Visáč

Level brutality a všeobecnej zvrátenosti posunul Zombie zase o niečo vyššie, čo by bolo vítané plus, keby podobným upgradeom prešli aj ostatné propriety jeho filmového univerza. Bohužiaľ, nestalo sa tak a vo finále je tento krvavý survival najmenej zaujímavým počinom Zombieho filmografie. Scenár je ťažká rutina: krátke zoznámenie sa s postavami (ktoré nie sú cool) a pak postupné vymieranie najpodivnejšími spôsobmi. 31 postráda humor (vyjma dvoch nechutných vtipov sa hrá na vážnejšiu notu), pamätné scény a záporákov na úrovni dnes už kultových figúriek typu Captain Spaulding alebo Otis. Čiže kľúčové elementy, akými rejža zdobil svoje predošle majstrštyky. Je fajn, že svoje trademarky (70. léta, dobový soundtrack, vulgarita) si uchoval dodnes, ale po x filmoch podobného ražení to nie je nič, nad čím by sa hororový fanúšik išiel vzrušovať. Filmu taktiež nepomáha, že hoci sa prakticky celý dej odohráva v jednej lokácii, pocit klaustrofóbie zažívajú iba postavy, lebo to majú napísané v scenári. Na druhej strane, divák sa nestačí čudovať, prečo má Zombie potrebu nakrútiť ďalšiu verziu tématiky "psychopati zabíjajú nesympatické postavy", keď má na to evidentne menej peňazí a scenár spichnutý horkou jehlou. Je to klasický safe bet: keď sa mu nepodarilo zafinancovať hokejové drama Broad Street Bullies, prachy celkom logicky zohnal na ďalší horor a oblažil nás týmto priemerným produktom, z ktorého viac než Steven Tyler v soundtracku kričí: trying too hard to impress.

Kiss Kiss Bang Bang meets Last Boy Scout meets Boogie Nights. Na papieri to určite vyzeralo lepšie ako na plátne. Oproti KKBB nie je hlavné herecké duo tak zohraté, Goslingovi som toho ukecaného hláškara neveril ani na sekundu. Shane Black údajne toľko piluje hlavné postavy, že mu na záporákov nezostane čas. Presne tak. Black je šikovný scenárista, ale ako režisér ťahá vždy za kratší koniec. Jeho autorské filmy chcú byť až priveľmi štýlové a cool retro kriminálky, ale vo výsledku sú to rutinne zrežírované krimi labyrinty odohrávajúce sa v nablýskaných dobových kulisách.

Jeden z vrcholov 70s nevkusu. Pri sledovaní takýchto ujetostí sa mi vždy zasteskne. Mám totiž podozrenie, že ak by som v tej dobe TV producentom pitchol ideu na farebný remake Občana Kanea s Travoltom v hlavnej roli a disko soundtrackom, nielenže by to schválili, ale ešte by ma vybavili lajnou koksu na cestu.

Výstižnejší názov by bol Hitchcock by Kent Jones. Truffautova kniha slúži viac ako podklad pre exkurz Hitchcockovou filmárčinou než objekt skúmania. Dúfal som, že sa dozviem viac zo zákulisia interview a okolnostiach vzniku publikácie. Namiesto toho som dostal subjektívne celebritné analýzy Hitchovej tvorby, z ktorých najtrefnejšie priniesol nie Fincher či Scorsese, ale prekvapivo režisér James Gray. V súlade s obdobnými "docs for dummies" doprial Kent Jones z Hitchovej filmografie najväčší priestor Vertigu a Psychu (čo je zcela pochopiteľné), no priam šokujúco odbaví zásadné projekty ako Rear Window či North by Northwest jedným alebo dvoma zábermi v montáži bez komentára. Napriek mojim výtkam, musím uznať, že i tak je to celé zábavnejšie ako rozhovory Truffauta s Hitchcockom. Tie sa na môj vkus tvária príliš akademicky, chýba im šťava a deklasuje ich Truffautova bezhraničná adorácia legendárneho tlouštíka. V kategórii režisérskych one-on-one interviews preferujem duo Bogdanovich/Welles.

