BOURQUE

„Film tvojho života by mal byť taký, aby to stálo za pozretie.“ (voľne prevzatý a opravený citát) Nemôžeme vedieť, že kedy musíme opustiť tento svet a aké nedokončené veci zanechávame za sebou. Film Stephena Hereka operuje s dobre známym príbehom a snaží sa ho obliecť do moderných šiat, čiže hlavne pre mladých ľudí. Jeden z mnohých problémov daného výsledku je v tom, že film trochu stráca na univerzálnosti (napriek všetkej snahe), pretože, ako som to spomínal, je to hlavne pre mladých. Staršia generácia nájde len pár spoločných bodov. Škoda, že k svetu purgatoria nevenovali trochu viac pozorností. Záveru by mohli tvorcovia venovať trochu viac pozorností. Jeden z ďalších slabších miest sú herecké výkony. Victoria Justice v mnohých scénach podáva dosť povrchný výkon a k jednotlivým veciam nedáva takú vážnosť, ktoré by zaslúžili. Midori Francis a Robyn Scott, vedľajšie postavy, sú pevnejšími bodmi. Jeden z mnoho podpriemernejších filmov Netflixu, kde sa (opäť) potvrdilo, že k úspechu filmu musí byť v poriadku viac vecí. Osobné hodnotenie: 62% (**)

Navot Papushado otvorene čerpá z mnohých podobných (alebo trochu bližších) snímok daného sub-žánru (napr. John Wick alebo posledná väčšia scéna z Kick-Ass), čo nie je problém hlavne vtedy, keď neočakávame nejaký prevratný a originálny výsledok. Najväčšia zmena, čo je tu vidieť, je v tom, že hlavné postavy a aktéri sú ženy. Čiže nie je to tak, že chlapi nakopnú zadok chlapom, ale ženy poučujú chlapov. Scenár je podobný ako v iných filmoch, dokonca aj niektoré scény (napr. „bistro“ so svojimi „pravidlami“ pripomína „Hotel“ z Johna Wicka). (Línie „náprava vzťahu medzi dcérou a matkou“ a „spracovanie reakciii malého dievčatka na to, kto zabil jej otec“ by však zaslúžili oveľa väčšiu pozornosť.) Prvá väčšia akčná scéna v knižnici je zvládnutá pomerne dobre. Tá druhá v bistre so spomaleným záberom síce zapôsobí, ale kvôli krátkosti nevyvolá očakávajúci efekt. To isté sa dá povedať o záveru, ktorý sa snaží nejako humánne ukončiť to celé krviprelievanie, ale celkovo to nepôsobí príliš vierohodne. Kvôli tomu len tri hviezdičky, ale inak, film vo svojom žánru nenudilo, a pätica žien je rozhodne „bad ass“ (v tom pozitívnom zmyslu slova). P.S.: Samotná knižnica vo filme je veľmi zaujímavým miestom a bol by som zvedavý na to, že ešte aké knihy sa tam dajú nájsť. ;) Osobné hodnotenie: 77% (***)

Režisér/scenárista Joe Carnahan si vzal prvky filmov Edge of Tomorrow a Groundhog Day a presadil ich do snímku s B-čkovým scenárom, ktorý mimo toho, že chce hlavne zabaviť, má aj menšie poučné úmysly (napr. „dohnať stratený čas“ so synom alebo zdôraznenie toho, čo by mala byť prioritou, keď niekto má šancu na normálnejší rodinný život). Samozrejme, vo filme prevládajú opakované momenty, avšak sú pozorne dávkované s cieľom vždy odkryť nejaký nový prvok príbehu. Tým sa postupne a solídne posúva aj príbeh. Záver filmu je taký, že každý si môže domyslieť to svoje – tvorcovia možno raz jedno pokračovanie. Frank Grillo na rolu Roya Pulvera sa hodí viac ako dobre, ale aspoň nejaký herecký apetít filmu dáva Naomi Watts a čiastočne Mel Gibson. P.S.: Nestarnúca klasika od rockovej skupiny Boston nesmierne poteší. Osobné hodnotenie: 76% (***)

