Ten Druhy

Nostalgická spomienka na moje prvé dotyky s hororom. Pritom Dead Pit je typický horor z konca 80. rokov. Vyčerpáva už spracovanú tému o šialenom vedcovi aj zombícku tematiku z predchádzajúcich období vývinu filmu. Pamätám si ako mníška, spoza zamrežovaného okna, požehnala vodojem a vzápätí sa hektolitre svätenej vody vyliali na potácajúcich sa zombíkov. Samozrejme, bol to ich posledný kúpeľ v tomto tak trochu chaotickom horore, zmätenom ako myšlienky šialeného vedátora, ktorý brutálne experimentoval na pacientoch psychiatrickej liečebne. Príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách, ale prevažne reflektuje hriechy dávnej minulosti. Skrátka: mŕtvi sa znova vracajú a živých berú so sebou. Je to cesta z mŕtvej jamy do mŕtvej jamy (alebo z blata do kaluže). Krátka, šokujúca a krvavá. Tento horor poctivo zobrazuje násilie, surové operácie aj mordy. Dôležité však je, že dokáže vyvolať naozajstný strach. Obsahuje množstvo výrazných scén, pre ktoré naň ani po rokoch nedokážem zabudnúť.

Kľúčový svedok, ktorý mohol vniesť svetlo do zamotaného prípadu, mlčí - svojou výpoveďou by riskoval škandál súvisiaci s odhalením lásky k študentke. To, že je učiteľ Enrico ženatý, nahráva šialencovi, ktorý za sebou necháva nahé mŕvolky žiačok katolíckej školy. Osud je však nevyspytateľný a za obeť padne aj učiteľova tajná láska. O všetkom sa dozvie Enricova manželka, ale prekvapivo rýchlo mu odpustí. Toto giallo je veľmi dobre skombinované a nepredvídateľné. Ten, kto si myslí, že nepochopí šialeného vraha, ktorý necháva nôž vo vagíne zabitých študentiek ako podpis, je na omyle. Nakoniec ho ešte bude svojim spôsobom ľutovať...

Hooperovi sa podarilo vyvolať lunaparkovú náladu kolotočov, strelníc, strašidelných domov a obludária, v ktorom sú vystavované na obdiv hračky prírody, rôzne zvieracie a ľudské abnormality. Táto atmosféra, dotvorená hudbou z verklíka, už patrí minulosti, ale predsa má jedinečné kúzlo. Úvod filmu sa nesie v znamení odkazov na Psycho a potom príde predstavovanie zdegenerovaného jedinca, ktorý svoju znetvorenú tvár ukrýva pred svetom. Vraždy, ktoré napĺňajú podstatu slasheru sa zbehnú akosi rýchlo a divákom by rozhodne nezaškodila ich duplovaná porcia. Určite si prinajmenšom zaslúžili väčšiu pozornosť. Vo filme sa tiež riešia sexuálne problémy záporného hrdinu, ktoré vzbudzujú ľútosť a pôsobia až komicky. Záverečné vyvrcholenie, ktoré je ošľahané vetrom ventilátorov, však celé predchádzajúce tápanie bohate vynahradí.

"Zíďme z diaľnice" - požiada Saskia svojho priateľa Rexa a jej slová nadobudnú symbolický význam, stanú sa predzvesťou začiatku konca. Aj Saskiin sen o zlatom vajci, v ktorom je uväznená, sa do dôsledkov naplní. Po hádke s priateľom sa na chvíľu stratí a vzápätí objaví vo svetle na konci tunela. Tieto zlovestné obrazy a výpovede z úvodu filmu predznačia tragické zmiznutie ryšavého dievčaťa. Hoci príliš zavčasu vieme, kto je únosca a priskoro tušíme, že Saskia už nie je medzi živými, zvedavosť aj napätie sa naďalej stupňujú. Podstata filmového príbehu je veľmi jednoduchá a jeho dej minimálny, ale dômyselná kompozícia ho predsa robí mimoriadne zaujímavým. Záverečné chvíle filmu sú zároveň poslednými okamihmi hrdinu aj hviezdnymi momentmi réžie. Pre Rexa existuje len jediný spôsob ako zistiť, čo sa stalo Saskii - zažiť presne to isté. G. Sluizer v úplnom finále desivú realitu zaživa pochovaného Rexa v tmavom hrobe prekonáva radostnou ilúziou stretnutia so Saskiou, opäť vo svetle na konci tunela.