V 78-om boli KISS na vrchole popularity: vyšli im prvé greatest hits, štyri sólové albumy a nakrútili tento nešťastný TV film. Že z neho boli sklamaní aj samotní členovia kapely ma neprekvapuje, pretože sú tu iba za bandu trapákov v lunaparku. KISS vstúpia do deja až niekde v polovici filmu, sú mizerní herci, hudobných čísel je pomálu a Gene Simmons rozpráva podivnou "démonickou" ozvenou. Tragikomické súboje hudobníkov s vybieleným komparzom z Planéty opíc, kabuki hercami (čo robili v americkom lunaparku?) a svojimi dvojníkmi dokonale ilustrujú bezradnosť celého projektu. Je to blbé asi ako rozmnožený Paul Stanley v sprievodných vokáloch k hlavnému spevu na "živej" doske Alive II.

V opozícii k Schnabelovmu celovečeráku, ide dokument Tamry Davis ďaleko za hranice filmársky atraktívnej (no značne obmedzenej) škatuľky černoch/umelec/feťák. Jean-Michel tu celkom konkrétne ožíva vo svojej geniálnej komplexnosti (komplexnej genialite?) vďaka slušnej porcii dobových záberov NYC art scény, raritnému interview s režisérkou z 86-eho a hovoriacim hlavám, ktoré umelca poznali v rôznych fázach (street kid, hviezda, Warholov parťák, v prdeli) jeho turbulentnej kariéry. Ku cti spovedaných slúži, že im nechýba osviežujúca otvorenosť (Basquiatov graffiti bratr Al Diaz priznáva, že všetky darované obrazy predal ešte za Basquiatovho života - lol). Taktiež sa nepokúšajú (aspoň nie nijako prehnane) analyzovať umelcovu tvorbu a nestrápňujú sa vysoko fundovanými domnienkami, pózerstvom či otravným self-promotion (v hudobnej branži je spomínanými neduhmi známy napr. Lars Ulrich - mimochodom, majiteľ jednej z najrozsiahlejších zbierok Basquiatovho diela). Môj obidv pre Tamru Davis, že dostala ako jediná filmárka approval od Basquiatovho otca na použitie synovej tvorby i home-videí z ateliéru, zachytávajúce maestra pri práci v pre neho typickom móde: zapnutá TV, hlasná muzika, knihy všude kolem a tančíci Basquiat so štetcom v ruke.

Obklopiť Chrisa Sarandona a Cristinu Raines profíkmi kalibru Burgessa Mereditha, Avy Gardner či Eliho Wallacha nebol zrovna najlepší nápad. Kvalitatívny nepomer ich hereckých výkonov je do očí bijúci rovnako ako fakt, že to celé režíroval Angličan. Má to taký ten mierne suchý britský feel, ktorému by občas pomohlo pekne po americku (alebo po polansku, že ano) pritlačiť na pílu. Zjavné negatíva vyvažuje strihačská práca Terryho Rawlingsa, zvrhlá lesba v podaní Warholovej superstar Sylvie Miles a zopár drsnejších momentov.

Šílená potrhlost vyhřezlá z kokaínom nahlodanej mysle Dana Aykroyda a jeden z tých filmov, na ktoré by hlavné herecké hviezdy radšej zabudli a vymazali ich zo svojich CV-čiek. Napriek tomu (alebo práve preto?) nemožno tejto aykroydovine uprieť isté zvrátené čaro. K zábavnejším WTF momentom patrí John Candy v dvojroli a poněkud "out of place" raperské číslo Digital Underground s mladým 2pacom v zostave.

O triedu horšie ako jednotka. Kým sa Warrenovci aktívne pustia do riešenia prípadu, uplynie hodina (!) reálneho času a pak nasleduje už iba prepálený jump-scare-fest. The Clash milujem, ale ukotvenie deja do metropole UK peckou London Calling považujem za otrepané klišé a na krucifix ako ultimátnu zbraň proti silám zla som vyslovene alergický. Čo ma ale naštvalo najviac: medzi dobovými zábermi z britskej TV ani sekunda z šou Bennyho Hilla. Neodpustitelné!

Aldrichov prvý Technicolor nesie v sebe typický otisk doby: je príšerne didaktický, vyfabulovaný a bizarne obsadený. Atletický dlouhán Burt Lancaster v roli modrookého indiána sice nepôsobí tak ujetým dojmom ako Džingischán Johna Waynea v prepadáku The Conqueror, ale v kombinácii s ikonou bigotných Američanov Jean Peters (tiež v "redskin & blue eyes" móde) je to docela silné kafe.