Pôvodnú „ságu“ Candyman nepoznám, takže nemám dostatočné základy na nejaké porovnanie. Každopádne z prvých reakcií užívateľov ČSFD je jasný, že sa nejedná o reboot. To je (z určitého hľadiska) dobrou správou. Zlou správou je, že nečakajte tak vydarený „comeback“, ako to bolo v prípade Halloweenu. Scenár je napísaný v klasickom duchu, do ktorého je prepašovaných zopár prvkov, ktoré dneska rezonujú vo Svete. Miestami je však deravý a hlavne ten záver jednak ukazuje akúsi bezradnosť tvorcov uzatvoriť ten príbeh tak, aby bol kompaktnejší. Ale stále platí, ako to hovorím v takýchto prípadoch, že zadné dvere pre prípadné pokračovanie nechali otvorené. U strašidelných scén je už pred začiatkom jasné, že čo a prečo sa to stane (čo sa asi stane, keď sa 5x vysloví to meno?). Z hereckej stránky tu vidíme len ten minimum, ktorý film potrebuje k tomu, aby nejako fungoval. Režisérka NIa DaCosta pri niektorých scénach buď zbytočne váha, alebo nie je rázna. Osobné hodnotenie: 61% (**)

Režisérsky (a scenáristický) debut Lisa Joy. Film Reminiscence čerpá z viacerých prameňov, dal by sa spomenúť napríklad Minority Report, a s pridaním noir a sci-fi prvkov sa snaží servírovať pre diváka ľahšiu detektívku, ktorú zo všetkých strán obklopuje romantický motív (nevyliečiteľná zamilovanosť hlavnej postavy). Scenár ako taký sa dá považovať za klasický, miestami je až banálny, kde vás v podstate nič nemôže prekvapiť (práve chýba ten silnejší faktor toho momentu prekvapenia, skutočne nečakaných zvratov). Škoda, že nebola lepšia rozobraná situácia, ktorá spôsobil ten obraz prostredia, v ktorom sa film odohráva. Aj na fronte hereckých „performancov“ je tu niekoľko menších nedostatkov. Dvojica Hugh Jackman / Rebecca Ferguson, napriek tomu, že nehrá spolu po prvýkrát, len miestami má medzi sebou tú chémiu (mimochodom najsilnejšiu v poslednej časti filmu), ktorú by film/príbeh skutočne potreboval. Miestami spolupráca H. Jackmana s Natalie Martinez bola vyrovnanejšia. Snímok „Reminiscene“ mal svoje možnosti, ktoré však nevyužil. Mrzí ma to. Osobné hodnotenie: 68% (**)

Scenár tohto filmu, s menšími úpravami, by sa viac hodil pre divadelnú hru. (V danej forme pre film to nie je dostatočne kompaktný.) Film zbytočne obsahuje neustálu kombináciu scén „kto má pištoľ, ten diktuje“ a príliš mnoho „prekvapivých a nečakaných udalostí“ vyvolá opačný efekt. Herecky solídny, spíš minimalistický, z hľadiska scenáru miestami deravý, obsahujúci logické nezmysly. Bohužiaľ nie príliš vydarený režisérsky debut Dóry Szűcs. Osobné hodnotenie: 61% (**)

Morbidná romantická teenage komédia? Niečo také je potrebné predstaviť v tomto filme, kde krvou a sprostými nadávkami (hlavne v tom dominuje Katherine Langford) sa príliš nešetrí. Kontrast medzi postavami Mara (Katherine Langfordová) a Dylan (Charlie Plummer) je miestami väčšia ako „chémia“, ale prekvapivo, to nejako nevadí. Druhá časť druhej polovici filmu trochu stráca na dynamike a ten záver síce nie je úplne zlý, ale aj tak niektoré prvky zvolenej formy by mohli byť vylepšené. Osobné hodnotenie: 69% (**)