Slasher o vrahovi, ktorý obzvlášť brutálnym spôsobom likviduje mladé študentky a jednoducho si dopraje to, čo mu bolo kedysi odopreté, je poznačený surovou popisnosťou Joe D´Amata - spoluautora scenára. Osobnosť krutého zabijáka je formovaná jeho traumatickým detstvom a matkovraždou. Film obsahuje veľa sexuálnych narážok, explicitného násilia a nechýba mu ani zmysel pre humoristický nadhľad a jemnú iróniu. Piquer Simon si uťahuje napríklad z rodových stereotypov. Tak ako šialený vrah Dean skladá puzzle z krvavých odrezkov úbohých obetí, aj režisér vytvára Pieces ako pestrú mozaiku z rôznych inšpiračných zdrojov. Zreteľné sú podnety talianskeho gialla, impulzy filmov ako Texas Chainsaw Massacre a Halloween, ale najvýraznejší je vplyv Fulciho hororu The House by the Cemetery (1981). Piquer Simon vzdal poctu známej scéne, kde vrah prerazí hlavu vydesenej ženy nožom, ktorého hrot vyjde otvorenými ústami. Filmový príbeh miestami (najmä ku koncu) stráca logickú niť rozprávania, ale šokujúcich momentov prekvapenia obsahuje našťastie viacero, takže dokáže udržať pozornosť aj zaujať.

Príbeh o tom ako a prečo jedna žena zabije viac darebákov než treba, rozpráva Neil Jordan v dvoch líniách. V prvej sa Erica (Jodie Foster) stane obeťou prepadnutia, pri ktorom príde o priateľa. V druhej línii detektív Mercer (Terrence Howard) rieši závažný prípad prominentného zločinca. Žiadneho konvenčného rape & revenge sa však nedočkáme. Skôr úvah na tému zločin a trest. Erica si nelegálne zaobstará zbraň a postupne zabíja všetky nebezpečné individuá, ktoré stretne v nočnom NY. Keďže pracuje ako moderátorka, svoje činy analyzuje v rádiu. Do vlastnej relácie Ulice mesta dokonca pozve detektíva a neskôr diskutuje s poslucháčmi o záhadnom pomstiteľovi. Spojenie psychoanalýzy a zabíjania príliš nefunguje, postava ženy sa vyvíja iba minimálne, skôr o vývoji hovorí. Napätie je na bode mrazu a gradácia príbehu je ako rovná čiara. Iba zvedavosť ako sa to celé skončí sa zvyšuje. Záver je divoký a nepravdepodobný, ale Jordan z neho vyšiel ako režisér, ktorý má názor.

Na začiatku sa mladý reštaurátor preplaví loďou na druhý breh a obrazne sa dostane akoby do iného sveta. Krajina pretkaná množstvom riek a zradných močiarov má nesporné čaro. P. Avati tieto malebné obrázky nabíja negatívnou energiou. Vytvára tak uhrančivú a tajomnú atmosféru odľahlej dediny, ktorá sa zarezáva hlboko pod kožu. Príjemne mrazivého pocitu som sa dlho nedokázal zbaviť. Strašidelných náznakov je vo filme viacero. Napríklad: varovný hlas po telefóne vyzýva k odchodu, alebo magnetofónová páska s démonickým bľabotom maliara zvaného "Agónia", ktorý maľoval umierajúcich, aby preľstil smrť, či vyblednutá fotka maliarových sestier, ktoré prepadli divošskej viere a mágii... To všetko sú príšerné záblesky hrôzy, ktoré Avati ďalej nerozvíja. Hľadaním súvislosti sa musia zožierať diváci. Nahotou a gore scénami sa vo filme takisto šetrí, ale jeho koniec je veľmi krvavý. Dorastanie svalového väziva maliara, ktorému sestry nosia ľudské obete, aby ho vrátili medzi živých, predstavuje námet, ktorý neskôr úspešne rozpracoval napr. C. Barker v Hellraiserovi. Záverečné poodhalenie tajomstva bolo hnusné a zvrátené, ale páčilo sa mi. Avati ho ukryl pod čiernu sutanu a pre menej chápavých ešte naviac obnažil jeden starší ženský prsník...

