel). Je to prvý náznak toho (možno preto mi utkvel v pamäti najviac), že s logikou sa autor bude pohrávať tak, aby vyhovovala danej situácii. Nie je to také strašné, pokiaľ sa dej sústreďuje na udalosti v Arkhame. Ja som tie chyby ľahostajne ignoroval, pretože z pred kamery na vás doslova vyžaruje nadšenie a zapálenosť účinkujúcich, hlavne tvorcu Scotta McClurea. Lenže akonáhle sa dianie prenesie mimo múry liečebne, nedostatky sa naplno preukážu. Postavy svojím hlúpym jednaním ničia všetku snahu aspoň o akú takú realistickosť, logika sa odporúča do ulíc Gotham City a navracia sa iba sporadicky. Iným a dosť zásadným problémom sú emócie. Skoro vo všetkých prípadoch totižto postrádajú vierohodnosť. Napriek týmto negatívam seriál udržal moju pozornosť až do konca. Zásluhu na tom má určite aj príbeh. Nateraz som celkom spokojný a určite si nenechám ujsť ďalšie Jokerove vyčíňanie (ak teda nejaké bude). A áno, ukáže sa aj Batman.

Noroi nie je lavína ako prvý [REC] ale smelo valcuje precenenú Záhadu Blairskej čarodejnice (The Blair Witch Project). Found footage z krajiny ryžových polí využíva ako stavebný kameň jednu z legiend tamojšej mytológie a zručnosťou stavebného majstra na nej vystavala dom, v ktorom odkrývanie spočiatku nesúvisiacich udalostí prináša zimomravú skúsenosť z jeho prehliadky.

Scenárista a režisér v jednej osobe, P.R.Teo, prišiel na prvý pohľad s celkom originálnym hororom. Aspoň čo sa formy týka. Vizuálne je to žranica a ak pripomína Saw (podľa reakcií sledujem že áno) tak si z neho berie len to najlepšie. Škoda, že prepojenie svetov, v ktorých sa pohybuje trio mužských existencií, nie je vôbec rozlíšiteľné. Kontrast by tú všade prítomnú špinu a odvšadiaľ presakujúcu depresiu viac zvýraznil. Takto nie je prechod z reálneho sveta do toho pekelného nijako ozvláštnený, idú spolu ruka v ruke ako zamilovaní zvrhlíci. Dej je zlepenec troch kratších príbehov, osudných a zvrátených. Vhodne zvoleným spôsobom považujem ich vyrozprávanie od konca smerom k začiatku. Ale to, čo tomuto filmu vojvodí, je Obludárium. A nemyslím tým len samotné monštrá. Krvi, ľudských tiel, mučiaceho železa... všetkého je tu požehnane. No, tých tiel by mohlo byť viac.