V porovnaní s prvým dielom sa jedná o mierny posun smerom dopredu. Dôležitosť rodiny a rodinných vzťahov, zachytenie meniaceho sa vzťahu medzi otcom a „dospievajúcim dievčatám“, ako aj zdôraznenie vzťahu medzi rodičmi a malými deťmi sú pripomenuté primerane a v takej forme, aby aj menší publikum z toho mohol niečo užitočnejšieho odniesť. Vedľajšie postavy s väčším potenciálom (napr. malý kôň, „scary girl“) dostanú menší priestor, ale každá scéna s nimi patria medzi lepšie momenty filmu. Ten záver z pohľadu záporáka nie je úplne dobe vypracovaný (Z ničoho nič sa vráti domov a všetko je tak ako po starom?). Jednohubka (s menšími nedostatkami) na jedno (studené) nedeľné popoludnie. P.S: Pesnička v podaní Tabithi na vrcholu Vianočného stromčeku patrí medzi top momenty. Osobné hodnotenie: 71% (***)

Je to už nejaký čas, keď naposledy niečo vyšlo von z rúk Neila Blomkampa. Rozhodol sa, že vyskúša si seba v žánru hororu. Ten pokus však nedopadol dobre. Scenár operuje s klasickými prvkami B-čkového hororu (podobné filmy, dokonca kompaktnejších, na tejto poli by sme našli niekoľko) a jediným zaujímavejším momentom je to, keď sa postavy nachádzajú vo virtuálnom prostredí, alebo keď sa to lepšie povie, v simulácii. Záver je veľmi minimalistický a z určitého pohľadu ešte viac berie už aj tak z málo vydarenejších častí filmu. Bohužiaľ, Neil Blomkamp pokračuje v nie príliš presvedčivých výkonoch. Osobné hodnotenie: 58% (*)

Billy Crystal sa po 20 rokoch rozhodlo, že opäť natočí film, ktorému napíše scenár a berie na seba aj režisérske povinnosti. Prezradím dopredu, z jeho strany to bolo dobré rozhodnutie. Jeho film z hľadiska scenáru neobsahuje žiadny taký prvok, ktorý by sme z podobných snímok nepoznali. Napriek tomu príbeh muža, ktorý kvôli začínajúcej sa demencii postupne stráca spojenie s realitou, zobrazuje svižne, najmä tú časť, v ktorej sa vytvára čisté a hlbšie priateľstvo medzi pánom a ženou, kde vekový rozdiel je minimálne viac ako tridsať rokov. „Paradoxne“, práve táto časť filmu dostane viac priestoru a nie ten, ako sa snaží Charlie (Billy Crystal) napraviť svoj vzťah so svojimi deťmi, najmä so svojou dcérou (to sa nakoniec „napraví“ podľa určitých šablón). Keby bola venovaná viac-menej podobná pozornosť obidvom častiam, tak pravdepodobne by som neváhal dať štyri z piatich hviezd. Film pri svojom pomalom tempe nenudí a svoj čas využíva efektívne. Billy Crystal hrá uvoľnene a dobrý kontrast medzi ním a herečkou Tiffany Haddish dodá filmu ten potrebný impulz. Film má niekoľko odkazov pre diváka (z „oblastí“ rodinné a pracovné vzťahy alebo priateľstvo), ktoré pomerne rýchlo rozpoznáte, hlavne vtedy, keď sa na to pozeráte s „otvorenými očami“. P.S.: „Ako ste sa stali spisovateľom?“ „Človek sa nestane spisovateľom, jednoducho je spisovateľom. Vždy som mal rád spravodlivosť, chytiť ju a spraviť ju zaujímavejšou.“ „Takže klamete!“ (povie zo žartu) „Áno." Osobné hodnotenie: 79% (***)