Prvotný názov filmu znel Malastrana a odkazoval na kafkovský príbeh, resp. pocit bezradnosti a odcudzenia a takisto evokoval magickú atmosféru starej Prahy. Filmovým producentom sa zdal nepredajný a tak bol nahradený obchodne atraktívnejším, teda pochmúrnym názvom La corta notte delle bambole di vetro. Aldo Lado však svoje pôvodné predsavzatia naplnil. Vytvoril atmosferický príbeh, ktorý posúva hranice gialla k čistej psychickej hrôze. Charakterizuje ho jednoduchá zápletka. Mozog protagonistu, ktorý sa nachádza v kataleptickom stave, stále pracuje a uvažuje o nevysvetliteľnom zmiznutí priateľky. Aldo Lado jej prisúdil symbolické meno. Mira Svoboda, mladá dievčina v rozkvete života, ktorú si zahrala začínajúca Barbara Bach, jednoznačne reprezentuje Mír a Svobodu, hodnoty nadlho stratené, nielen v uličkách Prahy na začiatku 70. rokov.... Lado ide ešte ďalej a do hĺbky, k odkrývaniu podvedomých ľudských strachov, ba až k obsedantnému hľadaniu odpovedí... Napríklad: vyjde najavo že mŕtve ženské telo, ktoré bolo vylovené z Vltavy, Mire S. nepatrí... Kto za to všetko nesie zodpovednosť? La corta notte delle bambole di vetro je pomerne zaujímavá spoločenská kritika s riadnou dávkou makabróznej poézie (napr. bláznivé hry zamilovaných na starom židovskom cintoríne) v klasickom šate gialla. A ešte sa vo filme aspoň na chvíľočku mohlo zjaviť žltobiele policajné auto s nápisom VB a bolo by to dokonalé.

Pivnica rodinného domu nie je cintorín, popol zosnulého patrí do urnového hája - presvedčia sa aktéri cam-hororu Paranormal Entity, ktorý kráča v šľapajách o dva roky staršieho brata Paranormal Activity (2007). Pritom mal všetky predpoklady prekročiť ho. Sympatickí herci vytvárajú dojem normálnej rodinky, ktorá sa v jednej chvíli svojho všedného života stretne s nadprirodzenom, Záhadných, strašidelných a démonických podnetov bolo vo filme viac než dosť, mnohé z nich však zostali nevyužité. Atmosféra bola miestami veľmi mrazivá a stopy bosých nôh v rozsypanom popole mŕtveho otca zase najlepším nápadom tohto hororu. Veľa vecí z filmu som už mal možnosť vidieť niekde inde. Takže: priemer.

Erwin Leder hrá sadistického maniaka excelentným spôsobom, akoby ním bol aj v skutočnosti. Veril som mu každý pohyb, gesto, reakciu. Filmový príbeh zachytáva psychopatov krátky pobyt na slobode, ktorý skončí presne tam, kde začal: vo väzení. Vo filme je len minimum rozhovorov postáv, pohyblivé obrázky sprevádza jeden súvislý vnútorný monológ psychopatického vraha. Svet videný jeho očani, je zároveň zrkadlom jeho čiernej duše - temný a zvrátený. Bezradný psík pobehuje a oňucháva kaluže krvi, zatiaľčo psychopat odťahuje stuhnutú mŕtvolu domácej pani. Také surové, neopracované a bezprostredné ako realita sama. Angst je film, z ktorého sála chlad. Chvíľami som mal husiu kožu.